Baví ma dávať dokopy ľudí,
možno by som mohol robiť skauta v NHL. Ako producent nemám právnické vzdelanie, nerozumiem ekonomickým veciam, čo je to HDP. DPH som už asi pochopil. Nemyslím si, že som dobrý psychológ, že by som hercov ako režisér extra dobre viedol, vôbec neviem svietiť, v živote som nespravil jeden strih, a som hluchý, mimochodom. Či režírujem, alebo produkujem, nič iné neviem, len to dať nejako dokopy.
Fajčím cigary.
Mal som obdobie, že som dva týždne z trucu fajčil cigarety, ale všetci sa mi smiali, lebo nemám vyvinutý šlukujúci reflex. Na cigary je to ideálne. Cigary fajčím od 27. decembra 2008. Mne inak zoberú aj jointa, že to je škoda pre mňa, keď to len tak bafkám a nešlukujem.
Vrátil som sa k lyžovaniu po pätnástich rokoch.
Vystúpili sme z auta na parkovisku, obuli lyžiarky, došli k vleku a kamarát skúsený lyžiar povedal, že nasaď si lyže. Začal som okopávať sneh z lyžiarok a on hovorí: vieš lyžovať, zostali ti tie správne reflexy. Vyviezli sme sa tromi vlekmi a zrazu sme stáli na Chopku, fúkal vietor a on, že ideme dole. Ako? Na lyžiach. Zbláznil si sa? Ja ťa počkám dole, povedal a stratil sa. Bol to taký svalový šok, začal som používať svaly, o ktorých som roky nevedel, že ich mám. Ale po dvoch hodinách ma to začalo baviť.
Som opak gamblera.
Baví ma samotná hra, karty, ruleta, nie vyhrávať peniaze. Keď bola dobrá hra a ja som prehral, tak som išiel domov spokojný. Nedávno sme u Petra Kerekesa hrali Európu, spoločenskú hru a jeho pätnásťročná dcéra čítala otázku: Čo je hlavné mesto Chorvátska? Peter povedal Belehrad, ja Budapešť. Vôbec nášmu humoru nerozumela, to už je iná generácia.
Do troch rokov som asi nevedel po slovensky.
Moja múdra matka ma dala do slovenskej škôlky, až tam sa to na mňa nalepilo. Svetovú beletriu čítam po maďarsky, lebo som chodil do maďarskej školy, ale večer som odtiaľ išiel do slovenského kina, takže doteraz mi príde divné, keď vidím film s maďarskými titulkami. Od malička medzi dvoma jazykmi prepíname, keď niekto, kto nevie po maďarsky, odíde na chvíľu od stola, v strede vety dokážeme prejsť do maďarčiny.
Programovo sa obklopujem ženami.
Vyrastal som v prefeminizovanej rodine, mám sestru a nemám brata, tri sesternice, žiadneho bratranca, dve nagymamy, starých otcov som prakticky nepoznal, mám dokonca dve krstné mamy. Od detstva sedím za vrchstolom ako najstarší muž. Aj v kancelárii mám šesť žien, niekedy aj viac. Verím ženskej intuícii, som feminista, Zora Jaurová povedala, že mačistický feminista. Podľa mňa je dnes kríza chlapov, aj keď väčšina si to ešte neuvedomila. Vyzerá to tak, že muži dokašľali všetko, čo sa dalo. Som dosť za to, aby to tu všetko začali riadiť ženy. V podstate to už riadia.
Žijeme vo svete, kde sa všetko porovnáva.
Turista sa spýta, čo sú to halušky? Čašník povie, niečo ako noky. Videl som krásnu ženu. Akú? Niečo ako Katarína...Robím v prostredí, kde sa stále súťaží, film sa porovnáva s inými, dostanem grant, nedostanem, cenu, čo povedia diváci, aké budú recenzie, vyberú film na festival, tam prirodzene dochádza k závisti, ale úprimne, už dávno som sa pri nej neprichytil. Čo už ja komu mám závidieť? Zatiaľ nemám dôvod na frustráciu, lebo viac-menej môžem robiť, čo chcem, s kým chcem a ako chcem. Je to však nebezpečné, lebo závisť môže prísť najmä vtedy, keď sa nedarí.
možno by som mohol robiť skauta v NHL. Ako producent nemám právnické vzdelanie, nerozumiem ekonomickým veciam, čo je to HDP. DPH som už asi pochopil. Nemyslím si, že som dobrý psychológ, že by som hercov ako režisér extra dobre viedol, vôbec neviem svietiť, v živote som nespravil jeden strih, a som hluchý, mimochodom. Či režírujem, alebo produkujem, nič iné neviem, len to dať nejako dokopy.
