Epizóda 2. Ten istý človek so zvláštnymi dlhými prstami neuveriteľne energicky čarujúcimi nad klávesnicou. Na hlave má vrece. Možno, aby ho nerušili diváci, možno pre absolútne sústredenie a trochu aj pre efekt. Epizóda 3. Klavirista hrá na kolenách. Epizóda 4. Klavirista hrá na múre Petropavlovskej pevnosti medzi delami... Tento zvláštny klavirista, excentrický a úplne nezávislý petrohradský hudobný skladateľ, dnes už 87-ročný Oleg Karavajčuk, autor hudby asi k 200 filmom (napríklad aj k Ejzenštejnovmu Krížniku Potemkin), je opradený mýtmi a legendami. Jedni ho nazývajú hudobným géniom, iní bláznom a šarlatánom. Jeho prístup k skladaniu hudby i k jej realizácii je nekonvenčný. Často tvorí rovno pred divákmi a tvrdí, že práve oni sú autormi jeho hudby. Ak cíti zlé publikum, koncert hneď zruší. Zásadne vystupuje hladný, aby mal ľahké ruky a pri hre mohol byť „mimo seba“. Vraví, že hudbu treba písať nielen pre radosť, ale aby sa človek mohol oslobodiť od samého seba, od Boha, od vesmíru, od duše, lebo až vtedy si uvedomí, že ju má. Hudba prichádza zhora, skladateľ ju iba prepúšťa cez seba a prispôsobuje poslucháčovi, aby získal slávu, peniaze, večnosť. Tí, čo ju ponechávajú takú, ako prišla zhora, sa však do dejín nedostanú a nemajú nasledovníkov. Geniálny Oleg Karavajčuk žije v úplnej chudobe a izolácii. A jeho najväčším snom je zahrať kravám na Novom Zélande.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.