Mikroekonómia pracuje s človekom ako so spotrebiteľom, ktorý sa rozhoduje na trhu so statkami pre minutie svojho príjmu na tú najlepšiu kombináciu statkov, skúma, ako sa mení jeho optimálna voľba pri zmene príjmu alebo cien statkov. Alebo vidí človeka ako pracovnú silu vo firme, ktorá sa rozhoduje, v akom pomere minie svoje peniaze na nákup pracovnej sily, kapitálu a pôdy.
Becker nám zrazu ponúkol pohľad na rodinu ako na malú fabričku, kde sú členovia rodiny producentmi komodít, ako sú šťastie, materiálna spokojnosť, sociálna istota, bezpečie, láska, pohoda, spolupatričnosť, hrdosť, a zároveň sú aj ich spotrebiteľmi. Ľahkosť, s akou nám vnútil predstavu, že tieto nehmatateľné dobrá sa dajú merať v nejakých jednotkách, vyráža dych. Rovnako aj jeho schopnosť aplikovať rovnice mikroekonómie na kvantitatívne vzťahy medzi týmito komoditami, v ktorých sa to parciálnymi deriváciami vyšších rádov len tak hemží.
Becker nám ukázal, že naše klasické rozhodovanie na trhu, čo si za naše peniaze kúpime, je iba zjednodušeným priemetom podstatne mnohotvárnejšieho sveta, ktorý sa neodohráva iba na trhu, a v ktorom sa neplatí iba peniazmi. Je to však svet, v ktorom popri trhových vzťahoch existujú kvázitrhové vzťahy, do ktorých vstupujeme vo voľnom čase, v rodine a manželstve. Aj v tomto svete robíme voľbu pre nás optimálnej kombinácie komodít. Nevolíme iba kombináciu statkov na trhu, ale popri tom i voľbu rôznych typov voľného času i času, ktorý strávime ako pracovná sila na trhu práce. Volíme osobné vzťahy v manželstve, rozhodujeme sa, či chceme, alebo nechceme deti, rozhodujeme o investícii do svojho ľudského kapitálu. Nie vždy platíme za takúto voľbu peniazmi, ale vždy platí princíp, že sa niečoho vzdávame, aby sme niečo dostali. A Becker vie spočítať finančnú hodnotu jedného i druhého.
Beckera majú radi skôr konzervatívci, ktorým leží na srdci osud rodiny. Nie preto, že by hádam Becker navrhoval, čo sa má s rodinou udiať. Jeho ekonómia rodiny spadá skôr do ekonómie pozitívnej ako normatívnej, teda hovorí, aké veci sú, nie aké by mali byť. Jeho matematické poukazovanie na ekonomickú, priam finančnú hodnotu netrhových aktivít však dáva argumenty všetkým, ktorí pociťujú nedocenený ekonomický význam rodiny, rodičovstva a výchovy detí.
Komickým paradoxom Beckerových výsledkov je, že získaním Nobelovej ceny získal celosvetové uznanie akademickej obce. Keby však chcel hlásať niektoré svoje názory ako politik, asi by narazil na odpor. V roku 2004 sa pýtali vo výbore Európskeho parlamentu talianskeho kandidáta na funkciu eurokomisára Rocca Buttiglioneho na jeho názor na úlohu manželstva. Keď som po rokoch čítal Beckera, zistil som, že Buttiglioneho odpoveď sa de facto zhoduje s Beckerom. Ibaže Becker dostal v roku 1992 nobelovku, zatiaľ čo Buttiglioneho v roku 2004 európska ľavica zničila.
Rovnako sa musíme pousmiať, keď čítame o neutíchajúcej snahe ľavice o súčasné zvýšenie fertility v Európe i zvýšenie zamestnanosti žien. Becker by im rýchlo vysvetlil, že pre mikroekonomický cenový efekt sa nedá robiť efektívne oboje. A Becker hovorí i to, že nie vždy sú rozdielne platy mužov a žien prejavom diskriminácie a že niekedy sú spôsobené úplne dobrovoľnou voľbou žien, ktoré pre materstvo volia investíciu do iného typu ľudského kapitálu ako muži.
Beckerovým, ale možno skôr naším problémom je, že sa trochu zháčime, keď vidíme, ako dáva do matematických rovníc také emotívne pojmy ako deti, manželstvo, rodina. Možno napríklad hovoriť s ľahkosťou o cene dieťaťa? Samozrejme, je to len skratka pre cenu starostlivosti o dieťa. Možno vzťahy v rodine popisovať utilitaristicky? Becker sa však prekonáva a prichádza s rozšírením poňatia utilitarizmu o altruizmus, takže onen utilitarizmus už vlastne ani utilitarizmom nie je, lebo necháva priestor pre obetu a nezištnú lásku k blížnemu. Napriek tomu sa však nebude všetkým na Beckerovi všetko páčiť. Keď človek číta jeho názory na spor monogamia verzus polygamia, neostáva mu iné, len hľadať, kde pri zostavovaní modelu niečo zanedbal. Beckera treba študovať a využívať, ale netreba sa báť ho kritizovať.
