.známy nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a ľavicový publicista Paul Krugman vyzdvihol Pikettyho dielo ako „veľkolepé, strhuje nás k zamysleniu o nerovnosti“. Podľa neho Piketty zmení nielen spôsob, akým premýšľame o spoločnosti, ale aj to, ako sa robí ekonómia. Ocenil najmä to, že francúzsky ekonóm do kritickej debaty vrátil fenomén „jedného percenta“ najbohatších. No na rozdiel od hnutí ako Occupy Wall Street má svoje argumenty podložené starostlivo zozbieranými dátami, ktoré siahajú dve storočia do minulosti.
Podobne nadšený bol aj Keynesom inšpirovaný britský ekonóm Will Hutton. Denník The Guardian uverejnil jeho článok o Pikettyho knihe s názvom Kapitalizmus jednoducho nefunguje a tu sú dôvody, prečo. Hutton píše, že tak ako Miltona Friedmana v 70. rokoch vyniesla na výslnie vtedajšia úzkosť z vysokej inflácie, dielo Thomasa Pikettyho je odpoveďou na znepokojujúco sa roztvárajúce nožnice medzi bohatými a chudobnými.
S Francúzom sa už stihli stretnúť aj ekonomickí poradcovia Baracka Obamu či americký minister financií. V našich zemepisných šírkach očaril napríklad Martina M. Šimečku. „Už som tiež podľahol kúzlu Thomasa Pikettyho,“ píše v článku pre český týždenník Respekt.
Čo vlastne tvrdí Thomas Piketty?
.roztváranie nožníc
Hlavna téza takmer 700-stranovej knihy 43-ročného francúzskeho ekonóma znie nasledovne: hrozí nám nárast príjmových a majetkových nerovností, aké vyspelý svet naposledy zažíval na prelome 19. a 20. storočia. Zvyšujúca sa nerovnosť je podľa Pikettyho vnútornou vlastnosťou kapitalizmu. Vyplýva zo samotnej logiky fungovania kapitálu ako výrobného faktoru. Štát jej musí čeliť vyšším prerozdeľovaním a finančnými reguláciami, inak majetkové rozdiely a vzostup oligarchie narušia sociálnu súdržnosť i demokratický charakter našich spoločností...
Vlastne nejde o nové tézy. Dôvodom, prečo Piketty tak očaril ľavicových intelektuálov a politikov po celom svete, je jednak ucelenosť jeho analýzy – roztratené pramienky kritiky spája do jedného systému – a jednak pôsobivé, starostlivo zozbierané dáta, na ktorých svoju úvahu zakladá.
Skôr, než detailnejšie rozoberieme Pikettyho argumenty, pozrime sa, proti čomu sa jeho myšlienky vymedzujú. V 50. a 60. rokoch prišiel nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Simon Kuznets s tézou, že keď sa pôvodne zaostalá agrárna krajina začne industrializovať, nerovnosť najskôr narastie, no potom zase poklesne. V ranej fáze industrializácie začnú mať totiž majitelia prvých tovární v mestách veľké zisky, no väčšina obyvateľstva je stále zamestnaná neefektívnou produkciou potravín na vidieku, prípadne ide o remeselníkov, ktorých stroje náhle vytlačili z ekonomiky. Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa teda spočiatku roztvoria. Lenže postupne sa mechanizuje aj poľnohospodárstvo, čo zvyšuje jeho produktivitu, kým pracovné sily migrujú do miest za lepšími pracovnými príležitosťami. Z vidieckych poľnohospodárskych nádenníkov sa stávajú mestskí robotníci, no ich deti už chodia do škôl, ktoré zvyšujú ich ľudský kapitál a umožňujú im šplhať sa po sociálnom rebríčku v ekonomike, ktorá sa čoraz viac orientuje na služby. Veľké časti populácie sa zaraďujú do strednej vrstvy. Inak povedané, bohatstvo po počiatočnom náraste nerovnosti v istej fáze stečie aj do nižších vrstiev a nožnice sa znovu privrú.
