História sa opakovala v roku 1939, keď aliancia medzi Hitlerom a Stalinom priniesla Poliakom stratu nezávislosti a zotročenie na 60 rokov. Geopolitickým priekliatím Poľska je jeho poloha medzi Ruskom a Nemeckom. Preto sa nemožno čudovať, že základným cieľom zahraničnej politiky Varšavy je snaha zabrániť, aby sa Moskva a Berlín dohodli nad našimi hlavami a na náš úkor.
Nedávny vývoj na Ukrajine preto u nás vyvoláva čoraz väčší nepokoj. Putinova agresívna politika a nemecký súhlas s ňou pripomínajú Poliakom staré zlé časy. V médiách sa začala diskusia, či sa na horizonte nerodí nová rusko-nemecká aliancia, ktorá bude ohrozovať záujmy Poľska. Komentátori na jednej strane pripomínajú, že Varšava a Berlín sú spojencami, ktorí sú členmi rovnakých politických a vojenských organizácii, Európskej únie a NATO, na strane druhej, niektoré aktivity nemeckej strany vedú k otázke, či sa takto spojenec aj správa.
Nemecko a Rusko, napriek protestom Poľska, vybudovali plynovod Nord Stream, ktorý leží v Baltskom mori. Táto investícia nebola výhodná ekonomicky, ale politicky, čo potvrdzuje aj aktuálny vývoj. Rúra, ktorá obchádza Poľsko a Ukrajinu, dala Rusom väčšie možnosti, ako vyvíjať nátlak na tieto krajiny. Možno predpokladať, že agresia Ruska na ukrajinské územie by bola menej pravdepodobná, keby tento severný plynovod neexistoval. Kyjev by totiž mohol efektívnejšie blokovať transfer plynu z Ruska na Západ. Dnes to – vzhľadom na politiku Berlína – nie je možné a Ukrajina prišla o dôležitú nátlakovú zbraň proti Rusku.
Ukázalo sa tiež, že plynovod bol postavený tak nízko pod hladinou Baltiku, že zablokoval prepravu tankerov smerujúcich k poľskému prístavu Świnoujście. Práve v tomto čase tam mal vzniknúť terminál, cez ktorý Poľsko plánovalo importovať plyn z Nórska, aby tak znížilo svoju závislosť od Ruska. Táto investícia, financovaná Nemcami, sa stala veľkým hitom a dôležitým prvkom energetickej bezpečnosti Poľska.
Nepokoj vyvolávajú vo Varšave aj ďalšie fakty. Napríklad budovanie moderného školiaceho strediska pre ruskú armádu pri Nižnom Novgorode, ktoré stavajú Nemci, alebo obrat, ku ktorému dochádza v nemeckej historickej politike. Symbolom toho druhého sa stalo Centrum proti vyháňaniu so sídlom vo Wiesbadene či filmová trilógia Unsere Mütter, unsere Väter (2013). Podstatou je relativizácia nemeckej viny za zločiny druhej svetovej vojny, pričom sa zvyšuje význam toho, čo páchali východní susedia. A tak sa hovorí o Nemcoch ako obetiach, ktoré boli vyháňané zo svojich domovov kvôli poľskej krajinskej armáde alebo Benešovým dekrétom v Československu.
Správanie Berlína vyvoláva obavy aj v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Moldavsku či Gruzínsku. Všetci si pamätajú na slová Lecha Kaczynského, ktorý počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008 povedal: „Dnes Tbilisi, zajtra Kyjev a pozajtra to môže byť Varšava.”
Tieto štáty sa obávajú expanzívnej politiky Kremľa a zneisťuje ich aj slabá reakcia Západu či ambivaletné signály samotného Nemecka. Časť elity, spojenej najmä s CDU, ruskú agresiu odsudzuje, ale koná iba verbálne a za slovami nenasledujú konkrétne kroky, napríklad v podobe hospodárskych sankcii. Druhá časť establišmentu, najmä z prostredia SPD, správanie Moskvy ospravedlňuje. Charakteristické boli slová bývalého kancelára Helmuta Schmidta, ktorý vyhlásil, že Putin sa správa „úplne pochopiteľne”, pretože historické dôvody stoja nad medzinárodným právom. „Historici sú rozdelení a nevedia sa zhodnúť na tom, či existuje niečo také ako ukrajinský národ,” dodal Schmidt. A to už znie zlovestne.
