Navykli sme si veriť, že politické programy a ideológie oslovujú ľudské rácio, kritický rozum, a získajú alebo nezískajú si jeho podporu pomocou reálnych či falošných, ale reálne sa tváriacich argumentov.
Pravda je však taká, že oslovujú predovšetkým svet citov, emocionálny mozog. A patologický svet citov si hľadá patologické ideologické programy. Preto znovu vylieza z politického hrobu fašizmus a nacizmus.
Argumenty politických programov majú apelovať na logiku, dokonca aj ich tvorcovia, pokiaľ vedome nie sú cynickými manipulátormi, ich tak koncipujú. Ale zväčša to tak nefunguje. Argumenty cielené zdanlivo na logiku vyvolávajú najmä citové rezonancie. Tie potom interpretujeme ako výsledok uvažovania. Smutný sebaklam. Náš politický mozog je emocionálny mozog. V predchádzajúcom vydaní .týždňa (49/2007) som písal o násilných sociopatoch a psychopatoch, ktorých osobnostná porucha je vrodená či získaná veľmi skoro, v detskom veku, a v adolescencii si nakoniec nájde výraz, ako napríklad brutálny skutok skína. Tu sa však treba na okamih pristaviť pri terminológii, lebo reč bude tentoraz aj o politike. „Skinhead“ nie je nijakou psychopatologickou ani klinickou kategóriou. Je to iba slovo, označujúce skupinu, subkultúru, ktorá si zvolila isté znaky zovňajšku ako formu sebaidentifikácie. Subkultúra skínov sa nezačínala ako gang násilných hajlujúcich neonacistov a dodnes existuje aj v alternatívnych, nenacistických a nenásilných podobách. Čisto pre spravodlivosť si tu preto tí, ktorých sa moja analýza netýka, i keď sa hrdia vyholenou hlavou a bagančami, zaslúžia stručnú obchádzku:
Okolo roku 1965 sa vo Veľkej Británii oddelili od iných zovňajškom definovaných skupín mladých tí drsnejší, patriaci skôr k robotníckej a nižšej spoločenskej triede. Ich kratšie vlasy mali asi pôvodne praktický význam v práci vo fabrikách, ale aj v drsných pouličných bitkách. A navyše sa chceli odlíšiť od dlhovlasých hippies, ktorí nepochádzali z robotníckej triedy. Títo raní skíni neboli neonacistami ani rasistami a priťahovali ich skôr jamajské rytmy. Koncom šesťdesiatych rokov sa niektorí britskí skíni začali dopúšťať násilných útokov na náhodne vybraných pakistanských a iných prisťahovalcov a začiatkom sedemdesiatych rokov už boli skíni, ktorí sa pridávali k „bielemu“ nacionalistickému Národnému frontu. Počas sedemdesiatych rokov potom pribúdalo rasovo motivovaného násilia, ktoré páchali skíni. Niektoré otvorene neonacistické skupiny boli už v tom čase zložené prevažne zo skínov. Popri nich sa však vytvárali aj antirasistické organizácie skinheadov ako SHARP (Skinheads Against Racial Prejudice), založená v New Yorku v roku 1987. Dnes existujú aj apolitickí skíni, ľavicoví skíni, ktorí sú antirasistickí a antifašistickí, či dokonca anarchistickí. Faktom však je, že najviditeľnejší a v Európe určite najpočetnejší sú dnes neonacistickí skíni, ktorí sú otvorene rasistickí, násilní a nemajú nič spoločné s počiatkom tejto subkultúry spred štyridsiatich rokov. V niektorých krajinách, a k takým patrí aj Slovensko, ide v prípade skínov takmer výhradne o neonacistov. O tých bol i článok v predchádzajúcom vydaní .týždňa. Ak sú aj iní, nepočuť o nich, a je to v poriadku. Nepočuť o nich, lebo nepredstavujú problém. Pokúsim sa načrtnúť ako a prečo dochádza k spojeniu subkultúry zloženej z potenciálne násilných jedincov (skinheadov) s otvorene xenofóbnou, rasistickou a násilie vzývajúcou ideológiou (nacizmom). Povrchný pohľad vidí iba prirodzenú afinitu príbuzných duší, ale ide o čosi hlbšie i temnejšie. Musí ísť o niečo temnejšie, lebo nejde iba o indukované postoje, ide o politické zdôvodnenie pripravenosti spáchať zločin z nenávisti.
.zločiny z nenávisti
Existujúce sociologické vysvetlenia zločinov z nenávisti sa točia okolo predpokladaného „sociálneho“ či symbolického statusu obete, teda okolo toho, že obete sú vyberané primárne preto, lebo je ich sociálna skupina vnímaná negatívne. Príčinou môže byť, napríklad, skupinové súperenie o nedostatkové zdroje (potravu, vodu, ale i pracovné miesta – ako nenávisť k imigrantom, ktorí „oberajú o prácu“). Sú to všetko vysvetlenia správania sa, nie však myšlienkových a najmä citových stereotypov, ktoré sa za tým správaním skrývajú. Chceme hovoriť o politike a ideológii, takže môžeme pre túto chvíľu zabudnúť na zločiny z nenávisti, ktorých sa dopustí individuálny zločinec v náhlom výbuchu agresivity.