Piketty tvrdí, že to tak celkom nefunguje. Pred prvou svetovou vojnou sa ekonomiky vyspelých krajín vyznačovali vysokou nerovnosťou. Napríklad v roku 1910 kontrolovalo 10 percent najbohatších európskych domácností asi 90 percent všetkého bohatstva. Medzi rokmi 1914 a 1950 sa nožnice naozaj trochu privreli. Bolo to preto, že veľa kapitálu sa fyzicky zničilo počas oboch svetových vojen. K zániku ďalšieho došlo medzitým vinou inflácie či počas Veľkej hospodárskej krízy prostredníctvom vlny bankrotov. A po roku 1945 aj Západ zaznamenal obdobie vysokých progresívnych daní a znárodnenie mnohých podnikov. Takže kapitál bol skrotený. V USA pred prvou svetovou vojnou horné jedno percento domácností inkasovalo pätinu všetkých príjmov. V roku 1950 bol tento podiel zosekaný na polovicu. Vysoký hospodársky rast povojnových rokov navyše podryl postavenie zdedených peňazí. No podľa Pikettyho išlo len o historickú výnimku, ktorá pretrvala nanajvýš do konca 70. rokov. Odvtedy s vlnou deregulácie začal kapitál opäť získavať navrch. Bohatstvo sa zase koncentruje do rúk hornej desatiny, či dokonca jedného percenta obyvateľstva.
.patrimoniálny kapitalizmus
Čitatelia na Pikettyho výklade oceňujú, že sviežo strieda štatistické údaje s odkazmi na veľkých prozaikov 19. storočia ako Jane Austenová, Honoré de Balzac či Henry James. Z ich diel vystupuje triedne rozdelená spoločnosť, ktorá zväzuje ľudí v jednotlivých vrstvách ako korzet. Postavy sú posadnuté sobášmi so správnymi ľuďmi, lebo tie vedú k vidine veľkého dedičstva a práve dedičstvo sa skôr považovalo za cestu k veľkým peniazom, než vysokopríjmové zamestnanie. Na tejto spoločnosti „patrimoniálneho kapitalizmu“ bolo nepochybne veľa frustrujúceho. Spätne sa tak zdá, že prvá svetová vojna, ktorá starý svet vyhodila do povetria, nebola len konfliktom medzi znepriatelenými národmi, ale čiastočne aj sociálnou revolúciou.
Piketty dáva do kontrastu výnosy z kapitálu a mieru hospodárskeho rastu. Z kapitálu možno profitovať viacerými spôsobmi. Napríklad cez zisky a dividendy podnikov, cez úroky na cenných papieroch alebo prostredníctvom rent (za prenájom nehnuteľností). Piketty považuje za problém, ak sa kapitál zhodnocuje rýchlejšie, než rastie ekonomika. Považuje to za hlavné protirečenie kapitalizmu. V takom prípade totiž vlastníci kapitálu bohatnú viac, než ľudia, ktorí majú väčšinu príjmu akurát zo svojho zamestnania. Vlastníctvo kapitálových statkov je, samozrejme, rozptýlené nerovnomerne. Viac tak profituje desatina či stotina najbohatších a nožnice spoločenskej nerovnosti sa roztvárajú. Počas posledných dvoch storočí sa mal kapitál naozaj v priemere zhodnocovať trikrát rýchlejšie, než rástla ekonomika.
Podľa Pikettyho tak kapitalizmus prirodzene smeruje k vytvoreniu triedy rentiérov. V ekonomike pôjde čoraz menej o inovatívnych podnikateľov, ktorí z ničoho vybudovali úspešné firmy. Miesto toho jej začnú dominovať zdedené peniaze a medzi najbohatšími tí ľudia, ktorí nikdy nemuseli pre svoj majetok pracovať alebo podstupovať riziko. Posilní to oligarchické črty nášho ekonomického a neskôr aj politického systému. Tento problém je ešte zvýraznený v krajinách, ktoré zažívajú demografickú krízu, keďže rast populácie je urýchľovačom hospodárskeho rastu a tým pádom tlmí excesy kapitálu. Spomalenie hospodárskeho rastu, naopak, vedie k posilňovaniu vlastníkov kapitálu.
