.pracovitý mafián
Lavrentij Berija sa narodil dvadsať rokov po Stalinovi v roku 1899 do rodiny chudobného roľníka z gruzínskeho regiónu Mingrélia. Pôvodne sa chcel stať architektom, podarilo sa mu absolvovať aj nejaké štúdiá, ale už na vysokej škole sa zapojil do krúžku sociálnych demokratov a v roku 1917 sa rozhodol, že sa stane boľševikom, k čomu došlo v roku 1919. Prešiel spravodajskými službami v Azerbajdžane, ktoré boli infiltrované boľševikmi (ako sám priznal). V roku 1920 ho zatkli gruzínski menševici, oslobodený bol za nejasných okolností. Oženil sa s mladou, veľmi krásnou ženou aristokratického pôvodu a napriek nespočetným neverám ich manželský zväzok pretrval. V roku 1922 sa stal čekistom na nižšej úrovni v Gruzínsku. Pri hone na menševikov, ktorí reprezentovali odpor voči boľševikom a sovietskemu imperializmu, sa mu podarilo naviazať kontakt so Stalinom. Rozšíril sféry svojho vplyvu a mal pod palcom GPU (tajná služba Červenej armády, pozn. prekl.) v celom Zakaukazsku. Krátko na to prevzal kontrolu nad gruzínskou komunistickou stranou a neskôr celým Zakaukazskom. Jeho vzostup prebiehal pomocou klasických mafiánskych metód: kompromitovanie osôb postavených vyššie, odstraňovanie nepohodlných, vtieranie sa do priazne najvyššieho capa, snaha byť nenahraditeľným. Berija bol v tom čase skutočne pracovitý. A to sa Stalinovi muselo páčiť, zmätených ideológov nijako neobdivoval. Dával radšej prednosť situáciam, kde on sám mohol kombinovať v správnom pomere racionálnosť, v jeho prípade išlo o racionálnosť machiavelistického typu (v zločineckom štýle), s doktrinálnym kánonom sektárskeho typu. Stalin bol až do svojej smrti presvedčeným leninistom, ale zároveň bol zweckrational, správal sa účelovo racionálne, pokiaľ išlo o cieľ a zároveň zločinecky, pokiaľ išlo o voľbu prostriedkov. Jeho vážnosť a sláva mu pomáhali udržať oba konce rozporov medzi cieľom a prostriedkami až do jeho smrti v roku 1953.
Keď vypukol v roku 1937 Veľký teror, Berija urobil všetko, čo bolo treba: sám začal točiť mlynčekom, aby ním nebol pomletý. A otáčal ním bez zaváhania. Osobne sa zúčastňoval na výsluchoch spojených s mučením a podľa výpovedí svedkov mu to spôsobovalo potešenie. Dokonal sa tým morálny úpadok, ktorý možno tento človek pôvodne ani nemal v svojej povahe. Berijovo „dobré správanie“ sa zapáčilo Stalinovi, a tak ho dosadil na miesto hneď po svojom boku. Čo nevidieť mala vypuknúť vojna a Stalin usúdil, že je potrebné zastaviť bezhraničnú devastáciu, ktorú spôsoboval Ježov (v rokoch 1936 – 1938 šéf NKVD, popravený v roku 1940, pozn. prekl.). Veľký teror znamenal osemstotisíc postrieľaných, osemstotisíc poslaných do gulagu, a to všetko ľudské zdroje veľmi vyčerpalo. Odstráneného Ježova nahradil práve Berija.
Prečo práve on? To je veľmi nejasné. Je pravda, že Stalin mal vo zvyku vytvárať okolo seba niekoľko vzájomne si konkurujúcich skupín a bolo výlučne na ňom, či ich postaví proti sebe a budú sa vzájomne udávať, aby si z nich (s prihliadnutím k prípadnej kvalite) niekoho vybral kvôli politike, ktorú práve sledoval. A Stalin sa práve vtedy usiloval o spojenectvo s nacistickým Nemeckom. Pokiaľ niekto z jeho akolytov dával prednosť spojenectvu s demokraciami, mohol ho vysunúť dopredu a vytvoriť falošný dojem, že by sa mohol prikloniť na stranu západných demokracií. Berija sa klonil k Západu, a práve preto mu mohol byť užitočný.
Okolo Stalina sa tvoril okruh ľudí, ktorý tvorili brutálni idioti a zločinci. Berija bol zločinec ako ostatní, ale idiot nebol.
