.vodič vidí pred sebou futbalové ihrisko. Zrazu zaznie explózia. V tanku horí. Vodič sa akoby zázrakom dostane von. Jeho meno je Jan Baptist Linden. V tej chvíli si myslí, že prežil ako jediný.
.hroby bez mien
O 56 rokov neskôr. V Bratislave stretávam Jana Baptistu Lindena a vydávame sa na cestu do obce Malé Ludince na južnom Slovensku. S Janom sme v posledných mesiacoch často komunikovali mailom. V aute mi rozpovie svoj príbeh. Pochádza z nemeckej obce Krezweiler neďaleko Luxemburgu. Pracoval na rodičovskej farme ako traktorista, keď ho v osemnástich rokoch povolali do nemeckej armády. A práve v okolí Malých Ludiniec sa odohrala jedna z najväčších tankových bitiek druhej svetovej vojny na území Slovenska. Počas bojov bol jeho tank zasiahnutý a traja jeho spolubojovníci zahynuli. Janovi sa podarilo vyplaziť z horiaceho tanku. Po 56 rokoch sa rozhodol vrátiť na miesto, kde takmer prišiel o život.
Cestou do Malých Ludiniec sa zastavíme len raz. Prechádzame okolo ruského tanku, ktorý pripomína boje druhej svetovej vojny. Jan vystúpi a so záujmom si obzerá spomienku na vojnu. Po dvoch hodinách prichádzame do cieľa. Na Janovi vidieť nepokoj. Ako sa tu naňho budú ľudia pozerať? Nestretne sa tu s nenávisťou, nepriateľstvom? Veď patril k „tým zlým“. Ale v nedeľné májové dopoludnie je dedina ľudoprázdna. Hľadáme futbalové ihrisko. „Pamätám si, ako náš tank schádzal po kaskádach vinohradov. Dole na rovine bolo futbalové ihrisko a aleja topoľov – tam nás zasiahla protitanková mína,“ loví v spomienkach Linden. Futbalové ihrisko v Malých Ludinciach sa mu však veľmi nepozdáva. „Vyzeralo to vtedy inak,“ dodáva rozpačito.
Rozhodneme sa vyhľadať miestny cintorín a zistiť, či tam nájdeme spomienku na padlých nemeckých vojakov. Na cestu sa pýtame mladého muža za plotom jedného z rodinných domov. Máme šťastie, je to starosta Zoltán Bacsa. Na cintoríne nám ochotne ukazuje miesto, kde boli pochovaní nemeckí vojaci. Miesto nie je nijako označené, chýba tu kríž, nie je tam ani zmienka o pochovaných.
.tank v šrote
Následne nás starosta odprevádza do svojho úradu. Listujeme v miestnej kronike. Nachádzame tu záznam o tankových bitkách, ktoré prebiehali medzi ruskou a nemeckou armádou. Obyvatelia boli ukrytí v pivniciach alebo v okolitých lesoch. Stalo sa, že v priebehu jedného dňa sa dedina aj viackrát striedavo dostala do rúk jedných alebo druhých.
Starostovi spomíname futbalové ihrisko. Usmeje sa: „Futbalové ihrisko sa od vojny presunulo až dvakrát. Vtedy bolo úplne inde.“
Naleje nám miestne víno a na chvíľu nás nechá v úrade osamote. Vracia sa po štvrťhodine a predstavuje nám Zigmunda Šubu. V čase vojny bol malý chlapec. Veľmi dobre si pamätá, kde stál zničený nemecký tank. Vedie nás na okraj dediny v blízkosti starého mlyna. Prechádzame asi tristo metrov po oráčine, keď sa odrazu zastaví a ukáže prstom na miesto v poli: „Tu stál vrak nemeckého tanku. Bol tu ešte päť rokov po vojne, kým ho odviezli do šrotu. Ako dieťa som sa tu hrával.“ Jan Baptist Linden stojí na naznačenom mieste. Pozerá do krajiny a vybavuje si spomienky, staré 56 rokov. Miesto, kde boli v jeho spomienkach vinohrady, je dnes pokryté lesmi a krovinami. Niekdajšie futbalové ihrisko je dnes roľa. Len starý mlyn a topoľová aleja pozdĺž potoku sa nezmenili. Na tvári starého muža sa objavujú slzy. Na tomto mieste pred mnohými rokmi takmer prišiel o život. Tu zomreli jeho kamaráti.