Tie nepotrebujú zložitý aparát ideologickej konštrukcie ani politickú organizáciu na svoje ospravedlnenie. Obeť sa takémuto zločincovi náhle javí ako tá „posledná kvapka“ v domnelej či skutočnej dlhej reťazi urážok, krívd, ekonomických porážok či zmarených šancí páchateľa. Spôsob a metóda útoku sa potom líši podľa toho, či ide o expresívny čin (ktorý má „ukojiť“ zlosť útočníka), alebo o inštrumentálny skutok (ktorý má obeti „dať lekciu“). Tu nám však ide o politiku, a teda o organizované „skupiny nenávisti“ (výstižný je anglický termín „hate groups“). Ku-Klux-Klan je takou skupinou, ale aj neonacistickí skíni, ktorí nakoniec majú ku „klasikom“ rasového násilia z Ku-Klux-Klanu veľmi blízko. Nie je to náhoda, že sa guru amerických rasistov a bývalý člen KKK David Duke tak často vyskytuje na internetových stránkach európskych a samozrejme aj slovenských rasistov a nacistov. Americkí kriminológovia McDevitt, Levin a Bennett ponúkli v roku 2002 v odbornom časopise Journal of Social Issues „typológiu zločinov z nenávisti“. Môže podľa nich ísť o:
– vyhľadávanie vzrušenia – to je najčastejší typ zločincov z nenávisti, ktorí to robia pre zábavu, zo sadizmu, predsudkov vo všeobecnosti, bez nejakej špecializácie (napríklad cieľom sú všetci iní, napríklad tmaví);
– obranu – to je väčšina rasistov, ktorí vnímajú ktoréhokoľvek „cudzieho“ ako nebezpečného cudzieho;
– odplatu – to sú tí, ktorí veria, že ich vlastná skupina bola inou skupinou zneuctená či urazená a plánujú špeciálne útoky (to sa stalo, napríklad, pri „reakciách“ na domnelú urážku proroka Mohameda dánskymi karikaturistami);
– „misiu“, poslanie – ide o typy, ktoré sú buď organizované nejakým fanatickým hnutím či vodcom, alebo duševne choré, a plánujú zo sveta eliminovať „zlo“;
Ten posledný typ zločincov orientovaných na „misiu“ je asi najbližšie k modernému terorizmu. V tejto kategórii možno ešte odlíšiť „martýrov“ – tí zabijú svoje obete i seba, a „štváčov“ (zastrašovačov) – tí seba nezabíjajú.
Vychádzam z toho, že skíni konkrétne, a sociopati a psychopati združujúci sa okolo patologických politických ideológií všeobecne, majú všetci vnútorný sklon k niektorému či k viacerým z uvedených typov násilných prejavov nenávisti. Nemusí to byť otvorený a vedome priznaný sklon k fyzickému násiliu. Kľúčovým slovom je nenávisť. Konformujúci tlak spoločnosti a výchovy niekedy sklon spáchať násilie zatlačí do nevedomia. Nenávisť ako emóciu však nik netrestá, a tak sa ten násilný sklon neprejaví skutkom, iba „vetrí“, hľadá pach nenávisti. Hľadá podvedome ten neodolateľný pach ako motýľ, ktorého pár mikroskopických molekúl feromónu ženie kilometre za mihotajúcou sa samičkou kdesi v diaľke. Pach, feromón, o ktorom hovorím, je opojný pach prisľúbeného násilia zakliaty do floskúl, kľúčových slov, grafických symbolov, gest, hesiel s nenávistným obsahom. Ešte bude o tom všetkom reč.
.o receptoroch a ligandoch
Ak trpí patologickou dysfunkciou emocionálny mozog, s námesačnou istotou si nájde v bohatej ponuke politických konceptov práve tie patologické, poznačené komplementárnou poruchou. Tak vzniká tá nesvätá fúzia sociálnej a psychologickej patológie s patológiou politickou, ktorej výsledkom sú samoorganizujúce sa a čoraz väčšie zhluky sociopatov. Tí tvoria i hnutia, dokonca masové fanatické hnutia či politické strany. Ako konkrétne to funguje?
Keď som hľadal dobrú analógiu, našiel som ju tam, kde ju nachádzam takmer vždy – v biológii. Tak teda trochu biológie. Na povrchu väčšiny buniek, ktoré tvoria organizmus, sú tisíce receptorov, mikroskopických orgánov pripravených „vnímať“, prijať nejakú informáciu z prostredia. Tie receptory sú vlastne proteíny, veľké molekuly skladajúce sa z dlhého zmotaného reťazca aminokyselín. Receptory sú veľmi rôznorodé a každý typ čaká na ten svoj signál. Iba na ten reaguje. Tým signálom je spravidla opäť špecifický reťazec aminokyselín, ale omnoho kratší, a teda aj drobnejší ako veľký receptor. Tento reťazec sa nazýva ligand. Predtým sa používala predstava, že receptor je zámka s kľúčovou dierkou a ligand je kľúčom, ktorý tú zámku otvorí, ale podľa doktorky Candace Pert, objaviteľky opiátových receptorov v mozgu, je to príliš statická predstava. Ligandy sú jednoducho informačné substancie a do prostredia okolo seba i do krvného obehu ich vylučujú takmer všetky bunky. Keď si ligand nájde na bunečnom povrchu svoj receptor, „usadí“ sa v ňom a receptor vyšle dovnútra bunky signál, ktorý zmení jej funkciu – začne sa v nej tvoriť nejaký nový enzým, vytvárať nová bielkovina, hormón a podobne. Telo má teda v sebe okrem „napevno osadeného“ nervového systému aj zložitý chemický komunikačný systém. Súdi sa, že ten je kľúčový aj pre náš emocionálny život, ale tu ho používam len ako metaforu.
Ak chceme porozumieť, ako funguje náš citový mozog, môžeme si predstaviť, že aj on má všade na svojom virtuálnom povrchu, ku ktorému otvárajú cestu naše zmysly i myseľ, receptory čakajúce nedočkavo na signály, ligandy, ktoré by naštartovali nejakú citovú odozvu, po ktorej ten náš emocionálny mozog prahne. Úlohu takých ligandov zapadajúcich do receptorov nášho citového mozgu môže hrať všeličo, situácie, konkrétni ľudia, vône, hudba, zvuky, reč, písané slovo, predstavy, grafické symboly, čokoľvek, čo má potenciál niesť nejaké dešifrovateľné posolstvo. Trebárs aj spomienka. A tak, ako je to v prípade buniek, aj tu si môžeme predstaviť, že sa pripravenosť receptorov prijať podnet, ligand, mení – niekedy sú neprístupné, inokedy otvorené len pre istý typ posolstva, istý ligand, teda istú situáciu, človeka, podnet.
