Nedostatok lásky a pokrivené vzťahy! Pred pár dňami som sa vrátil z premiéry filmu Husí kůže – zimomriavky o rozpade Československa (réžia Martin Hanzlíček). Pred očami mi defilovali ľudia aj ľud, vášne, emócie, záujmy vrátane fňukania nad rozliatym mliekom. To, čo okolo seba vidíme, je predovšetkým podoba našej vlastnej tváre a nie nejakí „oni“. Ako môžu fungovať štáty, keď nevieme vychádzať ani sami so sebou a s najbližšími? Čudná doba? Ako pre koho a ako kde. Pre deti je čudný a zázračný každý deň, každá hodina. To my, podaktorí, sa snažíme vraziť tam výkričník. A darí sa nám!
Písal som tento text v čase krvavých dozvukov Arabskej jari (členov Moslimského bratstva v Egypte popravujú po stovkách), v Sýrii sa ľudia vyvražďujú navzájom, Somálsko, Rwanda, Sudán... Krym anektovalo Rusko, ktoré sa pod Putinovým vedením pokúša o resuscitáciu impéria, na Strednom východe sa opäť skončili mierové rokovania neúspechom...Svet cítiť pušným prachom. Bóže, povedal som si nedávno na protiputinovskej demonštrácii v Prahe, hádam si nemyslíte, že vás bude v Kremli počuť?! Nebude, ale aj tak to má zmysel. Kvôli pocitu, že nesedíme pasívne na zadkoch, kvôli Ukrajincom, ktorí u nás hľadajú istotu pre svoje rodiny, a napokon aj kvôli tým našim spoluobčanom, ktorí vzývajú minulosť.
Naše domáce politické boje zrejme pripadajú napríklad takým Egypťanom, Somálčanom, Rwanďanom, Sudáncom, Ukrajincom..., asi ako búrka v nočníku. Ide však o nočník, hompáľajúci sa na rozbúrenom mori poprepájaného sveta. Nateká doň a vyšpľachuje z neho, či chceme, alebo nie. Je to aj náš svet a naša búrka. Čo ja s tým?!
Receptov je prebytok a cestu životom si väčšina z nás môže vybrať, vrátane náboženskej a politickej spirituality. V euroatlantickom civilizačnom priestore dokonca slobodne. Chceš konvertovať k islamu? Alebo rebelovať štýlom svojho života proti všetkým? Chceš holotropne dýchať? Meditovať v polohe lotosového kvetu? Chceš sa odsťahovať do ašramu, navštevovať kurzy humanistickej psychológie alebo gestaltterapie? ... Prosím. Ale nebolo to tak vždy a možno zanedlho opäť nebude. Treba premýšľať, ako s touto možnosťou občas nakladáme. Tento rok si to budeme pripomínať dokonca oficiálne, vzhľadom na zdieľanú štvrťstoročnú skúsenosť od novembra 1989. Každý sám za seba „iba“ individuálnou reflexiou. Pre časť občanov bude výsledkom erupcia osobných frustrácií a deficitov. Ich vec, pokiaľ nebudú ašpirovať na kolektívnu „revolučnú“ akciu. Toto je kritická hranica tolerancie.
Písal som tento text v čase krvavých dozvukov Arabskej jari (členov Moslimského bratstva v Egypte popravujú po stovkách), v Sýrii sa ľudia vyvražďujú navzájom, Somálsko, Rwanda, Sudán... Krym anektovalo Rusko, ktoré sa pod Putinovým vedením pokúša o resuscitáciu impéria, na Strednom východe sa opäť skončili mierové rokovania neúspechom...Svet cítiť pušným prachom. Bóže, povedal som si nedávno na protiputinovskej demonštrácii v Prahe, hádam si nemyslíte, že vás bude v Kremli počuť?! Nebude, ale aj tak to má zmysel. Kvôli pocitu, že nesedíme pasívne na zadkoch, kvôli Ukrajincom, ktorí u nás hľadajú istotu pre svoje rodiny, a napokon aj kvôli tým našim spoluobčanom, ktorí vzývajú minulosť.
Naše domáce politické boje zrejme pripadajú napríklad takým Egypťanom, Somálčanom, Rwanďanom, Sudáncom, Ukrajincom..., asi ako búrka v nočníku. Ide však o nočník, hompáľajúci sa na rozbúrenom mori poprepájaného sveta. Nateká doň a vyšpľachuje z neho, či chceme, alebo nie. Je to aj náš svet a naša búrka. Čo ja s tým?!
Receptov je prebytok a cestu životom si väčšina z nás môže vybrať, vrátane náboženskej a politickej spirituality. V euroatlantickom civilizačnom priestore dokonca slobodne. Chceš konvertovať k islamu? Alebo rebelovať štýlom svojho života proti všetkým? Chceš holotropne dýchať? Meditovať v polohe lotosového kvetu? Chceš sa odsťahovať do ašramu, navštevovať kurzy humanistickej psychológie alebo gestaltterapie? ... Prosím. Ale nebolo to tak vždy a možno zanedlho opäť nebude. Treba premýšľať, ako s touto možnosťou občas nakladáme. Tento rok si to budeme pripomínať dokonca oficiálne, vzhľadom na zdieľanú štvrťstoročnú skúsenosť od novembra 1989. Každý sám za seba „iba“ individuálnou reflexiou. Pre časť občanov bude výsledkom erupcia osobných frustrácií a deficitov. Ich vec, pokiaľ nebudú ašpirovať na kolektívnu „revolučnú“ akciu. Toto je kritická hranica tolerancie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.