.berijova skrytá tvár
Práve tu, za leninskou fasádou bez poškvrny, sa nachádza Berijova „skrytá tvár“. Kľúčom je podľa Thomovej kaukazský vklad. Stalin bol poruštený Gruzínec. Poruštený bol veľmi skoro v seminári v Tiflise, tamojšej škole ruského nacionalistického pravoslávia, ktorá bola základňou rusifikácie Gruzínska. Berija sa neporuštil nikdy, dokonca ani povrchne. Komunistické učenie nebral ani v najmenšom vážne, jeho žena nikdy neprestala Rusmi pohŕdať. Keď chodila Berijova matka do kostola, kde prosila Boha, aby sa zmiloval nad jej synom, šéfom NKVD, vždy ju sprevádzali dve autá s telesnými strážcami.
Ako gruzínsky vlastenec bol Berija spočiatku pronemecký, pretože zažil krátky nemecký protektorát z roku 1918, ktorý v Gruzínsku vybudoval dlhú germanofilnú tradíciu. Krátko na to zažil a ocenil krátku anglickú okupáciu Baku. Ako Gruzínec nezdieľal ruské protizápadné nastavenie. V Európe mal svoju sieť agentov medzi gruzínskymi emigrantmi. Ďalšiu sieť mal v Rusku. Spoliehal sa na osobnú vernosť svojich agentov, ktorí mu boli takmer vazalsky oddaní. Niečo také nemohlo vyplývať z mafiánskeho ducha, aspoň nie výlučne. A pokiaľ ide o gruzínsky nacionalizmus, sme svedkami mingrelienskej solidarity. Berija svoju malú vlasť tajne podporoval a zmierňoval dopady čistiek. Arménsko nimi bolo potrestané oveľa viac. V jeho prípade to znamenalo mimoriadne riziko, keďže v ZSSR bola policajná kontrola podstatne prísnejšia než v nacistickom Nemecku. Existoval jediný trest, a tým bola smrť. Francoise Thomová sa ponorila do archívnych dokumentov, prešla množstvo rôznych spísaných pamätí, zhromaždila ústne svedectvá, aby mohla preukázať a potvrdiť Berijove tajné hry.
Čím sa Berija zaoberal v predvečer vojny v čele NKVD? Zastavil masový teror, nie však teror ako taký. Zlikvidoval Ježova a jeho klan, urobil ich zodpovedných za Veľký teror a zároveň vyvinil Stalina. Ten sa mu za to odvďačil. Politbyro bolo „košom krabov“, spolčením ľudí, ktorí proti sebe navzájom intrigovali. Hlavné slovo mal Stalin. Berija vytvoril tandem s Malenkovom (tajomník ústredného výboru, pozn. prekl.) a dúfal, že pod kontrolu dostane aj Molotovova (predseda sovietskej vlády, neskôr minister zahraničných vecí, pozn. prekl.). Ovládol aj vonkajšiu spravodajskú službu. V takej miere, ako to len bolo možné, sa snažil diskreditovať Kominternu. V Kominterne najčastejšie pôsobili starí komunistickí idealisti. Berija dával prednosť gaunerom, „profesionálom“, ktorí mu išli viac po ruke.
Stalin si však uvedomil nebezpečie. Ako bolo jeho zvykom, vytvoril iný triumvirát, ktorý pozostával ešte z Nikolaja Voznesenského a Ždanova, čo len zväčšilo chaos v sovietskej administratíve a len zdôraznilo nepripravenosť ZSSR na vojnu, ktorá mala onedlho vypuknúť. V tej chvíli sa začínajú výrazne rysovať dve možné línie sovietskej zahraničnej politiky. Dôsledkom záruky, ktorú Anglicko neprozreteľne poskytlo Poľsku, sa v roku 1939 stal Stalin rozhodujúcim aktérom v Európe. Mohol si vybrať medzi dohodou s Nemeckou a dohodou s Anglickom a Francúzskom. Rozhodol sa celkom pružne a celkom sám, bez toho, aby dal niekomu najavo, čomu dáva prednosť. Vybral si spojenectvo s nacistickým Nemeckom a z leninského hľadiska mal pravdu, oba režimy si boli podobné, ak nie analogické, a keby sa spojili, stali by sa na dlhý čas nezraniteľnými.
Stalinovou najväčšou chybou bolo, že predpokladal, že Hitler uvažuje rovnako racionálne ako on. Stalin, rovnako ako pred ním Lenin, nikdy nerezignoval na program svetovej revolúcie, obaja však dokázali tento program odložiť, keď si to vyžadovala samotná existencia sovietskej moci. Pri Hitlerovi nič také neplatilo. Hitler bol romantikom na nemecký spôsob, Stalin bol scientistom na ruský spôsob. V porovnaní s Hitlerom bol Stalin príliš inteligentný na to, aby dokázal pochopiť, že Hitler je inteligentný tak málo. Precenenie nepriateľa znamenalo v tomto prípade väčšiu chybu, než jeho podcenenie.