To, čo sa povedalo o virtuálnych citových receptoroch a citových ligandoch, platí ako metafora všeobecne, pre každého človeka. Preto nám nejaká zabudnutá vôňa privolá lásku z mladosti a nejaký zabudnutý zvuk prežitú hrôzu. A platí i to, že ľudia, ktorí majú, vďaka dysfunkcii svojho emocionálneho i sociálneho mozgu, patologicky zmenený citový život a osobnosť, majú aj receptory svojho citového mozgu nastavené na patologické podnety, ligandy zla. Kladnú citovú odozvu v nich spúšťa násilie a zlo, prísľub násilia či zla, alebo aspoň symbol, kľúčové slová, gesto, pozdrav, hocičo, čo bolo kedysi verejne spojené s násilím a zlom. Trebárs hákový kríž, vztýčená pravica. Lebo stále hovoríme o tom, ako sa nepolitická psychopatológia či sociopatia menia na patologický politický názor a afinitu. Zlo, nenávisť a násilie preto, lebo iba ony majú dostatok sily na zobudenie prázdneho a chudobného citového sveta. Láska a dobro tú silu nemajú, zrejme na ne chorá osobnosť nemá dosť receptorov a vôbec – sú to skôr pokojné emócie.
V predchádzajúcom vydaní .týždňa som písal práve o tom, že psychopata charakterizuje potreba intenzívnej stimulácie, sklon k nude, ktorý býva súčasťou citovej prázdnoty, bezcitnosť a nedostatok empatie, citová nezrelosť a podobne. Aj sociopati, ich blízki príbuzní, majú črty ako absencia svedomia, čo je v podstate to isté ako neschopnosť vnímať city iných, surovosť, citový chlad... Na tú prázdnotu existuje jediný účinný liek – nenávisť. Dovolím si zacitovať Erica Hoffera (The True Believer, ods. 75): „Vášnivá nenávisť môže dať význam a zmysel prázdnemu životu. Preto ľudia prenasledovaní bezúčelnosťou svojich životov skúšajú nájsť ich nový obsah nielen tým, že sa oddajú svätej veci, ale aj pestovaním si fanatickej nenávisti. Masové hnutie im ponúka neobmedzené možnosti na oboje.“
.o nenávisti, závislosti a sile
Nenávisť je pre citovo pustého človeka jediným mocným citovým pohnutím, ktorého je schopný. Navykol si na ňu a hľadá ju. Jeho citový mozog je husto posiaty receptormi na ligandy prebúdzajúce spaľujúcu nenávisť. Keď sa privalia, zobudí sa. A mocnými ligandami, ktoré do týchto receptorov zväčša pasujú ako uliate, sú obsahové i formálne zložky patologických politických ideológií – rasizmus, xenofóbia, paranoidný pohľad na svet, konšpiračné teórie, velebenie násilia, mýty o ukrivdenosti, eschatologické mýty o svetových sprisahaniach... Nenávisť je návyková a je ako iné drogy – niekedy vyžaduje čoraz väčšie dávky a nakoniec je taká intenzívna, že by psychicky normálne komponovaného človeka zahubila. Keď sa dívate na zábery hajlujúcich náckov, vedzte, že vidíte ťažko závislých narkomanov nenávisti. A nenávisť má ešte jednu mocnú vlastnosť – je sociálnym tmelom pre prázdnych, slabých a odmietnutých. Nenávidieť osamote je ničím pri možnosti nenávidieť spoločne, v skupine. Je to ako magická formula. A nesie v sebe energiu, ktorá dáva slabochom silu. O nenávisti ako zdroji sily a sociálnej kohézie pri vzniku fanatických hnutí pozri aj rámček s vybraným textom Erica Hoffera.
.fúzia
Napísal som, že násilní skíni nie sú nimi preto, lebo uverili patologickej ideológii, ale že boli sociopatmi a patologickými osobnosťami už predtým. Ale opačne tá kauzalita platí – nie sú skínmi a neonacistami náhodou, sú nimi, lebo už vopred boli sociopatmi a ľuďmi s patologickou osobnosťou. Receptory v dysfunkčnej emocionálnej časti ich mozgu hľadajú svoje ligandy a tu vstupuje do hry rovnako dysfunkčná politická ideológia. Pre mozog, ktorý sa potrebuje ponoriť do nenávisti, aby vyplnil citové prázdno, sú heslá a floskule nacizmu tými správnymi ligandami, ktoré ju spúšťajú. V nenávidiacej mase sa dá utopiť prázdnota neporovnateľne lepšie než v alkohole. Tak, ako si v našom tele stovky rôznych ligandov hľadajú svoje cieľové bunečné receptory, putujúc za nimi krvou a prostredím organizmu, tak si aj politické ligandy, ideologické zaklínadlá nacizmu, xenofóbie, rasizmu, nenávisti a konšpiračného videnia sveta hľadajú svoje receptory a nachádzajú ich iba tam, kde sú – v emocionálnych receptoroch potenciálnych skínov a nacistov. Tam okamžite zapadnú a štartujú citovú odozvu, ktorá sa potom tvári ako politické presvedčenie.