Autor prednáša matematiku a mikroekonómiu rodiny na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave.
Becker nám zrazu ponúkol pohľad na rodinu ako na malú fabričku, kde sú členovia rodiny producentmi komodít, ako sú šťastie, materiálna spokojnosť, sociálna istota, bezpečie, láska, pohoda, spolupatričnosť, hrdosť, a zároveň sú aj ich spotrebiteľmi. Ľahkosť, s akou nám vnútil predstavu, že tieto nehmatateľné dobrá sa dajú merať v nejakých jednotkách, vyráža dych. Rovnako aj jeho schopnosť aplikovať rovnice mikroekonómie na kvantitatívne vzťahy medzi týmito komoditami, v ktorých sa to parciálnymi deriváciami vyšších rádov len tak hemží.
Becker nám ukázal, že naše klasické rozhodovanie na trhu, čo si za naše peniaze kúpime, je iba zjednodušeným priemetom podstatne mnohotvárnejšieho sveta, ktorý sa neodohráva iba na trhu, a v ktorom sa neplatí iba peniazmi. Je to však svet, v ktorom popri trhových vzťahoch existujú kvázitrhové vzťahy, do ktorých vstupujeme vo voľnom čase, v rodine a manželstve. Aj v tomto svete robíme voľbu pre nás optimálnej kombinácie komodít. Nevolíme iba kombináciu statkov na trhu, ale popri tom i voľbu rôznych typov voľného času i času, ktorý strávime ako pracovná sila na trhu práce. Volíme osobné vzťahy v manželstve, rozhodujeme sa, či chceme, alebo nechceme deti, rozhodujeme o investícii do svojho ľudského kapitálu. Nie vždy platíme za takúto voľbu peniazmi, ale vždy platí princíp, že sa niečoho vzdávame, aby sme niečo dostali. A Becker vie spočítať finančnú hodnotu jedného i druhého.
Beckera majú radi skôr konzervatívci, ktorým leží na srdci osud rodiny. Nie preto, že by hádam Becker navrhoval, čo sa má s rodinou udiať. Jeho ekonómia rodiny spadá skôr do ekonómie pozitívnej ako normatívnej, teda hovorí, aké veci sú, nie aké by mali byť. Jeho matematické poukazovanie na ekonomickú, priam finančnú hodnotu netrhových aktivít však dáva argumenty všetkým, ktorí pociťujú nedocenený ekonomický význam rodiny, rodičovstva a výchovy detí.
Komickým paradoxom Beckerových výsledkov je, že získaním Nobelovej ceny získal celosvetové uznanie akademickej obce. Keby však chcel hlásať niektoré svoje názory ako politik, asi by narazil na odpor. V roku 2004 sa pýtali vo výbore Európskeho parlamentu talianskeho kandidáta na funkciu eurokomisára Rocca Buttiglioneho na jeho názor na úlohu manželstva. Keď som po rokoch čítal Beckera, zistil som, že Buttiglioneho odpoveď sa de facto zhoduje s Beckerom. Ibaže Becker dostal v roku 1992 nobelovku, zatiaľ čo Buttiglioneho v roku 2004 európska ľavica zničila.
Rovnako sa musíme pousmiať, keď čítame o neutíchajúcej snahe ľavice o súčasné zvýšenie fertility v Európe i zvýšenie zamestnanosti žien. Becker by im rýchlo vysvetlil, že pre mikroekonomický cenový efekt sa nedá robiť efektívne oboje. A Becker hovorí i to, že nie vždy sú rozdielne platy mužov a žien prejavom diskriminácie a že niekedy sú spôsobené úplne dobrovoľnou voľbou žien, ktoré pre materstvo volia investíciu do iného typu ľudského kapitálu ako muži.
Beckerovým, ale možno skôr naším problémom je, že sa trochu zháčime, keď vidíme, ako dáva do matematických rovníc také emotívne pojmy ako deti, manželstvo, rodina. Možno napríklad hovoriť s ľahkosťou o cene dieťaťa? Samozrejme, je to len skratka pre cenu starostlivosti o dieťa. Možno vzťahy v rodine popisovať utilitaristicky? Becker sa však prekonáva a prichádza s rozšírením poňatia utilitarizmu o altruizmus, takže onen utilitarizmus už vlastne ani utilitarizmom nie je, lebo necháva priestor pre obetu a nezištnú lásku k blížnemu. Napriek tomu sa však nebude všetkým na Beckerovi všetko páčiť. Keď človek číta jeho názory na spor monogamia verzus polygamia, neostáva mu iné, len hľadať, kde pri zostavovaní modelu niečo zanedbal. Beckera treba študovať a využívať, ale netreba sa báť ho kritizovať.
Autor prednáša matematiku a mikroekonómiu rodiny na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.