.ako Stalin prišiel o moc
Nemecký útok v júni 1941 vyvolal u Stalina niekoľkohodinovú fyzickú ochromenosť. Okamžite sa vytvorilo provizórne vedenie (Štátny výbor obrany), ktorý mal všetku moc. Tvorili ho Molotov, Malenkov a Berija a v podstate išlo o maskovaný štátny prevrat. Berija získal v tomto orgáne prevahu, všetkému sa venoval s talentom špičkového manažéra. Ale nesmieme sa nechať obmäkčiť – stále ostáva veľkým zločincom. Organizoval katynskú masakru, bol poverený bojom proti dezerciám v armáde, s jeho menom možno spojiť popravy asi 250-tisíc vojakov. Napriek tomu Rusi vnímali prvé roky vojny ako istú úľavu.
Po víťazstve pri Stalingrade sa Stalin opäť naplno ujal moci, Berijovým nástrojom bola NKVD, Stalinovým komunistická strana. Berija sa snažil robiť svoju politiku, jeho nesúhlas sa prejavuje vo všetkých oblastiach: v organizovaní odporu na okupovaných územiach, vo vzťahoch k západným spojencom, v diskrétnom sondovaní nemeckých zámerov. Berija využíva svojich agentov z kaukazskej emigrácie, aby bol v obraze, čo sa deje v Nemecku. Jeden z nich mu v roku 1943 hlási: „Situácia v Berlíne sa podobá situácii v Rusku za Rasputina: Vládne blázon, presnejšie povedané, nevládne a nikto s ním na jeho mieste nehne.“ Bystrý postreh. V roku 1942 Berija pripravuje Gruzínsko na nemeckú okupáciu, ktorú vníma ako bezprostrednú hrozbu, len čo by sa Wehrmachtu podarilo dobyť kaukazské horské priesmyky, načrtáva základnú podobu kolaborantskej vlády. Spolupracuje aj so západnými spravodajskými službami, zároveň tie služby infiltruje vlastnými agentmi. Preniká do americkej štátnej správy a hrá na všetkých šachovniciach. Stalin pôsobí paralelne na rovnakom teritóriu a vo všetkých zásadných záležitostiach získava v tomto období prevahu. Ustanovuje napríklad židovský antifašistický výbor, vytvára poľskú autonómnu armádu v ZSSR, politicky využíva zatknutých nemeckých dôstojníkov. A keď sa nemôže dodhodnúť s Hitlerom, usúdil z toho, že ho bude šetriť, aby predstavoval hrádzu anglosaskému prevzatiu kontroly nad Nemeckom. Berija v tom čase sleduje inú líniu, ale nedokáže ju skrývať inak než tým, že sa prezentuje ako oddaný stúpenec línie svojho pána.
Po víťazstve čakali národy Sovietskeho zväzu na uvoľnenie. Stalin najskôr urobil ústupky. Obnovil cirkev, prepustil mnoho väzňov, vyvolal nádeje medzi nacionalistami, ekonomiku zveril kompetentným ľuďom, vedenie vojenských operácií schopným generálom. Ale len čo sa sovietska moc stabilizovala, rozhodol sa v súlade s leninskými princípmi znovu pochodovať vpred. Ukrajinci opäť v roku 1946 umierali v hladomore. Stalin zopakoval hladomor z rokov 1932 – 1933 v menšom meradle – proti existencii ukrajinského národa bol dobrý každý prostriedok. Veril tiež, že čoskoro vypukne vojna so západnými „imperialistami“ a tak sa obklopil novými ľuďmi, ktorí by neboli schopní robiť žiadne ústupky (Ždanov, Abakumov, v pozadí Mechlis). Cenzúra a represie sa opäť pritvrdili. Berija sa ocitá v nepríjemnom ohnisku. Abakumov zhromažďuje pre Stalina dokumenty o Berijovom pôsobení pred vojnou a počas nej. Stalin ho postupne pripravuje o pevnosť, ktorú si vytvoril z NKVD, vytvára nový aparát štátnej bezpečnosti, Berija je zahnaný do kúta. V Kremli je považovaný za mŕtveho muža.
