Nápaditý divadelný tvar tomuto angažovanému, znepokojivému a súčasne zábavnému textu dal režisér a autor konceptu Martin Čičvák, štyria skvelí herci (Marián Prevendarčík, Tomáš Palonder, Martin Hronský, Braňo Deák), dve výborné herečky (Kristína Greppelová, Táňa Pauhofová) a jeden DJ (Reverend), ktorý priamo na javisku mixuje súčasnú klubovú aj klasickú hudbu.
.sebapoznanie
„Psychoanalytik sa nikdy nemýli... Ak s ním nesúhlasíš, je jasné, že narazil na nejaké vytesnenie...“
Prvá časť inscenácie je monológom frustrovanej paničky, ktorá vyrovnáva prebytok materiálnych statkov hľadaním duševných hodnôt. Vďaka psychoanalytikovi a duchovnému guru zisťuje, že jej osobnosť viac vystihuje oblečenie Dior a golfové loptičky s krížikom, než značka Chanel a golfové loptičky s guľôčkami. Postava Rich Bitch je skvelým príkladom toho, ako sa osobnostný rozvoj môže stať produktom rýchlej spotreby.
Herečka Kristína Greppelová je dokonale autentická. Svoju postavu prvoplánovo nekarikuje, práve naopak, dodáva jej uveriteľný rozmer, udržiavajúc tak diváka na tenkom ľade stotožnenia sa a odstupu zároveň. Rozporuplnosť postavy zvýrazňuje napríklad aj gestami rozháňania cigaretového dymu, ktorým sa pri fajčení sama obklopila.
.sebadeštrukcia
„Dejiny sú dejinami násilia a vykorisťovania... Nikto nepríde, aby nás vykúpil... My sme tí, na koho čakáme...“
Na scénu nastupujú štyria herci v čiernych sakách. Na prvý pohľad draví manažéri, z ktorých sa v priebehu niekoľkých minút stávajú jasnozriví šialenci, bahniaci sa v deštruktívnej zhýralosti nadprodukcie a mamonu. Ďalšie nekompromisné zrkadlo spoločnosti. Polylóg výkrikov, téz a metafor. Rýchlosť, s akou ich herci vyslovujú, je úmerná uponáhľanosti našich vlastných životov.
Myšlienkové okruhy hry komponuje režisér Martin Čičvák ako samostatné celky, ktoré od seba odlišuje hudbou a svetlom, ale aj choreografiami, ktoré pre hercov vytvorili Stanislava Vlčeková a Jozef Vlk. Druhej časti inscenácie by prospela nižšia hlasitosť hudby, menej úsečných replík a viac dlhších monologických plôch. Pomohlo by to nielen porozumeniu textu, ale divák by získal aj čas zamyslieť sa nad ním.
.sebavykúpenie
„Dostať sa hore... Investovať do seba... Stať sa investíciou... Sama sebe dlhodobou investíciou...“
Šialenú pánsku jazdu strieda monológ mladej ženy, pre ktorú je ranné skrášľovanie súčasťou budovania osobnej značky. Ženy, ktorá bola s prírodou spojená príliš intenzívne na to, aby rovnako silno nepociťovala aj jej postupný úpadok. Dôsledkom ekologickej katastrofy je zomierajúca veľryba, ktorej model v životnej veľkosti pokrýva centrálnu časť javiska. A ďalšia vyčerpaná ľudská duša sa vedľa nej ukladá na trvalý odpočinok. Proti svojmu typu obsadená Táňa Pauhofová rozkrýva v postave fóbiami poznačenej Izabely ďalší rozmer svojho vnímavého herectva.
.sebazodpovednosť
Inscenácia Karl Marx Kapitál je po Tisovi, Husákovi, Komunizme či Kukurovi ďalším spoločensky angažovaným titulom divadla Aréna. Aj ona využíva ako nosný prvok komunikácie s publikom monológ, respektíve polylóg – formy, ktoré disponujú apelatívnou silou.
