Nadránom sme s kapelou dostali na namrznutej vozovke šmyk. Točilo nás to, hnalo do priekopy, do stromov. Nakoniec nás to iba obúchalo o zvodidlá. Ja som tú smrťácku ohavu videl. Rehotala sa, mrkala na mňa, točila kosou a klepotala kostičkami. Podľa pôvodného plánu som mal prednášať nejakú múdrosť. Zmohol som sa na vystrašené: „Do riti!“ Touto strelenou modlitbou som zrejme zmobilizoval našich strážnych anjelov a vyviazli sme bez ujmy. Potom som prechádzal cez električkovú trať. Všetci prešli, len nahluchlý dedko sa šuchtal a nevidel, že sa naňho rúti električka. Vodič súpravy hľadal niečo v priečinku, trať nesledoval. Stáli sme tam ako omráčení a pozerali na spomaleného dedka. Smrť ho obchádzala, cupitala okolo neho ako štetka v lodičkách a olizovala mu ucho. Vtedy mi nejaká tajomná sila liskla po zátylku, rozbehol som sa pre dedka, chytil som ho za golier, prehodil som si ho cez plece (mal som silu, ktorá nebola moja) a vykríkol som opäť to tajomné: „Do riti!“ Električka preletela, dedko nevedel, ktorá bije. Sadol som si rozklepaný na lavičku a plakal som. Naposledy sme zasa išli na koncert. Na serpentínovej ceste za Pezinkom zrazu náš bubeník Valér Tornád vykríkne: „Kukaj!“ Pred nami letí do poľa, rotuje vo vzduchu, odráža sa od zeme a zasa rotuje malé autíčko. Smrť pobehuje oblečená ako basketbalistka, dribluje a hrá sa s tým vozidlom. Vybiehame do poľa, ťaháme von strapaté vystrašené dievča. Plače a hovorí: „Do riti!“, My pritakávame, lebo vieme, že je všetko v poriadku! Milí priatelia, život nepotrebuje patetické vyhlásenia. Hĺbka života sa zrkadlí v každom nádychu!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.