Zachráni ho Stalinov leninský projekt. Moskva potrebuje atómovú bombu za každú cenu. Rusko je vykrvácané, vedecký personál má potrebnú úroveň, ale chýba mu motivácia, pôsobí v neslobode. Navyše potrebnú technológiu majú Američania a strážia ju dobre. Berija sa ponúka ako schopný manažér, ktorý dokáže pracovať so špiónmi. A napokon je úspešný: prvá sovietska atómová bomba bola vyskúšaná v roku 1949. Stalinovu priazeň tak získal späť.
Stalin starne, nedokáže už toľko pracovať. Dochádza však k odhaleniu Berijových praktík na Kaukaze, kde sabotoval Stalinove direktívy. Hrozí mu, že bude odhalený a bráni sa. Túto časť Thomová opisuje veľmi dôkladne. V Kórei sa začína vojna a Stalin sa obáva, že vojna so západnými spojencami je na spadnutie. Berija je ako jediný schopný zaistiť výrobu vodíkovej bomby, a to má prioritu a zúčtovanie s ním sa odkladá. Opäť ho zachraňuje rozpor vnútri komunizmu: Berija musí byť ako nekomunista zlikvidovaný, ale aby mohla moc pokračovať pri moci, potrebuje preto uzavrieť kompromis s realitou. A keďže Berija má väčší zmysel pre skutočnosť, je ušetrený.
Stalin zomiera. Možno mu aj niekto pomohol. V politbyre vypukne eufória. Život v neustálom strachu sa skončil, o moc sa delia Berija, Malenkov a Chruščov. Počas prvých týždňov sa zdá, že všetci sa zhodujú, že je nevyhnutné zlikvidovať stalinistický systém. Západ nechápal, čo sa deje. Naďalej veril, že Stalin bol mierny človek, obklopený jastrabmi. Pravdou bol pravý opak. Nasledovníci sa snažia ukončiť kórejský konflikt.
.berijových sto dní
Berija bol medzi nimi jediný, kto mal pripravený koherentný plán. Rozpútal Blitzkrieg na všetkých frontoch a otriasol naraz všetkými piliermi komunistického štátu: stranou, ekonomikou, koncentračnými tábormi, policajným aparátom, ideológiou, štruktúrou impéria, mentalitou obliehanej pevnosti, na ktorej predtým aj potom spočívala koncepcia zahraničnej politiky. V táboroch bolo vtedy dva apol milióna väzňov. Jeden a pol milióna z nich prepustil. Bol ústretový k Amerike a Británii v nemeckej otázke, uvoľnil správu Ukrajiny a Pobaltia a snažil sa zosadiť ultranacionalistu Ulbrichta v NDR.
Ocitol sa však v tiesni. Jeho nástrojom bolo ministerstvo vnútra, a teda štátny, nie stranícky orgán. Opieral sa o periférne národnosti proti ruskému jadru a otvorene pohŕdal komunistickým učením. Počas týchto troch mesiacov sa zdalo, že dochádza k programovej likvidácii komunistického režimu ako celku. A Berija bol natoľko zaujatý svojou demolíciou, že si nevšimol pripravovaný protiúder. Starí komunisti sa cítili ohrození, vládna trojka mala byť rozdelená, kľúčové bolo zlikvidovať jeho spojenectvo s Malenkovom. Úder viedol Chruščov, dovtedy svedomitý vykonávateľ všetkých nariadení. Berija bol 26. júna zatknutý, verejnosť sa to dozvedela 10. júla. Napriek rozšíreným správam nebol popravený v deň zatknutia, ale popravili ho ešte pred skončením procesu. Obvinili ho v duchu stalinských procesov, až na to – ako ukazuje vyšetrovanie – že tieto opatrenia sa opierali o fakty. Áno, Berija hral dvojakú hru, udržoval kontakty so zahraničnými spravodajskými službami a bol sústavným nepriateľom Stalina a strany. Politbyro dostalo strach, preto sa so zavraždením Beriju tak poponáhľali. Alain Besancon/
Francúzsky historik a filozof, znalec ruskej kultúry a redaktor prestížneho francúzskeho časopisu Commentaire. Narodil sa v roku 1932 v Paríži. Besancon pôsobil na viacerých svetových univerzitách, okrem iných na Oxforde, Princetone, Stanforde či Columbia university v New Yorku. Vo Francúzsku pôsobí na École des hautes études en sciences sociales (EHESS). Napísal viacero kníh, v českom preklade mu vyšli knihy Nemoc století, Zakázaný obraz a výber esejí Svoboda a pravda. Tento rok by mala v brnenskom vydavateľstve CDK výjsť jeho slávna kniha Svatá Rus. Publikovaný text vyšiel pôvodne v časopise Commentaire.
