Džezové Oscary

Pokiaľ slovenskí džezmeni nemali doteraz výraznejšie ocenenie svojich aktivít (ak nerátam Cenu Laca Martoníka za zásluhy či dlhoročnú aktivitu), odrazu máme ceny dve. Myšlienku Petra Lipu, predstaviť verejnosti džezové nahrávky, ktorých počet v posledných rokoch mimoriadne vzrástol, priviedol do podoby ceny Esprit gitarista Boris Čellár. „V roku 2012 vyšlo na Slovensku devätnásť džezových albumov, čo sa nám zdalo ako dobrý dôvod upozorniť ľudí, že sa tu niečo v tejto oblasti deje,“ spomína Čellár, zakladateľ portálu Jazz.sk. „A keď UNESCO vyhlásilo 30. apríl za Medzinárodný deň džezu, termín udeľovania ceny Esprit bol jasný.“
Rozšíriť po niekoľkých úspešných ročníkoch žánrové kategórie napadlo aj aktérom Radio_Head Awards. Spolu s klasickou hudbou pribudlo tento rok aj hlasovanie o najlepší džezový album. Ten síce vyberá „široká“ verejnosť, no len prostredníctvom registrovaného hlasovania z piatich nahrávok vopred vyselektovaných odbornou porotou. Rádiová hlava sa tento rok ušla spolupráci prešovského AMC Tria s Američanom Randym Breckerom. Trúbkový harcovník so siedmimi cenami Grammy vo vrecku sa k Prešovčanom nedostal náhodou. Členovia tria už dávnejšie pochopili, že nekonečným obohrávaním džezových štandardov a siahodlhými sólami „na americký spôsob“ nevzrušia okrem hŕstky priaznivcov asi nikoho. Preto začali hľadať vlastné, mimochodom skutočne pekné (no nie banálne) melódie, v ktorých čuť náznaky popu, džezu, klasiky i folklóru. Nimi postupne presviedčajú mnohých prestížnych zahraničných hostí; tých si dnes, samozrejme, môže pozvať kadekto, no u AMC Tria vďaka originalite ich hudby prerástli viaceré zo vzťahov do vyrovnaného partnerstva, aké sa na Slovenskej scéne doteraz neobjavilo. Opakované ponuky zahraničných promotérov i vydavateľov (spod krídel košickej Hevhetie sa dostali na nemecký label) stačia na to, aby na „Vychodňarov“ hľadeli ich menej úspešní džezoví kolegovia pomedzi prsty. Toto sú však pre nich mimoriadnejšie trofeje, než pozlátená soška, ktorú prevzali za album One Way Road to My Heart (Moosicus Records)...
Ocenenie Esprit 2013 prebehlo na dvoch frontoch: anonymné internetové hlasovanie kontra výber odbornej poroty. Najviac podporovateľov sa podarilo získať saxofonistovi Milovi Suchomelovi. Množstvo priateľov (a priateľov týchto priateľov) na sociálnych sieťach je zaiste pozoruhodným fenoménom doby, no sotva môže o niečom vypovedať. Suchomelov projekt Jazz in the City – volume 1 (Hudobný fond) je pritom vkusným moderným mainstreamom, ktorý svojou univerzálnosťou poteší vyznávačov groovov, ale „džezovosťou“ nezaskočí ani konzumentov rádiovej produkcie. Jeho „urbánne“ témy sa v poslucháčovom vnímaní udomácňujú veľmi rýchlo (molové blues At Home patrí k najlepším, aké som na domácej scéne počul), líder sa v nich pohybuje so suverénnou ľahkosťou, oživením sú sofistikované harmónie klaviristu Ľuboša Šrámeka i dravé vyhrávky gitaristu Pavla Berezu.
Hlbšie k skutočným (rozumej tradičným džezovým) prameňom načrel mladý trubkár Lukáš Oravec, ktorého na prvé miesto posunula odborná porota. Jeho debut Introducing Lukáš Oravec feat. Radovan Tariška (Hudobný fond) pôsobí na prvé počutie ako z americkej encyklopédie. Plusom je sebavedomie len dvadsaťpäťročného trubkára i jeho bezbrehá vernosť (nielen trúbkovým) džezovým majstrom. Oravec sa snaží dostať na úroveň svojich vzorov a jeho technické dispozície (nepochybne i talent) k tomu dávajú predpoklady. Do výborne „šľapajúceho“ generačného kvarteta dobre zapadá i expresívnejší výraz altsaxofonistu Radovana Tarišku. Napriek tomu sa nemôžem ubrániť dojmu veľakrát počutého s častými odvolávaniami sa na Coltrana či Harrella...
Majú podobné ceny na domácom „džezovom piesočku“ význam? Každé zviditeľnenie menšinových žánrov je určite pozitívne. A tiež uistenie, že popri ostrieľaných majstroch tu vyrastá (ako napísal jeden z porotcov) „generácia mladých machrov nádherne opitých tradíciou.“