To, čo sa tu snažím opísať, nie je spravidla plne vedomý proces, ako nakoniec takmer nijaká politická voľba. Dobrým príkladom sú tvrdé jadrá rôznych skupín futbalových klubových chuligánov. Väčšinou ich členov spája sklon ku kolektívnemu násiliu. Grupujú sa predovšetkým, aby zažili katarziu spoločnej zlosti, aby sa vybúrili, vynenávideli, vykričali zo svojich predsudkov, a najmä aby sa pobili s „tými druhými“, ktorí sú, samozrejme, navlas takí istí ako oni sami. Futbal hrá, zdá sa, iba rolu vhodnej dekorácie, kulisy chystaných bojových scén. Ale tieto skupiny agresívnych sociopatov majú emocionálne receptory neomylne špecializované. Nič sa medzi nimi nechytá ľahšie ako rasizmus a nacizmus. Vidno to i na grafických symboloch. Keď si fanúšikovia futbalovej Trnavy vyrobia veľký transparent napísaný písmom, ktoré tvarom i farbou imituje grafické charakteristiky Hitlerovej tretej ríše, nie je to náhoda ani detská hra. A samozrejme, že im netreba veriť, keď to zatĺkajú. Je to ich spôsob, ako sa pred očami zarazenej verejnosti prihlásiť k tomu, čo je tabu a čo väčšina odmieta. Za tou grafikou sa skrýva dávne zlo, ktoré zaklínajú a ktoré ich priťahuje, lebo na jeho ligandy majú nastavené svoje mozgy otrepané násilím.
Skíni a ich protoplazmatický rasizmus a patologické politické hnutia a ideológie hlásajúce nenávisť spája už pri prvom kontakte do nesvätej aliancie práve to, že sú komplementárnymi súčiastkami toho istého poruchového mechanizmu. Jedni sú receptormi, druhí vysielačmi signálov – ligandov, ktoré do tých receptorov presne pasujú. Preto sa tí prvý nájdu navzájom tak neomylne. Idú za ligandami, za rasistickými táraninami, za ideologickými heslami o svetových sprisahaniach, za antisemitizmom (za tým najmä!), za signálmi sily, ktoré vidia v pochodovaní a v uniformách, idú za vlajkami a idú za ozvenou magického zla.
.o magickom zle
Hannah Arendtová písala v súvislosti s nacizmom o banalite zla. Presný postreh, ale dnes by možno pridala čosi aj o magickej príťažlivosti. Sigmund Freud vravel, že v ľudskej duši vždy zápasí princíp života – Eros, a princíp smrti, deštrukcie – Thanatos. Sú to symbolické koncepty, skôr metafory ako čokoľvek materiálne či chemické, ale nepochybne opisujú zápas, ktorý sa v našom citovom vnútri naozaj odohráva. Agresívni sociopati a psychopati a ľudia s antisociálnou poruchou osobnosti sú ľudia, vnútri ktorých je noc a Thanatos zvíťazil. Tieto typy osobností zlo hypnotizuje. A zlo šoa, holokaustu, je zatiaľ najhoršie a najnepochopiteľnejšie zlo v ľudských dejinách. Je pre normálnych ľudí tabu. O to je magickejšie. Porušovať sociálne tabu je inštinktívnym programom sociopatov a porušovanie absolútneho tabu je absolútnym a neodolateľným programom. Iba tak sa dá vysvetliť, že na Slovensku, v krajine, kde žije štatisticky iba takmer neviditeľná hŕstka Židov, vzniknú neonacistické hudobné skupiny, ktoré si dajú desivé názvy ako Krátky proces či Judenmord (Vražda Židov) a sociálny deprivant menom Rogel v nich spieva o svojej túžbe rozpáliť znovu kremačné pece koncentračných táborov. Iba magickou príťažlivosťou toho zatiaľ ešte stále nepochopeného zla sa dá vysvetliť, že môže mať úspech značka oblečenia, ktorá sa pýši názvom 88 (ôsme písmeno abecedy je „h“ a ide o odkaz na pozdrav „Heil Hitler!“) a dizajnérskou semiotikou, ktorá je ozvenou tretej ríše.
Iba tak možno vysvetliť opätovnú renesanciu najrôznejších antisemitských mýtov, ktorým nerobí problém popieranie holokaustu. Lebo poprieť holokaust je vzývanie zla priam rituálnym spôsobom. Je to demonštratívne zneuctenie obetí šoa ešte po šiestich desaťročiach. Čo môže lákať myseľ psychopata viac?
Ja viem, s politickými názormi a ideológiami možno polemizovať a sila logiky a argumentov ich dokáže porážať a vyvracať, a človek by si prial, aby bolo možné to isté aj so scestnými patologickými ideológiami ako neonacizmus. Keď však prijmeme moju tézu, že ide o nesvätú alianciu medzi magickou príťažlivou silou politického zla a nezmeniteľným patologickým osobnostným vybavením istého percenta ľudí, musíme prijať aj to, že tu logika a argumenty nepomáhajú. Otázkou je iba, ako to vysvetliť politikom, v ktorých duši predsa tiež bojujú Eros a Thanatos – často s neistým výsledkom. Alebo policajtom, napríklad tým zo zásahových jednotiek, medzi ktorými sú určite takí, ktorých to do tej ideologickej hlbočiny tiež ťahá.
Nesvätá aliancia má mnoho podôb a na politickej mape sveta mnoho spojencov. Z Iránu jej priateľsky máva sociopat priamo z prezidentského kresla a na belehradskom knižnom veľtrhu hrdo prezentuje vydavateľ novučičké vydanie viac než sto rokov starého antisemitského podvrhu cárskej ochranky Protokoly sionských mudrcov. Bolo by ľahké povedať, že neonacistické a im príbuzné politické subjekty a ideológie sú marginálne napriek tomu, že niekde už vyhrávajú aj komunálne voľby. Bolo by ľahké povedať si, že ten potetovaný idiot zo skupiny Judenmord je skôr kuriozitou v inak normálnom svete. Lenže on nie je kuriozita, ale idol pre nemalé húfy adolscentov, ktorí sa mu chcú podobať. A bolo by tiež ľahké mávnuť rukou a povedať, že tí hajlujúci mládenci s vyholenými hlavami v bomberoch a vysokých bagančiach sú iba pomýlení výrastkovia, ktorí síce trhali už v detstve muchám nožičky, ale ktorí z toho nakoniec vyrastú. To všetko by sme si mohli povedať a urobiť, ale bola by to fatálna chyba. Zlo je magické, nie marginálne.