Lavrentij Berija sa narodil dvadsať rokov po Stalinovi v roku 1899 do rodiny chudobného roľníka z gruzínskeho regiónu Mingrélia. Pôvodne sa chcel stať architektom, podarilo sa mu absolvovať aj nejaké štúdiá, ale už na vysokej škole sa zapojil do krúžku sociálnych demokratov a v roku 1917 sa rozhodol, že sa stane boľševikom, k čomu došlo v roku 1919. Prešiel spravodajskými službami v Azerbajdžane, ktoré boli infiltrované boľševikmi (ako sám priznal). V roku 1920 ho zatkli gruzínski menševici, oslobodený bol za nejasných okolností. Oženil sa s mladou, veľmi krásnou ženou aristokratického pôvodu a napriek nespočetným neverám ich manželský zväzok pretrval. V roku 1922 sa stal čekistom na nižšej úrovni v Gruzínsku. Pri hone na menševikov, ktorí reprezentovali odpor voči boľševikom a sovietskemu imperializmu, sa mu podarilo naviazať kontakt so Stalinom. Rozšíril sféry svojho vplyvu a mal pod palcom GPU (tajná služba Červenej armády, pozn. prekl.) v celom Zakaukazsku. Krátko na to prevzal kontrolu nad gruzínskou komunistickou stranou a neskôr celým Zakaukazskom. Jeho vzostup prebiehal pomocou klasických mafiánskych metód: kompromitovanie osôb postavených vyššie, odstraňovanie nepohodlných, vtieranie sa do priazne najvyššieho capa, snaha byť nenahraditeľným. Berija bol v tom čase skutočne pracovitý. A to sa Stalinovi muselo páčiť, zmätených ideológov nijako neobdivoval. Dával radšej prednosť situáciam, kde on sám mohol kombinovať v správnom pomere racionálnosť, v jeho prípade išlo o racionálnosť machiavelistického typu (v zločineckom štýle), s doktrinálnym kánonom sektárskeho typu. Stalin bol až do svojej smrti presvedčeným leninistom, ale zároveň bol zweckrational, správal sa účelovo racionálne, pokiaľ išlo o cieľ a zároveň zločinecky, pokiaľ išlo o voľbu prostriedkov. Jeho vážnosť a sláva mu pomáhali udržať oba konce rozporov medzi cieľom a prostriedkami až do jeho smrti v roku 1953.
Keď vypukol v roku 1937 Veľký teror, Berija urobil všetko, čo bolo treba: sám začal točiť mlynčekom, aby ním nebol pomletý. A otáčal ním bez zaváhania. Osobne sa zúčastňoval na výsluchoch spojených s mučením a podľa výpovedí svedkov mu to spôsobovalo potešenie. Dokonal sa tým morálny úpadok, ktorý možno tento človek pôvodne ani nemal v svojej povahe. Berijovo „dobré správanie“ sa zapáčilo Stalinovi, a tak ho dosadil na miesto hneď po svojom boku. Čo nevidieť mala vypuknúť vojna a Stalin usúdil, že je potrebné zastaviť bezhraničnú devastáciu, ktorú spôsoboval Ježov (v rokoch 1936 – 1938 šéf NKVD, popravený v roku 1940, pozn. prekl.). Veľký teror znamenal osemstotisíc postrieľaných, osemstotisíc poslaných do gulagu, a to všetko ľudské zdroje veľmi vyčerpalo. Odstráneného Ježova nahradil práve Berija.
Prečo práve on? To je veľmi nejasné. Je pravda, že Stalin mal vo zvyku vytvárať okolo seba niekoľko vzájomne si konkurujúcich skupín a bolo výlučne na ňom, či ich postaví proti sebe a budú sa vzájomne udávať, aby si z nich (s prihliadnutím k prípadnej kvalite) niekoho vybral kvôli politike, ktorú práve sledoval. A Stalin sa práve vtedy usiloval o spojenectvo s nacistickým Nemeckom. Pokiaľ niekto z jeho akolytov dával prednosť spojenectvu s demokraciami, mohol ho vysunúť dopredu a vytvoriť falošný dojem, že by sa mohol prikloniť na stranu západných demokracií. Berija sa klonil k Západu, a práve preto mu mohol byť užitočný.
Okolo Stalina sa tvoril okruh ľudí, ktorý tvorili brutálni idioti a zločinci. Berija bol zločinec ako ostatní, ale idiot nebol.