Fajčím cigary.
Mal som obdobie, že som dva týždne z trucu fajčil cigarety, ale všetci sa mi smiali, lebo nemám vyvinutý šlukujúci reflex. Na cigary je to ideálne. Cigary fajčím od 27. decembra 2008. Mne inak zoberú aj jointa, že to je škoda pre mňa, keď to len tak bafkám a nešlukujem.
Vrátil som sa k lyžovaniu po pätnástich rokoch.
Vystúpili sme z auta na parkovisku, obuli lyžiarky, došli k vleku a kamarát skúsený lyžiar povedal, že nasaď si lyže. Začal som okopávať sneh z lyžiarok a on hovorí: vieš lyžovať, zostali ti tie správne reflexy. Vyviezli sme sa tromi vlekmi a zrazu sme stáli na Chopku, fúkal vietor a on, že ideme dole. Ako? Na lyžiach. Zbláznil si sa? Ja ťa počkám dole, povedal a stratil sa. Bol to taký svalový šok, začal som používať svaly, o ktorých som roky nevedel, že ich mám. Ale po dvoch hodinách ma to začalo baviť.
Som opak gamblera.
Baví ma samotná hra, karty, ruleta, nie vyhrávať peniaze. Keď bola dobrá hra a ja som prehral, tak som išiel domov spokojný. Nedávno sme u Petra Kerekesa hrali Európu, spoločenskú hru a jeho pätnásťročná dcéra čítala otázku: Čo je hlavné mesto Chorvátska? Peter povedal Belehrad, ja Budapešť. Vôbec nášmu humoru nerozumela, to už je iná generácia.
Do troch rokov som asi nevedel po slovensky.
Moja múdra matka ma dala do slovenskej škôlky, až tam sa to na mňa nalepilo. Svetovú beletriu čítam po maďarsky, lebo som chodil do maďarskej školy, ale večer som odtiaľ išiel do slovenského kina, takže doteraz mi príde divné, keď vidím film s maďarskými titulkami. Od malička medzi dvoma jazykmi prepíname, keď niekto, kto nevie po maďarsky, odíde na chvíľu od stola, v strede vety dokážeme prejsť do maďarčiny.
Programovo sa obklopujem ženami.
Vyrastal som v prefeminizovanej rodine, mám sestru a nemám brata, tri sesternice, žiadneho bratranca, dve nagymamy, starých otcov som prakticky nepoznal, mám dokonca dve krstné mamy. Od detstva sedím za vrchstolom ako najstarší muž. Aj v kancelárii mám šesť žien, niekedy aj viac. Verím ženskej intuícii, som feminista, Zora Jaurová povedala, že mačistický feminista. Podľa mňa je dnes kríza chlapov, aj keď väčšina si to ešte neuvedomila. Vyzerá to tak, že muži dokašľali všetko, čo sa dalo. Som dosť za to, aby to tu všetko začali riadiť ženy. V podstate to už riadia.
Žijeme vo svete, kde sa všetko porovnáva.
Turista sa spýta, čo sú to halušky? Čašník povie, niečo ako noky. Videl som krásnu ženu. Akú? Niečo ako Katarína...Robím v prostredí, kde sa stále súťaží, film sa porovnáva s inými, dostanem grant, nedostanem, cenu, čo povedia diváci, aké budú recenzie, vyberú film na festival, tam prirodzene dochádza k závisti, ale úprimne, už dávno som sa pri nej neprichytil. Čo už ja komu mám závidieť? Zatiaľ nemám dôvod na frustráciu, lebo viac-menej môžem robiť, čo chcem, s kým chcem a ako chcem. Je to však nebezpečné, lebo závisť môže prísť najmä vtedy, keď sa nedarí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.