Nedávno bola v Bosne politická kríza, hroziaca rozpadom tohto štátu-neštátu, a odrazu s ňou ide EÚ parafovať asociačnú dohodu. Dôvody?
Bosna začala Slovensko zaujímať od chvíle, keď sa Miroslav Lajčák stal Vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva. Tamojší pôdorys je zrejmý: ani dvanásť rokov po vojne, ktorá priniesla stotisíc obetí, nemá Bosna doriešené základné otázky. Pozostáva z dvoch entít – kvázirepubliky Srbskej a kvázifederácie Moslimsko–chorvátskej. A tiež z troch národov – Moslimov, Srbov a Chorvátov. Britský novinár Ed Vuliamy, znalec teritória, kedysi hovoril o vojne máp. Bývalí komunistickí funkcionári sa na Balkáne z večera na ráno prebudili ako nacionalistickí vodcovia, pričom si pri koňaku parcelovali územia. Vojny sa medzičasom skončili, niektorí zločinci sedia v Haagu, no tí hlavní, napríklad generál Ratko Mladić, behajú beztrestne na slobode, zrejme v Srbsku. V tom Srbsku, s ktorým nedávno EÚ tiež podpísala asociačnú dohodu, čím išla pod podmienky, na ktorých predtým trvala. Je to zo strany Bruselu hanebné.
Balkán je stále vzájomne prepojený, čo nedávno Srbi presvedčivo ukázali v Bosne aj v Kosove. V obidvoch prípadoch visí vo vzduchu hrozba ďalšej parcelácie na čoraz menšie etnické štátiky. Lajčák sa preto pokúša Bosnu primať k tomu, aby smerovala do únie a bola tak pod kontrolou. Dohoda na policajnej reforme mala byť na to minimálnou podmienkou. Miestnym politikom dal ultimátum do 1. decembra. Deň pred vypršaním tohto termínu prišla zo Sarajeva nádejná správa, ktorú komentátori ospevujú ako víťazstvo. Skutočne?
V prvom rade ide o dohodu o budúcej dohode. Policajná reforma sa odložila až na čas po ústavnej reforme, čo je kompromis vyhovujúci bosnianskym Srbom, ktorí tvoria menšinu obyvateľstva krajiny. Vyhovuje im aj fakt, že naďalej v centrálnych orgánoch nebudú môcť byť majorizovaní zo strany Moslimov a Chorvátov.
Lajčák pritom dosiahol zrejme maximum možného, keď do dohody presadil podmienku, podľa ktorej stačí v hlasovacom mechanizme centrálnych orgánov prostá väčšina prítomných členov. Doteraz totiž najmä Srbi znefunkčňovali hlasovanie svojou neprítomnosťou. Viac ako ktokoľvek iný však v Bosne na kompromisoch získali tamojší Srbi. EÚ svoje štandardy opäť podliezla. Príznačné je, že keby s podobnou dohodou, aká sa v Sarajeve „ušila“ minulý týždeň, prišiel Lajčák v polovici októbra, členské krajiny únie by ju zmietli zo stola. Táto slabosť a nedôslednosť EÚ je najhoršou správou v čase, keď sa Srbsko v spolupráci s Ruskom pokúša nebezpečnou hrou na dvoch frontoch opäť destabilizovať Balkán.
Bosna začala Slovensko zaujímať od chvíle, keď sa Miroslav Lajčák stal Vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva. Tamojší pôdorys je zrejmý: ani dvanásť rokov po vojne, ktorá priniesla stotisíc obetí, nemá Bosna doriešené základné otázky. Pozostáva z dvoch entít – kvázirepubliky Srbskej a kvázifederácie Moslimsko–chorvátskej. A tiež z troch národov – Moslimov, Srbov a Chorvátov. Britský novinár Ed Vuliamy, znalec teritória, kedysi hovoril o vojne máp. Bývalí komunistickí funkcionári sa na Balkáne z večera na ráno prebudili ako nacionalistickí vodcovia, pričom si pri koňaku parcelovali územia. Vojny sa medzičasom skončili, niektorí zločinci sedia v Haagu, no tí hlavní, napríklad generál Ratko Mladić, behajú beztrestne na slobode, zrejme v Srbsku. V tom Srbsku, s ktorým nedávno EÚ tiež podpísala asociačnú dohodu, čím išla pod podmienky, na ktorých predtým trvala. Je to zo strany Bruselu hanebné.
Balkán je stále vzájomne prepojený, čo nedávno Srbi presvedčivo ukázali v Bosne aj v Kosove. V obidvoch prípadoch visí vo vzduchu hrozba ďalšej parcelácie na čoraz menšie etnické štátiky. Lajčák sa preto pokúša Bosnu primať k tomu, aby smerovala do únie a bola tak pod kontrolou. Dohoda na policajnej reforme mala byť na to minimálnou podmienkou. Miestnym politikom dal ultimátum do 1. decembra. Deň pred vypršaním tohto termínu prišla zo Sarajeva nádejná správa, ktorú komentátori ospevujú ako víťazstvo. Skutočne?
V prvom rade ide o dohodu o budúcej dohode. Policajná reforma sa odložila až na čas po ústavnej reforme, čo je kompromis vyhovujúci bosnianskym Srbom, ktorí tvoria menšinu obyvateľstva krajiny. Vyhovuje im aj fakt, že naďalej v centrálnych orgánoch nebudú môcť byť majorizovaní zo strany Moslimov a Chorvátov.
Lajčák pritom dosiahol zrejme maximum možného, keď do dohody presadil podmienku, podľa ktorej stačí v hlasovacom mechanizme centrálnych orgánov prostá väčšina prítomných členov. Doteraz totiž najmä Srbi znefunkčňovali hlasovanie svojou neprítomnosťou. Viac ako ktokoľvek iný však v Bosne na kompromisoch získali tamojší Srbi. EÚ svoje štandardy opäť podliezla. Príznačné je, že keby s podobnou dohodou, aká sa v Sarajeve „ušila“ minulý týždeň, prišiel Lajčák v polovici októbra, členské krajiny únie by ju zmietli zo stola. Táto slabosť a nedôslednosť EÚ je najhoršou správou v čase, keď sa Srbsko v spolupráci s Ruskom pokúša nebezpečnou hrou na dvoch frontoch opäť destabilizovať Balkán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.