Pravda je však taká, že oslovujú predovšetkým svet citov, emocionálny mozog. A patologický svet citov si hľadá patologické ideologické programy. Preto znovu vylieza z politického hrobu fašizmus a nacizmus.
Argumenty politických programov majú apelovať na logiku, dokonca aj ich tvorcovia, pokiaľ vedome nie sú cynickými manipulátormi, ich tak koncipujú. Ale zväčša to tak nefunguje. Argumenty cielené zdanlivo na logiku vyvolávajú najmä citové rezonancie. Tie potom interpretujeme ako výsledok uvažovania. Smutný sebaklam. Náš politický mozog je emocionálny mozog. V predchádzajúcom vydaní .týždňa (49/2007) som písal o násilných sociopatoch a psychopatoch, ktorých osobnostná porucha je vrodená či získaná veľmi skoro, v detskom veku, a v adolescencii si nakoniec nájde výraz, ako napríklad brutálny skutok skína. Tu sa však treba na okamih pristaviť pri terminológii, lebo reč bude tentoraz aj o politike. „Skinhead“ nie je nijakou psychopatologickou ani klinickou kategóriou. Je to iba slovo, označujúce skupinu, subkultúru, ktorá si zvolila isté znaky zovňajšku ako formu sebaidentifikácie. Subkultúra skínov sa nezačínala ako gang násilných hajlujúcich neonacistov a dodnes existuje aj v alternatívnych, nenacistických a nenásilných podobách. Čisto pre spravodlivosť si tu preto tí, ktorých sa moja analýza netýka, i keď sa hrdia vyholenou hlavou a bagančami, zaslúžia stručnú obchádzku:
Okolo roku 1965 sa vo Veľkej Británii oddelili od iných zovňajškom definovaných skupín mladých tí drsnejší, patriaci skôr k robotníckej a nižšej spoločenskej triede. Ich kratšie vlasy mali asi pôvodne praktický význam v práci vo fabrikách, ale aj v drsných pouličných bitkách. A navyše sa chceli odlíšiť od dlhovlasých hippies, ktorí nepochádzali z robotníckej triedy. Títo raní skíni neboli neonacistami ani rasistami a priťahovali ich skôr jamajské rytmy. Koncom šesťdesiatych rokov sa niektorí britskí skíni začali dopúšťať násilných útokov na náhodne vybraných pakistanských a iných prisťahovalcov a začiatkom sedemdesiatych rokov už boli skíni, ktorí sa pridávali k „bielemu“ nacionalistickému Národnému frontu. Počas sedemdesiatych rokov potom pribúdalo rasovo motivovaného násilia, ktoré páchali skíni. Niektoré otvorene neonacistické skupiny boli už v tom čase zložené prevažne zo skínov. Popri nich sa však vytvárali aj antirasistické organizácie skinheadov ako SHARP (Skinheads Against Racial Prejudice), založená v New Yorku v roku 1987. Dnes existujú aj apolitickí skíni, ľavicoví skíni, ktorí sú antirasistickí a antifašistickí, či dokonca anarchistickí. Faktom však je, že najviditeľnejší a v Európe určite najpočetnejší sú dnes neonacistickí skíni, ktorí sú otvorene rasistickí, násilní a nemajú nič spoločné s počiatkom tejto subkultúry spred štyridsiatich rokov. V niektorých krajinách, a k takým patrí aj Slovensko, ide v prípade skínov takmer výhradne o neonacistov. O tých bol i článok v predchádzajúcom vydaní .týždňa. Ak sú aj iní, nepočuť o nich, a je to v poriadku. Nepočuť o nich, lebo nepredstavujú problém. Pokúsim sa načrtnúť ako a prečo dochádza k spojeniu subkultúry zloženej z potenciálne násilných jedincov (skinheadov) s otvorene xenofóbnou, rasistickou a násilie vzývajúcou ideológiou (nacizmom). Povrchný pohľad vidí iba prirodzenú afinitu príbuzných duší, ale ide o čosi hlbšie i temnejšie. Musí ísť o niečo temnejšie, lebo nejde iba o indukované postoje, ide o politické zdôvodnenie pripravenosti spáchať zločin z nenávisti.
.zločiny z nenávisti
Existujúce sociologické vysvetlenia zločinov z nenávisti sa točia okolo predpokladaného „sociálneho“ či symbolického statusu obete, teda okolo toho, že obete sú vyberané primárne preto, lebo je ich sociálna skupina vnímaná negatívne. Príčinou môže byť, napríklad, skupinové súperenie o nedostatkové zdroje (potravu, vodu, ale i pracovné miesta – ako nenávisť k imigrantom, ktorí „oberajú o prácu“). Sú to všetko vysvetlenia správania sa, nie však myšlienkových a najmä citových stereotypov, ktoré sa za tým správaním skrývajú. Chceme hovoriť o politike a ideológii, takže môžeme pre túto chvíľu zabudnúť na zločiny z nenávisti, ktorých sa dopustí individuálny zločinec v náhlom výbuchu agresivity.