.kritici: je to trochu inak
Podľa ľavičiara Pikettyho, ktorý pred dvoma rokmi verejne podporil vo francúzskych prezidentských voľbách kandidatúru socialistu Francoisa Hollanda, môže zvrátiť trendy len rozhodná štátna intervenčná politika vysokých daní pre bohatých, ktoré by zaťažili ich príjmy i majetky. Nové dane by mali byť globálne, lebo superboháči dokážu veľmi vynachádzavo ukrývať svoje peniaze v daňových rajoch. Fakt, že je to dnes utópia, pripúšťa aj samotný Piketty. Neexistuje totiž autorita, ktorá by dokázala niečo také vymôcť.
Pikettyho tézy však ekonómovia zďaleka neprijímajú s jednoznačným súhlasom. Mervyn King, bývalý guvernér Bank of England, kritizoval Francúza na stránkach britského denníka Daily Telegraph. Piketty podľa neho vychádza z predpokladu, že vlastníci kapitálu automaticky reinvestujú všetky svoje zisky, kým ľudia práce celú svoju mzdu minú. No hranica medzi kapitálom a prácou je dnes oveľa zahmlenejšia ako v minulosti. Veľa bežných ľudí vo vyspelých krajinách vlastní nehnuteľnosti alebo má peniaze v podielových, respektíve dôchodkových fondoch. Miera výnosnosti kapitálu je podľa Kinga vyššia ako miera hospodárskeho rastu kvôli rizikovej prirážke, ktorú sporitelia očakávajú vzhľadom na neistotu návratnosti svojich investícií. Ak sa dáta o toto riziko očistia, historicky sa miera výnosnosti kapitálu blíži rastovej miere.
Britský ekonóm Eamonn Butler z Inštitútu Adama Smitha sa pozastavil nad Pikettyho chápaním kapitálu: „Kapitál nie je ako strom, z ktorého vlastníkovi padá do lona ovocie. Kapitál musí byť vytvorený, akumulovaný, použitý, manažovaný a zabezpečený, ak má nejaký príjem vôbec vytvoriť. Vlastníci kapitálu môžu zlyhať a aj zlyhávajú v ktoromkoľvek z týchto bodov.“ Inými slovami, kapitál neexistuje automaticky a denne zaniká – často v dôsledku neprezieravej kalkulácie alebo aj smoly. Podobne netreba hľadieť výlučne len na kapitál vo fyzickej a finančnej podobe. Ako najvýnosnejšie sa ukazujú investície do ľudského kapitálu a ten je rozptýlený omnoho rovnomernejšie. Butler tiež Pikettymu vyčíta, že nedostatočne oceňuje, aký nárast v životnej úrovni prinieslo práve ono zatracované 19. storočie bežným ľuďom.
A, samozrejme, najtvrdšími kritkmi Pikettyho sú zástancovia rakúskej školy, ktorých výhrady možno nájsť na stránke mises.org. Podľa nich sú Pikettyho slabinou práve úhrnné údaje, ktoré tak starostlivo zozbieral. Kapitál podľa nich nie je nejaká homogénna štatistická guča, ale je vo svojej podstate heterogénny. Ak jeden človek vlastní akcie, z ktorých dostáva dividendy, kým ďalší niečo prenajíma, potom ide o veľmi odlišné druhy kapitálu. „Rakúski“ kritici Pikettyho si tiež kladú otázku, či gradujúca koncentrácia bohatstva v rukách najbohatších pred Veľkou hospodárskou krízou, aj pred rokom 2008, nepoukazuje skôr na umelo vytvorené bubliny, z ktorých prosto len profitovali najbohatší (hoci nadväzujúce prepady finančných trhov ich zisky okresali). V konečnom dôsledku je otázne, čo by spôsobili navrhované celosvetové dane pre bohatých. Tí by museli zrazu rozpredávať časť svojich aktív a je otázne, kto a za akú cenu by ich kupoval, prípadne ako by bolo bohatstvo rozložené po takomto výpredaji...