Svetovú politiku a záujmy nadnárodných monopolov neovplyvníme. O to viac sa dostáva do popredia otázka vlastnej zodpovednosti za naše rozhodnutia a skutky, ako i za pravidelné nákupy nových mobilných telefónov, hoci tie „staré“ nám ešte slúžia. Aby sme sa v našej neslobode cítili aspoň trochu slobodnými...
.autor je dramatik a divadelný publicista.
.sebapoznanie
„Psychoanalytik sa nikdy nemýli... Ak s ním nesúhlasíš, je jasné, že narazil na nejaké vytesnenie...“
Prvá časť inscenácie je monológom frustrovanej paničky, ktorá vyrovnáva prebytok materiálnych statkov hľadaním duševných hodnôt. Vďaka psychoanalytikovi a duchovnému guru zisťuje, že jej osobnosť viac vystihuje oblečenie Dior a golfové loptičky s krížikom, než značka Chanel a golfové loptičky s guľôčkami. Postava Rich Bitch je skvelým príkladom toho, ako sa osobnostný rozvoj môže stať produktom rýchlej spotreby.
Herečka Kristína Greppelová je dokonale autentická. Svoju postavu prvoplánovo nekarikuje, práve naopak, dodáva jej uveriteľný rozmer, udržiavajúc tak diváka na tenkom ľade stotožnenia sa a odstupu zároveň. Rozporuplnosť postavy zvýrazňuje napríklad aj gestami rozháňania cigaretového dymu, ktorým sa pri fajčení sama obklopila.
.sebadeštrukcia
„Dejiny sú dejinami násilia a vykorisťovania... Nikto nepríde, aby nás vykúpil... My sme tí, na koho čakáme...“
Na scénu nastupujú štyria herci v čiernych sakách. Na prvý pohľad draví manažéri, z ktorých sa v priebehu niekoľkých minút stávajú jasnozriví šialenci, bahniaci sa v deštruktívnej zhýralosti nadprodukcie a mamonu. Ďalšie nekompromisné zrkadlo spoločnosti. Polylóg výkrikov, téz a metafor. Rýchlosť, s akou ich herci vyslovujú, je úmerná uponáhľanosti našich vlastných životov.
Myšlienkové okruhy hry komponuje režisér Martin Čičvák ako samostatné celky, ktoré od seba odlišuje hudbou a svetlom, ale aj choreografiami, ktoré pre hercov vytvorili Stanislava Vlčeková a Jozef Vlk. Druhej časti inscenácie by prospela nižšia hlasitosť hudby, menej úsečných replík a viac dlhších monologických plôch. Pomohlo by to nielen porozumeniu textu, ale divák by získal aj čas zamyslieť sa nad ním.
.sebavykúpenie
„Dostať sa hore... Investovať do seba... Stať sa investíciou... Sama sebe dlhodobou investíciou...“
Šialenú pánsku jazdu strieda monológ mladej ženy, pre ktorú je ranné skrášľovanie súčasťou budovania osobnej značky. Ženy, ktorá bola s prírodou spojená príliš intenzívne na to, aby rovnako silno nepociťovala aj jej postupný úpadok. Dôsledkom ekologickej katastrofy je zomierajúca veľryba, ktorej model v životnej veľkosti pokrýva centrálnu časť javiska. A ďalšia vyčerpaná ľudská duša sa vedľa nej ukladá na trvalý odpočinok. Proti svojmu typu obsadená Táňa Pauhofová rozkrýva v postave fóbiami poznačenej Izabely ďalší rozmer svojho vnímavého herectva.
.sebazodpovednosť
Inscenácia Karl Marx Kapitál je po Tisovi, Husákovi, Komunizme či Kukurovi ďalším spoločensky angažovaným titulom divadla Aréna. Aj ona využíva ako nosný prvok komunikácie s publikom monológ, respektíve polylóg – formy, ktoré disponujú apelatívnou silou.
Svetovú politiku a záujmy nadnárodných monopolov neovplyvníme. O to viac sa dostáva do popredia otázka vlastnej zodpovednosti za naše rozhodnutia a skutky, ako i za pravidelné nákupy nových mobilných telefónov, hoci tie „staré“ nám ešte slúžia. Aby sme sa v našej neslobode cítili aspoň trochu slobodnými...
.autor je dramatik a divadelný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.