.prežili aj ďalší
V roku 2003 sa Linden na Slovensko vracia. Na moje prekvapenie privádza so sebou ďalšieho účastníka bojov Klausa Vossa. Nie je to posledné prekvapenie toho dňa. Cestou mi Linden rozpráva, čo sa udialo od nášho posledného stretnutia. V Nemeckom informačnom centre WASt (úrad evidujúci účastníkov a padlých druhej svetovej vojny) až teraz, po 58 rokoch, zistil, že skazu ich tanku prežil ešte jeden vojak. Celých 58 rokov si myslel, že je jediný, kto z ich posádky ostal nažive. Zisťuje, že z ich jednotky žijú ešte štyria ďalší muži. Troch z nich osobne stretol. Jedným z nich je aj Klaus Voss.
Prichádzame opäť do Malých Ludiniec. Víta nás starosta Bacsa a náš „starý známy“ Šuba. Odchádzame na cintorín. Na mieste, kde boli kedysi pochovaní padlí nemeckí vojaci, stojí veľký náhrobný kameň. Pripevňujeme naň pamätnú tabuľu s menami pätnástich nemeckých tankistov. Nasleduje kladenie vencov, pietny akt. Po príhovore starostu povedia zopár slov priami účastníci tankovej bitky Linden a Voss. Spomínajú a lúčia sa s padlými kolegami. Na záver zaznie modlitba s miestnou evanjelickou farárkou. Tak sa 59 rokov po smrti pätnástim padlým vojakom dostáva oficiálneho smútočného obradu. Jan Baptist Linden splnil svoju úlohu. Dnes žije s manželkou v Porýní v mestečku Vallendar. V júli oslávi okrúhle deväťdesiatiny.
Pohronský Ruskov je od Malých Ludiniec vzdialený necelých šesť kilometrov. Obce oddeľuje rieka Hron, ktorá bola dôležitou frontovou líniou počas tankových bitiek 2. svetovej vojny. Miestny nadšenec histórie Ladislav Žákovič tu pred pár rokmi otvoril súkromné vojenské historické múzeum. V lete 2012 zorganizoval spolu s Vojenským historickým ústavom a klubmi vojenskej histórie ukážky bojov 2. svetovej vojny. Prezentované boli najmä ukážky z bojov operácie SUDWIND (Južný vietor), ktoré sa odohrali vo februári 1945.
Už tretí ročník úspešného podujatia SUDWIND 2014 sa uskutoční 16. augusta. Na lúkach neďaleko Hrona tak bude opäť počuť streľbu tankov a samopalov.
.autor je spolupracovník .týždňa
.hroby bez mien
O 56 rokov neskôr. V Bratislave stretávam Jana Baptistu Lindena a vydávame sa na cestu do obce Malé Ludince na južnom Slovensku. S Janom sme v posledných mesiacoch často komunikovali mailom. V aute mi rozpovie svoj príbeh. Pochádza z nemeckej obce Krezweiler neďaleko Luxemburgu. Pracoval na rodičovskej farme ako traktorista, keď ho v osemnástich rokoch povolali do nemeckej armády. A práve v okolí Malých Ludiniec sa odohrala jedna z najväčších tankových bitiek druhej svetovej vojny na území Slovenska. Počas bojov bol jeho tank zasiahnutý a traja jeho spolubojovníci zahynuli. Janovi sa podarilo vyplaziť z horiaceho tanku. Po 56 rokoch sa rozhodol vrátiť na miesto, kde takmer prišiel o život.
Cestou do Malých Ludiniec sa zastavíme len raz. Prechádzame okolo ruského tanku, ktorý pripomína boje druhej svetovej vojny. Jan vystúpi a so záujmom si obzerá spomienku na vojnu. Po dvoch hodinách prichádzame do cieľa. Na Janovi vidieť nepokoj. Ako sa tu naňho budú ľudia pozerať? Nestretne sa tu s nenávisťou, nepriateľstvom? Veď patril k „tým zlým“. Ale v nedeľné májové dopoludnie je dedina ľudoprázdna. Hľadáme futbalové ihrisko. „Pamätám si, ako náš tank schádzal po kaskádach vinohradov. Dole na rovine bolo futbalové ihrisko a aleja topoľov – tam nás zasiahla protitanková mína,“ loví v spomienkach Linden. Futbalové ihrisko v Malých Ludinciach sa mu však veľmi nepozdáva. „Vyzeralo to vtedy inak,“ dodáva rozpačito.
Rozhodneme sa vyhľadať miestny cintorín a zistiť, či tam nájdeme spomienku na padlých nemeckých vojakov. Na cestu sa pýtame mladého muža za plotom jedného z rodinných domov. Máme šťastie, je to starosta Zoltán Bacsa. Na cintoríne nám ochotne ukazuje miesto, kde boli pochovaní nemeckí vojaci. Miesto nie je nijako označené, chýba tu kríž, nie je tam ani zmienka o pochovaných.