Tie nepotrebujú zložitý aparát ideologickej konštrukcie ani politickú organizáciu na svoje ospravedlnenie. Obeť sa takémuto zločincovi náhle javí ako tá „posledná kvapka“ v domnelej či skutočnej dlhej reťazi urážok, krívd, ekonomických porážok či zmarených šancí páchateľa. Spôsob a metóda útoku sa potom líši podľa toho, či ide o expresívny čin (ktorý má „ukojiť“ zlosť útočníka), alebo o inštrumentálny skutok (ktorý má obeti „dať lekciu“). Tu nám však ide o politiku, a teda o organizované „skupiny nenávisti“ (výstižný je anglický termín „hate groups“). Ku-Klux-Klan je takou skupinou, ale aj neonacistickí skíni, ktorí nakoniec majú ku „klasikom“ rasového násilia z Ku-Klux-Klanu veľmi blízko. Nie je to náhoda, že sa guru amerických rasistov a bývalý člen KKK David Duke tak často vyskytuje na internetových stránkach európskych a samozrejme aj slovenských rasistov a nacistov. Americkí kriminológovia McDevitt, Levin a Bennett ponúkli v roku 2002 v odbornom časopise Journal of Social Issues „typológiu zločinov z nenávisti“. Môže podľa nich ísť o:
– vyhľadávanie vzrušenia – to je najčastejší typ zločincov z nenávisti, ktorí to robia pre zábavu, zo sadizmu, predsudkov vo všeobecnosti, bez nejakej špecializácie (napríklad cieľom sú všetci iní, napríklad tmaví);
– obranu – to je väčšina rasistov, ktorí vnímajú ktoréhokoľvek „cudzieho“ ako nebezpečného cudzieho;
– odplatu – to sú tí, ktorí veria, že ich vlastná skupina bola inou skupinou zneuctená či urazená a plánujú špeciálne útoky (to sa stalo, napríklad, pri „reakciách“ na domnelú urážku proroka Mohameda dánskymi karikaturistami);
– „misiu“, poslanie – ide o typy, ktoré sú buď organizované nejakým fanatickým hnutím či vodcom, alebo duševne choré, a plánujú zo sveta eliminovať „zlo“;
Ten posledný typ zločincov orientovaných na „misiu“ je asi najbližšie k modernému terorizmu. V tejto kategórii možno ešte odlíšiť „martýrov“ – tí zabijú svoje obete i seba, a „štváčov“ (zastrašovačov) – tí seba nezabíjajú.
Vychádzam z toho, že skíni konkrétne, a sociopati a psychopati združujúci sa okolo patologických politických ideológií všeobecne, majú všetci vnútorný sklon k niektorému či k viacerým z uvedených typov násilných prejavov nenávisti. Nemusí to byť otvorený a vedome priznaný sklon k fyzickému násiliu. Kľúčovým slovom je nenávisť. Konformujúci tlak spoločnosti a výchovy niekedy sklon spáchať násilie zatlačí do nevedomia. Nenávisť ako emóciu však nik netrestá, a tak sa ten násilný sklon neprejaví skutkom, iba „vetrí“, hľadá pach nenávisti. Hľadá podvedome ten neodolateľný pach ako motýľ, ktorého pár mikroskopických molekúl feromónu ženie kilometre za mihotajúcou sa samičkou kdesi v diaľke. Pach, feromón, o ktorom hovorím, je opojný pach prisľúbeného násilia zakliaty do floskúl, kľúčových slov, grafických symbolov, gest, hesiel s nenávistným obsahom. Ešte bude o tom všetkom reč.
.o receptoroch a ligandoch
Ak trpí patologickou dysfunkciou emocionálny mozog, s námesačnou istotou si nájde v bohatej ponuke politických konceptov práve tie patologické, poznačené komplementárnou poruchou. Tak vzniká tá nesvätá fúzia sociálnej a psychologickej patológie s patológiou politickou, ktorej výsledkom sú samoorganizujúce sa a čoraz väčšie zhluky sociopatov. Tí tvoria i hnutia, dokonca masové fanatické hnutia či politické strany. Ako konkrétne to funguje?
Keď som hľadal dobrú analógiu, našiel som ju tam, kde ju nachádzam takmer vždy – v biológii. Tak teda trochu biológie. Na povrchu väčšiny buniek, ktoré tvoria organizmus, sú tisíce receptorov, mikroskopických orgánov pripravených „vnímať“, prijať nejakú informáciu z prostredia. Tie receptory sú vlastne proteíny, veľké molekuly skladajúce sa z dlhého zmotaného reťazca aminokyselín. Receptory sú veľmi rôznorodé a každý typ čaká na ten svoj signál. Iba na ten reaguje. Tým signálom je spravidla opäť špecifický reťazec aminokyselín, ale omnoho kratší, a teda aj drobnejší ako veľký receptor. Tento reťazec sa nazýva ligand. Predtým sa používala predstava, že receptor je zámka s kľúčovou dierkou a ligand je kľúčom, ktorý tú zámku otvorí, ale podľa doktorky Candace Pert, objaviteľky opiátových receptorov v mozgu, je to príliš statická predstava. Ligandy sú jednoducho informačné substancie a do prostredia okolo seba i do krvného obehu ich vylučujú takmer všetky bunky. Keď si ligand nájde na bunečnom povrchu svoj receptor, „usadí“ sa v ňom a receptor vyšle dovnútra bunky signál, ktorý zmení jej funkciu – začne sa v nej tvoriť nejaký nový enzým, vytvárať nová bielkovina, hormón a podobne. Telo má teda v sebe okrem „napevno osadeného“ nervového systému aj zložitý chemický komunikačný systém. Súdi sa, že ten je kľúčový aj pre náš emocionálny život, ale tu ho používam len ako metaforu.
Ak chceme porozumieť, ako funguje náš citový mozog, môžeme si predstaviť, že aj on má všade na svojom virtuálnom povrchu, ku ktorému otvárajú cestu naše zmysly i myseľ, receptory čakajúce nedočkavo na signály, ligandy, ktoré by naštartovali nejakú citovú odozvu, po ktorej ten náš emocionálny mozog prahne. Úlohu takých ligandov zapadajúcich do receptorov nášho citového mozgu môže hrať všeličo, situácie, konkrétni ľudia, vône, hudba, zvuky, reč, písané slovo, predstavy, grafické symboly, čokoľvek, čo má potenciál niesť nejaké dešifrovateľné posolstvo. Trebárs aj spomienka. A tak, ako je to v prípade buniek, aj tu si môžeme predstaviť, že sa pripravenosť receptorov prijať podnet, ligand, mení – niekedy sú neprístupné, inokedy otvorené len pre istý typ posolstva, istý ligand, teda istú situáciu, človeka, podnet.