O Pikettyho tézach sa bude diskutovať aj naďalej. Možno posilnia resentiment voči superboháčom a podporia snahu politikov obmedziť napríklad cezhraničnú daňovú optimalizáciu veľkých firiem. No kapitalisti môžu ostať pokojní. Na ďalší výstrel z Aurory to zatiaľ nevyzerá.
Podobne nadšený bol aj Keynesom inšpirovaný britský ekonóm Will Hutton. Denník The Guardian uverejnil jeho článok o Pikettyho knihe s názvom Kapitalizmus jednoducho nefunguje a tu sú dôvody, prečo. Hutton píše, že tak ako Miltona Friedmana v 70. rokoch vyniesla na výslnie vtedajšia úzkosť z vysokej inflácie, dielo Thomasa Pikettyho je odpoveďou na znepokojujúco sa roztvárajúce nožnice medzi bohatými a chudobnými.
S Francúzom sa už stihli stretnúť aj ekonomickí poradcovia Baracka Obamu či americký minister financií. V našich zemepisných šírkach očaril napríklad Martina M. Šimečku. „Už som tiež podľahol kúzlu Thomasa Pikettyho,“ píše v článku pre český týždenník Respekt.
Čo vlastne tvrdí Thomas Piketty?
.roztváranie nožníc
Hlavna téza takmer 700-stranovej knihy 43-ročného francúzskeho ekonóma znie nasledovne: hrozí nám nárast príjmových a majetkových nerovností, aké vyspelý svet naposledy zažíval na prelome 19. a 20. storočia. Zvyšujúca sa nerovnosť je podľa Pikettyho vnútornou vlastnosťou kapitalizmu. Vyplýva zo samotnej logiky fungovania kapitálu ako výrobného faktoru. Štát jej musí čeliť vyšším prerozdeľovaním a finančnými reguláciami, inak majetkové rozdiely a vzostup oligarchie narušia sociálnu súdržnosť i demokratický charakter našich spoločností...
Vlastne nejde o nové tézy. Dôvodom, prečo Piketty tak očaril ľavicových intelektuálov a politikov po celom svete, je jednak ucelenosť jeho analýzy – roztratené pramienky kritiky spája do jedného systému – a jednak pôsobivé, starostlivo zozbierané dáta, na ktorých svoju úvahu zakladá.
Skôr, než detailnejšie rozoberieme Pikettyho argumenty, pozrime sa, proti čomu sa jeho myšlienky vymedzujú. V 50. a 60. rokoch prišiel nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Simon Kuznets s tézou, že keď sa pôvodne zaostalá agrárna krajina začne industrializovať, nerovnosť najskôr narastie, no potom zase poklesne. V ranej fáze industrializácie začnú mať totiž majitelia prvých tovární v mestách veľké zisky, no väčšina obyvateľstva je stále zamestnaná neefektívnou produkciou potravín na vidieku, prípadne ide o remeselníkov, ktorých stroje náhle vytlačili z ekonomiky. Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa teda spočiatku roztvoria. Lenže postupne sa mechanizuje aj poľnohospodárstvo, čo zvyšuje jeho produktivitu, kým pracovné sily migrujú do miest za lepšími pracovnými príležitosťami. Z vidieckych poľnohospodárskych nádenníkov sa stávajú mestskí robotníci, no ich deti už chodia do škôl, ktoré zvyšujú ich ľudský kapitál a umožňujú im šplhať sa po sociálnom rebríčku v ekonomike, ktorá sa čoraz viac orientuje na služby. Veľké časti populácie sa zaraďujú do strednej vrstvy. Inak povedané, bohatstvo po počiatočnom náraste nerovnosti v istej fáze stečie aj do nižších vrstiev a nožnice sa znovu privrú.