.tank v šrote
Následne nás starosta odprevádza do svojho úradu. Listujeme v miestnej kronike. Nachádzame tu záznam o tankových bitkách, ktoré prebiehali medzi ruskou a nemeckou armádou. Obyvatelia boli ukrytí v pivniciach alebo v okolitých lesoch. Stalo sa, že v priebehu jedného dňa sa dedina aj viackrát striedavo dostala do rúk jedných alebo druhých.
Starostovi spomíname futbalové ihrisko. Usmeje sa: „Futbalové ihrisko sa od vojny presunulo až dvakrát. Vtedy bolo úplne inde.“
Naleje nám miestne víno a na chvíľu nás nechá v úrade osamote. Vracia sa po štvrťhodine a predstavuje nám Zigmunda Šubu. V čase vojny bol malý chlapec. Veľmi dobre si pamätá, kde stál zničený nemecký tank. Vedie nás na okraj dediny v blízkosti starého mlyna. Prechádzame asi tristo metrov po oráčine, keď sa odrazu zastaví a ukáže prstom na miesto v poli: „Tu stál vrak nemeckého tanku. Bol tu ešte päť rokov po vojne, kým ho odviezli do šrotu. Ako dieťa som sa tu hrával.“ Jan Baptist Linden stojí na naznačenom mieste. Pozerá do krajiny a vybavuje si spomienky, staré 56 rokov. Miesto, kde boli v jeho spomienkach vinohrady, je dnes pokryté lesmi a krovinami. Niekdajšie futbalové ihrisko je dnes roľa. Len starý mlyn a topoľová aleja pozdĺž potoku sa nezmenili. Na tvári starého muža sa objavujú slzy. Na tomto mieste pred mnohými rokmi takmer prišiel o život. Tu zomreli jeho kamaráti.
.prežili aj ďalší
V roku 2003 sa Linden na Slovensko vracia. Na moje prekvapenie privádza so sebou ďalšieho účastníka bojov Klausa Vossa. Nie je to posledné prekvapenie toho dňa. Cestou mi Linden rozpráva, čo sa udialo od nášho posledného stretnutia. V Nemeckom informačnom centre WASt (úrad evidujúci účastníkov a padlých druhej svetovej vojny) až teraz, po 58 rokoch, zistil, že skazu ich tanku prežil ešte jeden vojak. Celých 58 rokov si myslel, že je jediný, kto z ich posádky ostal nažive. Zisťuje, že z ich jednotky žijú ešte štyria ďalší muži. Troch z nich osobne stretol. Jedným z nich je aj Klaus Voss.
Prichádzame opäť do Malých Ludiniec. Víta nás starosta Bacsa a náš „starý známy“ Šuba. Odchádzame na cintorín. Na mieste, kde boli kedysi pochovaní padlí nemeckí vojaci, stojí veľký náhrobný kameň. Pripevňujeme naň pamätnú tabuľu s menami pätnástich nemeckých tankistov. Nasleduje kladenie vencov, pietny akt. Po príhovore starostu povedia zopár slov priami účastníci tankovej bitky Linden a Voss. Spomínajú a lúčia sa s padlými kolegami. Na záver zaznie modlitba s miestnou evanjelickou farárkou. Tak sa 59 rokov po smrti pätnástim padlým vojakom dostáva oficiálneho smútočného obradu. Jan Baptist Linden splnil svoju úlohu. Dnes žije s manželkou v Porýní v mestečku Vallendar. V júli oslávi okrúhle deväťdesiatiny.
Pohronský Ruskov je od Malých Ludiniec vzdialený necelých šesť kilometrov. Obce oddeľuje rieka Hron, ktorá bola dôležitou frontovou líniou počas tankových bitiek 2. svetovej vojny. Miestny nadšenec histórie Ladislav Žákovič tu pred pár rokmi otvoril súkromné vojenské historické múzeum. V lete 2012 zorganizoval spolu s Vojenským historickým ústavom a klubmi vojenskej histórie ukážky bojov 2. svetovej vojny. Prezentované boli najmä ukážky z bojov operácie SUDWIND (Južný vietor), ktoré sa odohrali vo februári 1945.
Už tretí ročník úspešného podujatia SUDWIND 2014 sa uskutoční 16. augusta. Na lúkach neďaleko Hrona tak bude opäť počuť streľbu tankov a samopalov.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.