... Nenávisť je najprístupnejším a najzrozumiteľnejším jednotiacim prvkom zo všetkých možných. Odťahuje a odnáša jednotlivca od jeho vlastného ja, robí ho ľahostajným k jeho prospechu a budúcnosti, oslobodzuje ho od žiarlivostí a sebaspytovania.
Stáva sa anonymnou časticou chvejúcou sa od túžby splynúť a spojiť sa s takými ako on do jednej planúcej masy. Heine naznačuje, že čo nedokáže kresťanská láska, dokáže spoločná nenávisť. Masové hnutie môže vznikať a šíriť sa bez viery v Boha, ale nikdy nie bez viery v diabla. Obyčajne je sila masového hnutia proporcionálna živosti a hmatateľnosti jeho diabla.
... Keď sa rozkladajú všetky naše nadšenia, oddanosti, vášne a nádeje, uvoľňuje sa z nich nenávisť. Na druhej strane je možné syntetizovať nadšenie a oddanosť a nádej aktivovaním nenávisti. Martin Luther hovorí: „Keď je moje srdce chladné a nemôžem sa modliť, ako by som mal, trestám sa myšlienkou na neúctu a nevďačnosť mojich nepriateľov, pápeža a jeho komplicov a háveď, a Zwingliho, takže moje srdce pretečie spravodlivým pobúrením a nenávisťou a ja môžem povedať vrúcne a dôrazne: ´Nech je posvätené Tvoje meno, nech príde Tvoje kráľovstvo, nech sa uskutoční Tvoja vôľa!´ A čím viac sa rozpálim, tým oddanejšie sa stanú moje modlitby.“
... Je tu aj toto: keď sa vzdáme svojho ja a staneme sa súčasťou kompaktného celku, nevzdáme sa iba osobných výhod, zbavíme sa aj osobnej zodpovednosti. Nedá sa vôbec odhadnúť, do akých extrémov krutosti a bezohľadnosti dokáže človek zájsť, keď je oslobodený od svojich úzkostí, váhaní, pochybností a nejasných pohnútok slušnosti, ktoré sprevádzajú individuálny úsudok. Keď sa naša individuálna nezávislosť stratí v spolupatričnosti masového hnutia, nájdeme novú slobodu – slobodu nenávidieť, vyvršovať sa, prenasledovať, klamať, mučiť, zabíjať a zrádzať bez hanby a ľútosti. V tom nepochybne spočíva časť príťažlivosti masových hnutí. Nachádzame tam „právo znevážiť“, ktoré má podľa Dostojevského neodolateľnú fascináciu. Hitler mal opovržlivú mienku o brutalite autonómneho jednotlivca. „Akékoľvek násilie, ktoré nepramení v pevnej a spirituálnej základni, bude kolísavé a neisté. Chýba mu stabilita, ktorá môže spočívať iba vo fanatickom presvedčení,“ povedal. Tak je nenávisť nie iba prostriedkom unifikácie, ale aj jej produktom. Renan povedal, že odkedy existuje svet, nepočuli sme ešte nikdy o milosrdnom národe.
...Spoločná nenávisť zjednocuje najheterogénnejšie elementy. Zdieľať spoločnú nenávisť, dokonca aj s nepriateľom, znamená nakaziť ho pocitom spriaznenosti, a oslabiť tak jeho silu vzdorovať. Hitler použil antisemitizmus nie iba na zjednotenie Nemcov, ale aj na oslabenie Poľska, Rumunska, Maďarska, a nakoniec i Francúzska, štátov, ktoré tiež nenávideli židov.
Preložil František Šebej
Stáva sa anonymnou časticou chvejúcou sa od túžby splynúť a spojiť sa s takými ako on do jednej planúcej masy. Heine naznačuje, že čo nedokáže kresťanská láska, dokáže spoločná nenávisť. Masové hnutie môže vznikať a šíriť sa bez viery v Boha, ale nikdy nie bez viery v diabla. Obyčajne je sila masového hnutia proporcionálna živosti a hmatateľnosti jeho diabla.
... Keď sa rozkladajú všetky naše nadšenia, oddanosti, vášne a nádeje, uvoľňuje sa z nich nenávisť. Na druhej strane je možné syntetizovať nadšenie a oddanosť a nádej aktivovaním nenávisti. Martin Luther hovorí: „Keď je moje srdce chladné a nemôžem sa modliť, ako by som mal, trestám sa myšlienkou na neúctu a nevďačnosť mojich nepriateľov, pápeža a jeho komplicov a háveď, a Zwingliho, takže moje srdce pretečie spravodlivým pobúrením a nenávisťou a ja môžem povedať vrúcne a dôrazne: ´Nech je posvätené Tvoje meno, nech príde Tvoje kráľovstvo, nech sa uskutoční Tvoja vôľa!´ A čím viac sa rozpálim, tým oddanejšie sa stanú moje modlitby.“
... Je tu aj toto: keď sa vzdáme svojho ja a staneme sa súčasťou kompaktného celku, nevzdáme sa iba osobných výhod, zbavíme sa aj osobnej zodpovednosti. Nedá sa vôbec odhadnúť, do akých extrémov krutosti a bezohľadnosti dokáže človek zájsť, keď je oslobodený od svojich úzkostí, váhaní, pochybností a nejasných pohnútok slušnosti, ktoré sprevádzajú individuálny úsudok. Keď sa naša individuálna nezávislosť stratí v spolupatričnosti masového hnutia, nájdeme novú slobodu – slobodu nenávidieť, vyvršovať sa, prenasledovať, klamať, mučiť, zabíjať a zrádzať bez hanby a ľútosti. V tom nepochybne spočíva časť príťažlivosti masových hnutí. Nachádzame tam „právo znevážiť“, ktoré má podľa Dostojevského neodolateľnú fascináciu. Hitler mal opovržlivú mienku o brutalite autonómneho jednotlivca. „Akékoľvek násilie, ktoré nepramení v pevnej a spirituálnej základni, bude kolísavé a neisté. Chýba mu stabilita, ktorá môže spočívať iba vo fanatickom presvedčení,“ povedal. Tak je nenávisť nie iba prostriedkom unifikácie, ale aj jej produktom. Renan povedal, že odkedy existuje svet, nepočuli sme ešte nikdy o milosrdnom národe.
...Spoločná nenávisť zjednocuje najheterogénnejšie elementy. Zdieľať spoločnú nenávisť, dokonca aj s nepriateľom, znamená nakaziť ho pocitom spriaznenosti, a oslabiť tak jeho silu vzdorovať. Hitler použil antisemitizmus nie iba na zjednotenie Nemcov, ale aj na oslabenie Poľska, Rumunska, Maďarska, a nakoniec i Francúzska, štátov, ktoré tiež nenávideli židov.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.