Piketty tvrdí, že to tak celkom nefunguje. Pred prvou svetovou vojnou sa ekonomiky vyspelých krajín vyznačovali vysokou nerovnosťou. Napríklad v roku 1910 kontrolovalo 10 percent najbohatších európskych domácností asi 90 percent všetkého bohatstva. Medzi rokmi 1914 a 1950 sa nožnice naozaj trochu privreli. Bolo to preto, že veľa kapitálu sa fyzicky zničilo počas oboch svetových vojen. K zániku ďalšieho došlo medzitým vinou inflácie či počas Veľkej hospodárskej krízy prostredníctvom vlny bankrotov. A po roku 1945 aj Západ zaznamenal obdobie vysokých progresívnych daní a znárodnenie mnohých podnikov. Takže kapitál bol skrotený. V USA pred prvou svetovou vojnou horné jedno percento domácností inkasovalo pätinu všetkých príjmov. V roku 1950 bol tento podiel zosekaný na polovicu. Vysoký hospodársky rast povojnových rokov navyše podryl postavenie zdedených peňazí. No podľa Pikettyho išlo len o historickú výnimku, ktorá pretrvala nanajvýš do konca 70. rokov. Odvtedy s vlnou deregulácie začal kapitál opäť získavať navrch. Bohatstvo sa zase koncentruje do rúk hornej desatiny, či dokonca jedného percenta obyvateľstva.
.patrimoniálny kapitalizmus
Čitatelia na Pikettyho výklade oceňujú, že sviežo strieda štatistické údaje s odkazmi na veľkých prozaikov 19. storočia ako Jane Austenová, Honoré de Balzac či Henry James. Z ich diel vystupuje triedne rozdelená spoločnosť, ktorá zväzuje ľudí v jednotlivých vrstvách ako korzet. Postavy sú posadnuté sobášmi so správnymi ľuďmi, lebo tie vedú k vidine veľkého dedičstva a práve dedičstvo sa skôr považovalo za cestu k veľkým peniazom, než vysokopríjmové zamestnanie. Na tejto spoločnosti „patrimoniálneho kapitalizmu“ bolo nepochybne veľa frustrujúceho. Spätne sa tak zdá, že prvá svetová vojna, ktorá starý svet vyhodila do povetria, nebola len konfliktom medzi znepriatelenými národmi, ale čiastočne aj sociálnou revolúciou.
Piketty dáva do kontrastu výnosy z kapitálu a mieru hospodárskeho rastu. Z kapitálu možno profitovať viacerými spôsobmi. Napríklad cez zisky a dividendy podnikov, cez úroky na cenných papieroch alebo prostredníctvom rent (za prenájom nehnuteľností). Piketty považuje za problém, ak sa kapitál zhodnocuje rýchlejšie, než rastie ekonomika. Považuje to za hlavné protirečenie kapitalizmu. V takom prípade totiž vlastníci kapitálu bohatnú viac, než ľudia, ktorí majú väčšinu príjmu akurát zo svojho zamestnania. Vlastníctvo kapitálových statkov je, samozrejme, rozptýlené nerovnomerne. Viac tak profituje desatina či stotina najbohatších a nožnice spoločenskej nerovnosti sa roztvárajú. Počas posledných dvoch storočí sa mal kapitál naozaj v priemere zhodnocovať trikrát rýchlejšie, než rástla ekonomika.
Podľa Pikettyho tak kapitalizmus prirodzene smeruje k vytvoreniu triedy rentiérov. V ekonomike pôjde čoraz menej o inovatívnych podnikateľov, ktorí z ničoho vybudovali úspešné firmy. Miesto toho jej začnú dominovať zdedené peniaze a medzi najbohatšími tí ľudia, ktorí nikdy nemuseli pre svoj majetok pracovať alebo podstupovať riziko. Posilní to oligarchické črty nášho ekonomického a neskôr aj politického systému. Tento problém je ešte zvýraznený v krajinách, ktoré zažívajú demografickú krízu, keďže rast populácie je urýchľovačom hospodárskeho rastu a tým pádom tlmí excesy kapitálu. Spomalenie hospodárskeho rastu, naopak, vedie k posilňovaniu vlastníkov kapitálu.