To, čo sa povedalo o virtuálnych citových receptoroch a citových ligandoch, platí ako metafora všeobecne, pre každého človeka. Preto nám nejaká zabudnutá vôňa privolá lásku z mladosti a nejaký zabudnutý zvuk prežitú hrôzu. A platí i to, že ľudia, ktorí majú, vďaka dysfunkcii svojho emocionálneho i sociálneho mozgu, patologicky zmenený citový život a osobnosť, majú aj receptory svojho citového mozgu nastavené na patologické podnety, ligandy zla. Kladnú citovú odozvu v nich spúšťa násilie a zlo, prísľub násilia či zla, alebo aspoň symbol, kľúčové slová, gesto, pozdrav, hocičo, čo bolo kedysi verejne spojené s násilím a zlom. Trebárs hákový kríž, vztýčená pravica. Lebo stále hovoríme o tom, ako sa nepolitická psychopatológia či sociopatia menia na patologický politický názor a afinitu. Zlo, nenávisť a násilie preto, lebo iba ony majú dostatok sily na zobudenie prázdneho a chudobného citového sveta. Láska a dobro tú silu nemajú, zrejme na ne chorá osobnosť nemá dosť receptorov a vôbec – sú to skôr pokojné emócie.
V predchádzajúcom vydaní .týždňa som písal práve o tom, že psychopata charakterizuje potreba intenzívnej stimulácie, sklon k nude, ktorý býva súčasťou citovej prázdnoty, bezcitnosť a nedostatok empatie, citová nezrelosť a podobne. Aj sociopati, ich blízki príbuzní, majú črty ako absencia svedomia, čo je v podstate to isté ako neschopnosť vnímať city iných, surovosť, citový chlad... Na tú prázdnotu existuje jediný účinný liek – nenávisť. Dovolím si zacitovať Erica Hoffera (The True Believer, ods. 75): „Vášnivá nenávisť môže dať význam a zmysel prázdnemu životu. Preto ľudia prenasledovaní bezúčelnosťou svojich životov skúšajú nájsť ich nový obsah nielen tým, že sa oddajú svätej veci, ale aj pestovaním si fanatickej nenávisti. Masové hnutie im ponúka neobmedzené možnosti na oboje.“
.o nenávisti, závislosti a sile
Nenávisť je pre citovo pustého človeka jediným mocným citovým pohnutím, ktorého je schopný. Navykol si na ňu a hľadá ju. Jeho citový mozog je husto posiaty receptormi na ligandy prebúdzajúce spaľujúcu nenávisť. Keď sa privalia, zobudí sa. A mocnými ligandami, ktoré do týchto receptorov zväčša pasujú ako uliate, sú obsahové i formálne zložky patologických politických ideológií – rasizmus, xenofóbia, paranoidný pohľad na svet, konšpiračné teórie, velebenie násilia, mýty o ukrivdenosti, eschatologické mýty o svetových sprisahaniach... Nenávisť je návyková a je ako iné drogy – niekedy vyžaduje čoraz väčšie dávky a nakoniec je taká intenzívna, že by psychicky normálne komponovaného človeka zahubila. Keď sa dívate na zábery hajlujúcich náckov, vedzte, že vidíte ťažko závislých narkomanov nenávisti. A nenávisť má ešte jednu mocnú vlastnosť – je sociálnym tmelom pre prázdnych, slabých a odmietnutých. Nenávidieť osamote je ničím pri možnosti nenávidieť spoločne, v skupine. Je to ako magická formula. A nesie v sebe energiu, ktorá dáva slabochom silu. O nenávisti ako zdroji sily a sociálnej kohézie pri vzniku fanatických hnutí pozri aj rámček s vybraným textom Erica Hoffera.
.fúzia
Napísal som, že násilní skíni nie sú nimi preto, lebo uverili patologickej ideológii, ale že boli sociopatmi a patologickými osobnosťami už predtým. Ale opačne tá kauzalita platí – nie sú skínmi a neonacistami náhodou, sú nimi, lebo už vopred boli sociopatmi a ľuďmi s patologickou osobnosťou. Receptory v dysfunkčnej emocionálnej časti ich mozgu hľadajú svoje ligandy a tu vstupuje do hry rovnako dysfunkčná politická ideológia. Pre mozog, ktorý sa potrebuje ponoriť do nenávisti, aby vyplnil citové prázdno, sú heslá a floskule nacizmu tými správnymi ligandami, ktoré ju spúšťajú. V nenávidiacej mase sa dá utopiť prázdnota neporovnateľne lepšie než v alkohole. Tak, ako si v našom tele stovky rôznych ligandov hľadajú svoje cieľové bunečné receptory, putujúc za nimi krvou a prostredím organizmu, tak si aj politické ligandy, ideologické zaklínadlá nacizmu, xenofóbie, rasizmu, nenávisti a konšpiračného videnia sveta hľadajú svoje receptory a nachádzajú ich iba tam, kde sú – v emocionálnych receptoroch potenciálnych skínov a nacistov. Tam okamžite zapadnú a štartujú citovú odozvu, ktorá sa potom tvári ako politické presvedčenie.