Nedávny vývoj na Ukrajine preto u nás vyvoláva čoraz väčší nepokoj. Putinova agresívna politika a nemecký súhlas s ňou pripomínajú Poliakom staré zlé časy. V médiách sa začala diskusia, či sa na horizonte nerodí nová rusko-nemecká aliancia, ktorá bude ohrozovať záujmy Poľska. Komentátori na jednej strane pripomínajú, že Varšava a Berlín sú spojencami, ktorí sú členmi rovnakých politických a vojenských organizácii, Európskej únie a NATO, na strane druhej, niektoré aktivity nemeckej strany vedú k otázke, či sa takto spojenec aj správa.
Nemecko a Rusko, napriek protestom Poľska, vybudovali plynovod Nord Stream, ktorý leží v Baltskom mori. Táto investícia nebola výhodná ekonomicky, ale politicky, čo potvrdzuje aj aktuálny vývoj. Rúra, ktorá obchádza Poľsko a Ukrajinu, dala Rusom väčšie možnosti, ako vyvíjať nátlak na tieto krajiny. Možno predpokladať, že agresia Ruska na ukrajinské územie by bola menej pravdepodobná, keby tento severný plynovod neexistoval. Kyjev by totiž mohol efektívnejšie blokovať transfer plynu z Ruska na Západ. Dnes to – vzhľadom na politiku Berlína – nie je možné a Ukrajina prišla o dôležitú nátlakovú zbraň proti Rusku.
Ukázalo sa tiež, že plynovod bol postavený tak nízko pod hladinou Baltiku, že zablokoval prepravu tankerov smerujúcich k poľskému prístavu Świnoujście. Práve v tomto čase tam mal vzniknúť terminál, cez ktorý Poľsko plánovalo importovať plyn z Nórska, aby tak znížilo svoju závislosť od Ruska. Táto investícia, financovaná Nemcami, sa stala veľkým hitom a dôležitým prvkom energetickej bezpečnosti Poľska.
Nepokoj vyvolávajú vo Varšave aj ďalšie fakty. Napríklad budovanie moderného školiaceho strediska pre ruskú armádu pri Nižnom Novgorode, ktoré stavajú Nemci, alebo obrat, ku ktorému dochádza v nemeckej historickej politike. Symbolom toho druhého sa stalo Centrum proti vyháňaniu so sídlom vo Wiesbadene či filmová trilógia Unsere Mütter, unsere Väter (2013). Podstatou je relativizácia nemeckej viny za zločiny druhej svetovej vojny, pričom sa zvyšuje význam toho, čo páchali východní susedia. A tak sa hovorí o Nemcoch ako obetiach, ktoré boli vyháňané zo svojich domovov kvôli poľskej krajinskej armáde alebo Benešovým dekrétom v Československu.
Správanie Berlína vyvoláva obavy aj v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Moldavsku či Gruzínsku. Všetci si pamätajú na slová Lecha Kaczynského, ktorý počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008 povedal: „Dnes Tbilisi, zajtra Kyjev a pozajtra to môže byť Varšava.”
Tieto štáty sa obávajú expanzívnej politiky Kremľa a zneisťuje ich aj slabá reakcia Západu či ambivaletné signály samotného Nemecka. Časť elity, spojenej najmä s CDU, ruskú agresiu odsudzuje, ale koná iba verbálne a za slovami nenasledujú konkrétne kroky, napríklad v podobe hospodárskych sankcii. Druhá časť establišmentu, najmä z prostredia SPD, správanie Moskvy ospravedlňuje. Charakteristické boli slová bývalého kancelára Helmuta Schmidta, ktorý vyhlásil, že Putin sa správa „úplne pochopiteľne”, pretože historické dôvody stoja nad medzinárodným právom. „Historici sú rozdelení a nevedia sa zhodnúť na tom, či existuje niečo také ako ukrajinský národ,” dodal Schmidt. A to už znie zlovestne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.