.berijova skrytá tvár
Práve tu, za leninskou fasádou bez poškvrny, sa nachádza Berijova „skrytá tvár“. Kľúčom je podľa Thomovej kaukazský vklad. Stalin bol poruštený Gruzínec. Poruštený bol veľmi skoro v seminári v Tiflise, tamojšej škole ruského nacionalistického pravoslávia, ktorá bola základňou rusifikácie Gruzínska. Berija sa neporuštil nikdy, dokonca ani povrchne. Komunistické učenie nebral ani v najmenšom vážne, jeho žena nikdy neprestala Rusmi pohŕdať. Keď chodila Berijova matka do kostola, kde prosila Boha, aby sa zmiloval nad jej synom, šéfom NKVD, vždy ju sprevádzali dve autá s telesnými strážcami.
Ako gruzínsky vlastenec bol Berija spočiatku pronemecký, pretože zažil krátky nemecký protektorát z roku 1918, ktorý v Gruzínsku vybudoval dlhú germanofilnú tradíciu. Krátko na to zažil a ocenil krátku anglickú okupáciu Baku. Ako Gruzínec nezdieľal ruské protizápadné nastavenie. V Európe mal svoju sieť agentov medzi gruzínskymi emigrantmi. Ďalšiu sieť mal v Rusku. Spoliehal sa na osobnú vernosť svojich agentov, ktorí mu boli takmer vazalsky oddaní. Niečo také nemohlo vyplývať z mafiánskeho ducha, aspoň nie výlučne. A pokiaľ ide o gruzínsky nacionalizmus, sme svedkami mingrelienskej solidarity. Berija svoju malú vlasť tajne podporoval a zmierňoval dopady čistiek. Arménsko nimi bolo potrestané oveľa viac. V jeho prípade to znamenalo mimoriadne riziko, keďže v ZSSR bola policajná kontrola podstatne prísnejšia než v nacistickom Nemecku. Existoval jediný trest, a tým bola smrť. Francoise Thomová sa ponorila do archívnych dokumentov, prešla množstvo rôznych spísaných pamätí, zhromaždila ústne svedectvá, aby mohla preukázať a potvrdiť Berijove tajné hry.
Čím sa Berija zaoberal v predvečer vojny v čele NKVD? Zastavil masový teror, nie však teror ako taký. Zlikvidoval Ježova a jeho klan, urobil ich zodpovedných za Veľký teror a zároveň vyvinil Stalina. Ten sa mu za to odvďačil. Politbyro bolo „košom krabov“, spolčením ľudí, ktorí proti sebe navzájom intrigovali. Hlavné slovo mal Stalin. Berija vytvoril tandem s Malenkovom (tajomník ústredného výboru, pozn. prekl.) a dúfal, že pod kontrolu dostane aj Molotovova (predseda sovietskej vlády, neskôr minister zahraničných vecí, pozn. prekl.). Ovládol aj vonkajšiu spravodajskú službu. V takej miere, ako to len bolo možné, sa snažil diskreditovať Kominternu. V Kominterne najčastejšie pôsobili starí komunistickí idealisti. Berija dával prednosť gaunerom, „profesionálom“, ktorí mu išli viac po ruke.
Stalin si však uvedomil nebezpečie. Ako bolo jeho zvykom, vytvoril iný triumvirát, ktorý pozostával ešte z Nikolaja Voznesenského a Ždanova, čo len zväčšilo chaos v sovietskej administratíve a len zdôraznilo nepripravenosť ZSSR na vojnu, ktorá mala onedlho vypuknúť. V tej chvíli sa začínajú výrazne rysovať dve možné línie sovietskej zahraničnej politiky. Dôsledkom záruky, ktorú Anglicko neprozreteľne poskytlo Poľsku, sa v roku 1939 stal Stalin rozhodujúcim aktérom v Európe. Mohol si vybrať medzi dohodou s Nemeckou a dohodou s Anglickom a Francúzskom. Rozhodol sa celkom pružne a celkom sám, bez toho, aby dal niekomu najavo, čomu dáva prednosť. Vybral si spojenectvo s nacistickým Nemeckom a z leninského hľadiska mal pravdu, oba režimy si boli podobné, ak nie analogické, a keby sa spojili, stali by sa na dlhý čas nezraniteľnými.
Stalinovou najväčšou chybou bolo, že predpokladal, že Hitler uvažuje rovnako racionálne ako on. Stalin, rovnako ako pred ním Lenin, nikdy nerezignoval na program svetovej revolúcie, obaja však dokázali tento program odložiť, keď si to vyžadovala samotná existencia sovietskej moci. Pri Hitlerovi nič také neplatilo. Hitler bol romantikom na nemecký spôsob, Stalin bol scientistom na ruský spôsob. V porovnaní s Hitlerom bol Stalin príliš inteligentný na to, aby dokázal pochopiť, že Hitler je inteligentný tak málo. Precenenie nepriateľa znamenalo v tomto prípade väčšiu chybu, než jeho podcenenie.