.kritici: je to trochu inak
Podľa ľavičiara Pikettyho, ktorý pred dvoma rokmi verejne podporil vo francúzskych prezidentských voľbách kandidatúru socialistu Francoisa Hollanda, môže zvrátiť trendy len rozhodná štátna intervenčná politika vysokých daní pre bohatých, ktoré by zaťažili ich príjmy i majetky. Nové dane by mali byť globálne, lebo superboháči dokážu veľmi vynachádzavo ukrývať svoje peniaze v daňových rajoch. Fakt, že je to dnes utópia, pripúšťa aj samotný Piketty. Neexistuje totiž autorita, ktorá by dokázala niečo také vymôcť.
Pikettyho tézy však ekonómovia zďaleka neprijímajú s jednoznačným súhlasom. Mervyn King, bývalý guvernér Bank of England, kritizoval Francúza na stránkach britského denníka Daily Telegraph. Piketty podľa neho vychádza z predpokladu, že vlastníci kapitálu automaticky reinvestujú všetky svoje zisky, kým ľudia práce celú svoju mzdu minú. No hranica medzi kapitálom a prácou je dnes oveľa zahmlenejšia ako v minulosti. Veľa bežných ľudí vo vyspelých krajinách vlastní nehnuteľnosti alebo má peniaze v podielových, respektíve dôchodkových fondoch. Miera výnosnosti kapitálu je podľa Kinga vyššia ako miera hospodárskeho rastu kvôli rizikovej prirážke, ktorú sporitelia očakávajú vzhľadom na neistotu návratnosti svojich investícií. Ak sa dáta o toto riziko očistia, historicky sa miera výnosnosti kapitálu blíži rastovej miere.
Britský ekonóm Eamonn Butler z Inštitútu Adama Smitha sa pozastavil nad Pikettyho chápaním kapitálu: „Kapitál nie je ako strom, z ktorého vlastníkovi padá do lona ovocie. Kapitál musí byť vytvorený, akumulovaný, použitý, manažovaný a zabezpečený, ak má nejaký príjem vôbec vytvoriť. Vlastníci kapitálu môžu zlyhať a aj zlyhávajú v ktoromkoľvek z týchto bodov.“ Inými slovami, kapitál neexistuje automaticky a denne zaniká – často v dôsledku neprezieravej kalkulácie alebo aj smoly. Podobne netreba hľadieť výlučne len na kapitál vo fyzickej a finančnej podobe. Ako najvýnosnejšie sa ukazujú investície do ľudského kapitálu a ten je rozptýlený omnoho rovnomernejšie. Butler tiež Pikettymu vyčíta, že nedostatočne oceňuje, aký nárast v životnej úrovni prinieslo práve ono zatracované 19. storočie bežným ľuďom.
A, samozrejme, najtvrdšími kritkmi Pikettyho sú zástancovia rakúskej školy, ktorých výhrady možno nájsť na stránke mises.org. Podľa nich sú Pikettyho slabinou práve úhrnné údaje, ktoré tak starostlivo zozbieral. Kapitál podľa nich nie je nejaká homogénna štatistická guča, ale je vo svojej podstate heterogénny. Ak jeden človek vlastní akcie, z ktorých dostáva dividendy, kým ďalší niečo prenajíma, potom ide o veľmi odlišné druhy kapitálu. „Rakúski“ kritici Pikettyho si tiež kladú otázku, či gradujúca koncentrácia bohatstva v rukách najbohatších pred Veľkou hospodárskou krízou, aj pred rokom 2008, nepoukazuje skôr na umelo vytvorené bubliny, z ktorých prosto len profitovali najbohatší (hoci nadväzujúce prepady finančných trhov ich zisky okresali). V konečnom dôsledku je otázne, čo by spôsobili navrhované celosvetové dane pre bohatých. Tí by museli zrazu rozpredávať časť svojich aktív a je otázne, kto a za akú cenu by ich kupoval, prípadne ako by bolo bohatstvo rozložené po takomto výpredaji...
O Pikettyho tézach sa bude diskutovať aj naďalej. Možno posilnia resentiment voči superboháčom a podporia snahu politikov obmedziť napríklad cezhraničnú daňovú optimalizáciu veľkých firiem. No kapitalisti môžu ostať pokojní. Na ďalší výstrel z Aurory to zatiaľ nevyzerá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.