To, čo sa tu snažím opísať, nie je spravidla plne vedomý proces, ako nakoniec takmer nijaká politická voľba. Dobrým príkladom sú tvrdé jadrá rôznych skupín futbalových klubových chuligánov. Väčšinou ich členov spája sklon ku kolektívnemu násiliu. Grupujú sa predovšetkým, aby zažili katarziu spoločnej zlosti, aby sa vybúrili, vynenávideli, vykričali zo svojich predsudkov, a najmä aby sa pobili s „tými druhými“, ktorí sú, samozrejme, navlas takí istí ako oni sami. Futbal hrá, zdá sa, iba rolu vhodnej dekorácie, kulisy chystaných bojových scén. Ale tieto skupiny agresívnych sociopatov majú emocionálne receptory neomylne špecializované. Nič sa medzi nimi nechytá ľahšie ako rasizmus a nacizmus. Vidno to i na grafických symboloch. Keď si fanúšikovia futbalovej Trnavy vyrobia veľký transparent napísaný písmom, ktoré tvarom i farbou imituje grafické charakteristiky Hitlerovej tretej ríše, nie je to náhoda ani detská hra. A samozrejme, že im netreba veriť, keď to zatĺkajú. Je to ich spôsob, ako sa pred očami zarazenej verejnosti prihlásiť k tomu, čo je tabu a čo väčšina odmieta. Za tou grafikou sa skrýva dávne zlo, ktoré zaklínajú a ktoré ich priťahuje, lebo na jeho ligandy majú nastavené svoje mozgy otrepané násilím.
Skíni a ich protoplazmatický rasizmus a patologické politické hnutia a ideológie hlásajúce nenávisť spája už pri prvom kontakte do nesvätej aliancie práve to, že sú komplementárnymi súčiastkami toho istého poruchového mechanizmu. Jedni sú receptormi, druhí vysielačmi signálov – ligandov, ktoré do tých receptorov presne pasujú. Preto sa tí prvý nájdu navzájom tak neomylne. Idú za ligandami, za rasistickými táraninami, za ideologickými heslami o svetových sprisahaniach, za antisemitizmom (za tým najmä!), za signálmi sily, ktoré vidia v pochodovaní a v uniformách, idú za vlajkami a idú za ozvenou magického zla.
.o magickom zle
Hannah Arendtová písala v súvislosti s nacizmom o banalite zla. Presný postreh, ale dnes by možno pridala čosi aj o magickej príťažlivosti. Sigmund Freud vravel, že v ľudskej duši vždy zápasí princíp života – Eros, a princíp smrti, deštrukcie – Thanatos. Sú to symbolické koncepty, skôr metafory ako čokoľvek materiálne či chemické, ale nepochybne opisujú zápas, ktorý sa v našom citovom vnútri naozaj odohráva. Agresívni sociopati a psychopati a ľudia s antisociálnou poruchou osobnosti sú ľudia, vnútri ktorých je noc a Thanatos zvíťazil. Tieto typy osobností zlo hypnotizuje. A zlo šoa, holokaustu, je zatiaľ najhoršie a najnepochopiteľnejšie zlo v ľudských dejinách. Je pre normálnych ľudí tabu. O to je magickejšie. Porušovať sociálne tabu je inštinktívnym programom sociopatov a porušovanie absolútneho tabu je absolútnym a neodolateľným programom. Iba tak sa dá vysvetliť, že na Slovensku, v krajine, kde žije štatisticky iba takmer neviditeľná hŕstka Židov, vzniknú neonacistické hudobné skupiny, ktoré si dajú desivé názvy ako Krátky proces či Judenmord (Vražda Židov) a sociálny deprivant menom Rogel v nich spieva o svojej túžbe rozpáliť znovu kremačné pece koncentračných táborov. Iba magickou príťažlivosťou toho zatiaľ ešte stále nepochopeného zla sa dá vysvetliť, že môže mať úspech značka oblečenia, ktorá sa pýši názvom 88 (ôsme písmeno abecedy je „h“ a ide o odkaz na pozdrav „Heil Hitler!“) a dizajnérskou semiotikou, ktorá je ozvenou tretej ríše.
Iba tak možno vysvetliť opätovnú renesanciu najrôznejších antisemitských mýtov, ktorým nerobí problém popieranie holokaustu. Lebo poprieť holokaust je vzývanie zla priam rituálnym spôsobom. Je to demonštratívne zneuctenie obetí šoa ešte po šiestich desaťročiach. Čo môže lákať myseľ psychopata viac?
Ja viem, s politickými názormi a ideológiami možno polemizovať a sila logiky a argumentov ich dokáže porážať a vyvracať, a človek by si prial, aby bolo možné to isté aj so scestnými patologickými ideológiami ako neonacizmus. Keď však prijmeme moju tézu, že ide o nesvätú alianciu medzi magickou príťažlivou silou politického zla a nezmeniteľným patologickým osobnostným vybavením istého percenta ľudí, musíme prijať aj to, že tu logika a argumenty nepomáhajú. Otázkou je iba, ako to vysvetliť politikom, v ktorých duši predsa tiež bojujú Eros a Thanatos – často s neistým výsledkom. Alebo policajtom, napríklad tým zo zásahových jednotiek, medzi ktorými sú určite takí, ktorých to do tej ideologickej hlbočiny tiež ťahá.
Nesvätá aliancia má mnoho podôb a na politickej mape sveta mnoho spojencov. Z Iránu jej priateľsky máva sociopat priamo z prezidentského kresla a na belehradskom knižnom veľtrhu hrdo prezentuje vydavateľ novučičké vydanie viac než sto rokov starého antisemitského podvrhu cárskej ochranky Protokoly sionských mudrcov. Bolo by ľahké povedať, že neonacistické a im príbuzné politické subjekty a ideológie sú marginálne napriek tomu, že niekde už vyhrávajú aj komunálne voľby. Bolo by ľahké povedať si, že ten potetovaný idiot zo skupiny Judenmord je skôr kuriozitou v inak normálnom svete. Lenže on nie je kuriozita, ale idol pre nemalé húfy adolscentov, ktorí sa mu chcú podobať. A bolo by tiež ľahké mávnuť rukou a povedať, že tí hajlujúci mládenci s vyholenými hlavami v bomberoch a vysokých bagančiach sú iba pomýlení výrastkovia, ktorí síce trhali už v detstve muchám nožičky, ale ktorí z toho nakoniec vyrastú. To všetko by sme si mohli povedať a urobiť, ale bola by to fatálna chyba. Zlo je magické, nie marginálne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.