.ako Stalin prišiel o moc
Nemecký útok v júni 1941 vyvolal u Stalina niekoľkohodinovú fyzickú ochromenosť. Okamžite sa vytvorilo provizórne vedenie (Štátny výbor obrany), ktorý mal všetku moc. Tvorili ho Molotov, Malenkov a Berija a v podstate išlo o maskovaný štátny prevrat. Berija získal v tomto orgáne prevahu, všetkému sa venoval s talentom špičkového manažéra. Ale nesmieme sa nechať obmäkčiť – stále ostáva veľkým zločincom. Organizoval katynskú masakru, bol poverený bojom proti dezerciám v armáde, s jeho menom možno spojiť popravy asi 250-tisíc vojakov. Napriek tomu Rusi vnímali prvé roky vojny ako istú úľavu.
Po víťazstve pri Stalingrade sa Stalin opäť naplno ujal moci, Berijovým nástrojom bola NKVD, Stalinovým komunistická strana. Berija sa snažil robiť svoju politiku, jeho nesúhlas sa prejavuje vo všetkých oblastiach: v organizovaní odporu na okupovaných územiach, vo vzťahoch k západným spojencom, v diskrétnom sondovaní nemeckých zámerov. Berija využíva svojich agentov z kaukazskej emigrácie, aby bol v obraze, čo sa deje v Nemecku. Jeden z nich mu v roku 1943 hlási: „Situácia v Berlíne sa podobá situácii v Rusku za Rasputina: Vládne blázon, presnejšie povedané, nevládne a nikto s ním na jeho mieste nehne.“ Bystrý postreh. V roku 1942 Berija pripravuje Gruzínsko na nemeckú okupáciu, ktorú vníma ako bezprostrednú hrozbu, len čo by sa Wehrmachtu podarilo dobyť kaukazské horské priesmyky, načrtáva základnú podobu kolaborantskej vlády. Spolupracuje aj so západnými spravodajskými službami, zároveň tie služby infiltruje vlastnými agentmi. Preniká do americkej štátnej správy a hrá na všetkých šachovniciach. Stalin pôsobí paralelne na rovnakom teritóriu a vo všetkých zásadných záležitostiach získava v tomto období prevahu. Ustanovuje napríklad židovský antifašistický výbor, vytvára poľskú autonómnu armádu v ZSSR, politicky využíva zatknutých nemeckých dôstojníkov. A keď sa nemôže dodhodnúť s Hitlerom, usúdil z toho, že ho bude šetriť, aby predstavoval hrádzu anglosaskému prevzatiu kontroly nad Nemeckom. Berija v tom čase sleduje inú líniu, ale nedokáže ju skrývať inak než tým, že sa prezentuje ako oddaný stúpenec línie svojho pána.
Po víťazstve čakali národy Sovietskeho zväzu na uvoľnenie. Stalin najskôr urobil ústupky. Obnovil cirkev, prepustil mnoho väzňov, vyvolal nádeje medzi nacionalistami, ekonomiku zveril kompetentným ľuďom, vedenie vojenských operácií schopným generálom. Ale len čo sa sovietska moc stabilizovala, rozhodol sa v súlade s leninskými princípmi znovu pochodovať vpred. Ukrajinci opäť v roku 1946 umierali v hladomore. Stalin zopakoval hladomor z rokov 1932 – 1933 v menšom meradle – proti existencii ukrajinského národa bol dobrý každý prostriedok. Veril tiež, že čoskoro vypukne vojna so západnými „imperialistami“ a tak sa obklopil novými ľuďmi, ktorí by neboli schopní robiť žiadne ústupky (Ždanov, Abakumov, v pozadí Mechlis). Cenzúra a represie sa opäť pritvrdili. Berija sa ocitá v nepríjemnom ohnisku. Abakumov zhromažďuje pre Stalina dokumenty o Berijovom pôsobení pred vojnou a počas nej. Stalin ho postupne pripravuje o pevnosť, ktorú si vytvoril z NKVD, vytvára nový aparát štátnej bezpečnosti, Berija je zahnaný do kúta. V Kremli je považovaný za mŕtveho muža.
