Na Únii je čo kritizovať: demokratický deficit, byrokraciu, poľnohospodárske dotácie či preregulovanosť, ktorá je rastúcou prekážkou pre inováciu. Minulý týždeň Súdny dvor EÚ nariadil, že prevádzkovatelia internetových vyhľadávačov budú mať povinnosť vyhovieť právu jedincov na ,upadnutie do zabudnutia', a budú teda musieť vymazať zo svojich prehliadacích algoritmov informácie, ktoré poškodzujú danú osobu alebo sú podľa súdu irelevantné. Toto rozhodnutie uvaľuje na dané spoločnosti značné náklady, a bude najmä ďalšou zbytočnou bariérou rozvoju internetovej inovácie. Sú to práve takéto rozhodnutia, ktoré stoja za tým, že Európa nemá svoje Sillicon Valley – a že je veľmi ťažké spomenúť si na akýchkoľvek európskych konkurentov firiem ako Google, Amazon či Facebook.
Niet veľmi čo chváliť ani na povestných eurofondoch. Namiesto motora ekonomického rastu sa z nich stal predmet politického boja a korupcie – tak na Slovensku, ako aj inde v strednej Európe, nehovoriac o krajinách ako Bulharsko či Rumunsko. Tam rozkrádanie dosiahlo rozmery, ktoré viedli až k zmrazeniu eurofondov. Richard Sulík má pravdu, keď hovorí, že eurofondy predovšetkým plnia rolu držhubného, teda cynickej metódy, ktorá má kúpiť politickú podporu európskemu projektu.
Ale to je len jedna strana mince. EÚ je zdrojom problémov, ale jej existencia garantuje členom aj veľké výhody – najväčšou je prístup na spoločný trh. Euroskeptici správne argumentujú, že tento trh si nevyžaduje dlhý list spoločných pravidiel a bruselskú byrokraciu. Je však ťažké predstaviť si politicky realistický odchod z EÚ, ktorý by so sebou nepriniesol vlnu obojstranného protekcionizmu.
Ostatné mesiace na Ukrajine nám navyše pripomenuli, že zvlášť stredo- a východoeurópske krajiny čelia hrozbám, ktoré sú fundamentálne horšie než bruselské smernice. A súčasne ukázali, že existujú oblasti, v ktorých je užšia spolupráca európskych krajín žiaduca. Vladimír Putin by si dovolil menej, keby Európa hovorila jednotným hlasom v oblasti zahraničnej, obrannej či energetickej politiky. Euroskeptici sa preto musia mať na pozore, aby sa z nich nestali užitoční idioti Kremľa. Koniec koncov, rétorika UKIP či Wildersovej Strany slobody je konzistentná so skoršími indíciami o väzbách niektorých predstaviteľov euroskeptickej pravice na Rusko.
Kritici Európskej únie by si mali dávať oveľa väčší pozor na svojich ,spojencov'. Euroskepticizmus nepriťahuje len klasických liberálov a štandardných konzervatívcov, ale aj nacionalistov a xenofóbov. Vedúce euroskeptické strany v západnej Európe – UKIP, Wildersova strana či Le Penovej Národný front – sa nimi len hemžia.
Pre svoje lepšie fungovanie sa Európska únia musí naozaj zmeniť. V mnohých smeroch by sa mala stať skromnejšou, v malom množstve smerov, naopak, ambicióznejšou. No aby sme ich mohli brať vážne, tak rovnako – ak nie viac – sa musia zmeniť aj euroskeptici.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Niet veľmi čo chváliť ani na povestných eurofondoch. Namiesto motora ekonomického rastu sa z nich stal predmet politického boja a korupcie – tak na Slovensku, ako aj inde v strednej Európe, nehovoriac o krajinách ako Bulharsko či Rumunsko. Tam rozkrádanie dosiahlo rozmery, ktoré viedli až k zmrazeniu eurofondov. Richard Sulík má pravdu, keď hovorí, že eurofondy predovšetkým plnia rolu držhubného, teda cynickej metódy, ktorá má kúpiť politickú podporu európskemu projektu.
Ale to je len jedna strana mince. EÚ je zdrojom problémov, ale jej existencia garantuje členom aj veľké výhody – najväčšou je prístup na spoločný trh. Euroskeptici správne argumentujú, že tento trh si nevyžaduje dlhý list spoločných pravidiel a bruselskú byrokraciu. Je však ťažké predstaviť si politicky realistický odchod z EÚ, ktorý by so sebou nepriniesol vlnu obojstranného protekcionizmu.
Ostatné mesiace na Ukrajine nám navyše pripomenuli, že zvlášť stredo- a východoeurópske krajiny čelia hrozbám, ktoré sú fundamentálne horšie než bruselské smernice. A súčasne ukázali, že existujú oblasti, v ktorých je užšia spolupráca európskych krajín žiaduca. Vladimír Putin by si dovolil menej, keby Európa hovorila jednotným hlasom v oblasti zahraničnej, obrannej či energetickej politiky. Euroskeptici sa preto musia mať na pozore, aby sa z nich nestali užitoční idioti Kremľa. Koniec koncov, rétorika UKIP či Wildersovej Strany slobody je konzistentná so skoršími indíciami o väzbách niektorých predstaviteľov euroskeptickej pravice na Rusko.
Kritici Európskej únie by si mali dávať oveľa väčší pozor na svojich ,spojencov'. Euroskepticizmus nepriťahuje len klasických liberálov a štandardných konzervatívcov, ale aj nacionalistov a xenofóbov. Vedúce euroskeptické strany v západnej Európe – UKIP, Wildersova strana či Le Penovej Národný front – sa nimi len hemžia.
Pre svoje lepšie fungovanie sa Európska únia musí naozaj zmeniť. V mnohých smeroch by sa mala stať skromnejšou, v malom množstve smerov, naopak, ambicióznejšou. No aby sme ich mohli brať vážne, tak rovnako – ak nie viac – sa musia zmeniť aj euroskeptici.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.