Zachráni ho Stalinov leninský projekt. Moskva potrebuje atómovú bombu za každú cenu. Rusko je vykrvácané, vedecký personál má potrebnú úroveň, ale chýba mu motivácia, pôsobí v neslobode. Navyše potrebnú technológiu majú Američania a strážia ju dobre. Berija sa ponúka ako schopný manažér, ktorý dokáže pracovať so špiónmi. A napokon je úspešný: prvá sovietska atómová bomba bola vyskúšaná v roku 1949. Stalinovu priazeň tak získal späť.
Stalin starne, nedokáže už toľko pracovať. Dochádza však k odhaleniu Berijových praktík na Kaukaze, kde sabotoval Stalinove direktívy. Hrozí mu, že bude odhalený a bráni sa. Túto časť Thomová opisuje veľmi dôkladne. V Kórei sa začína vojna a Stalin sa obáva, že vojna so západnými spojencami je na spadnutie. Berija je ako jediný schopný zaistiť výrobu vodíkovej bomby, a to má prioritu a zúčtovanie s ním sa odkladá. Opäť ho zachraňuje rozpor vnútri komunizmu: Berija musí byť ako nekomunista zlikvidovaný, ale aby mohla moc pokračovať pri moci, potrebuje preto uzavrieť kompromis s realitou. A keďže Berija má väčší zmysel pre skutočnosť, je ušetrený.
Stalin zomiera. Možno mu aj niekto pomohol. V politbyre vypukne eufória. Život v neustálom strachu sa skončil, o moc sa delia Berija, Malenkov a Chruščov. Počas prvých týždňov sa zdá, že všetci sa zhodujú, že je nevyhnutné zlikvidovať stalinistický systém. Západ nechápal, čo sa deje. Naďalej veril, že Stalin bol mierny človek, obklopený jastrabmi. Pravdou bol pravý opak. Nasledovníci sa snažia ukončiť kórejský konflikt.
.berijových sto dní
Berija bol medzi nimi jediný, kto mal pripravený koherentný plán. Rozpútal Blitzkrieg na všetkých frontoch a otriasol naraz všetkými piliermi komunistického štátu: stranou, ekonomikou, koncentračnými tábormi, policajným aparátom, ideológiou, štruktúrou impéria, mentalitou obliehanej pevnosti, na ktorej predtým aj potom spočívala koncepcia zahraničnej politiky. V táboroch bolo vtedy dva apol milióna väzňov. Jeden a pol milióna z nich prepustil. Bol ústretový k Amerike a Británii v nemeckej otázke, uvoľnil správu Ukrajiny a Pobaltia a snažil sa zosadiť ultranacionalistu Ulbrichta v NDR.
Ocitol sa však v tiesni. Jeho nástrojom bolo ministerstvo vnútra, a teda štátny, nie stranícky orgán. Opieral sa o periférne národnosti proti ruskému jadru a otvorene pohŕdal komunistickým učením. Počas týchto troch mesiacov sa zdalo, že dochádza k programovej likvidácii komunistického režimu ako celku. A Berija bol natoľko zaujatý svojou demolíciou, že si nevšimol pripravovaný protiúder. Starí komunisti sa cítili ohrození, vládna trojka mala byť rozdelená, kľúčové bolo zlikvidovať jeho spojenectvo s Malenkovom. Úder viedol Chruščov, dovtedy svedomitý vykonávateľ všetkých nariadení. Berija bol 26. júna zatknutý, verejnosť sa to dozvedela 10. júla. Napriek rozšíreným správam nebol popravený v deň zatknutia, ale popravili ho ešte pred skončením procesu. Obvinili ho v duchu stalinských procesov, až na to – ako ukazuje vyšetrovanie – že tieto opatrenia sa opierali o fakty. Áno, Berija hral dvojakú hru, udržoval kontakty so zahraničnými spravodajskými službami a bol sústavným nepriateľom Stalina a strany. Politbyro dostalo strach, preto sa so zavraždením Beriju tak poponáhľali. Alain Besancon/
Francúzsky historik a filozof, znalec ruskej kultúry a redaktor prestížneho francúzskeho časopisu Commentaire. Narodil sa v roku 1932 v Paríži. Besancon pôsobil na viacerých svetových univerzitách, okrem iných na Oxforde, Princetone, Stanforde či Columbia university v New Yorku. Vo Francúzsku pôsobí na École des hautes études en sciences sociales (EHESS). Napísal viacero kníh, v českom preklade mu vyšli knihy Nemoc století, Zakázaný obraz a výber esejí Svoboda a pravda. Tento rok by mala v brnenskom vydavateľstve CDK výjsť jeho slávna kniha Svatá Rus. Publikovaný text vyšiel pôvodne v časopise Commentaire.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.