V Česku je jedným z nich ľavicový novinár Štěpán Kotrba, ktorý bol dokonca určitý čas členom rady Českého rozhlasu. Teraz si sťažuje Rade pre rozhlasové a televízne vysielanie, že Česká televízia zmenšila úlohu Červenej armády pri oslobodení Prahy v máji 1945, keď moderátorka správ uviedla, že táto armáda prišla „do takmer slobodnej Prahy.“ Nuž, to je dôvod si sťažovať! Má to niekto problémy...
V skutočnosti to bolo – z pohľadu Kotrbu – oveľa horšie. Nielenže Červená armáda dorazila nad ránom 9. mája 1945 do takmer oslobodenej Prahy, ale počas troch dní a troch nocí predtým Prahu pred zničením zachránili… protisovietski antikomunisti!
Prahu skutočne pred nacizmom zachránila ruská armáda, avšak nie sovietska, komunistická Červená armáda, ale antikomunistická Ruská oslobodenecká armáda (ROA) generála Andreja Vlasova, ktorej na území Prahy velil (pôvodom ukrajinský) generál Sergej Buňačenko.
Vlasovci predtým kolaborovali s nacistami. Rovnako ako svobodovci (československí vojaci armády generála Ludvíka Svobodu) kolaborovali s komunistami. Jednoducho, keď chceli bojovať za oslobodenie svojej vlasti, inak to v tej dobe nešlo.
Druhú svetovú vojnu v Európe rozpútali spoločne nacisti a komunisti – ako spojenci. Paktom Molotov-Ribbentrop z 23. augusta 1939. Potom sa rozkmotrili. A tí v strednej Európe, ktorých okupovali Sovieti, vítali Nemcov ako osloboditeľov. A ti v strednej Európe, ktorých okupovali nacisti, vítali Sovietov ako osloboditeľov taktiež. A čo vlasovovci? Mnohí z nich boli predtým sovietskymi vojakmi, ktorí padli do nemeckého zajatia a potom bojovali po boku Nemcov proti Sovietom. Teda boli to zradcovia – sovietskeho režimu. Ale nie nevyhnutne Ruska. Voči Rusku cítili lojalitu, ale nie voči komunistickému režimu.
V máji 1945 ROA generála Vlasova opustila tretiu ríšu a prešla na stranu západných spojencov. Pražské povstanie vypuklo nepripravené – bez ťažkých zbraní – 5. mája 1945. Pre Nemcov by bola porážka Pražanov a deštrukcia Prahy hračkou. V noci z 5. na 6. mája však vlasovovci – ktorí ťažké zbrane mali – obsadili kľúčové pozície v Prahe a zabránili Nemcom ju zmasakrovať. Zachránili ju pred zničením.
V čele pražských povstalcov však boli aj komunisti, ktorí, ako vždy, mali všetky vlastnosti psa okrem vďačnosti, a tak sa aj k vlasovovcom zachovali. Tí preto začali v noci zo 7. na 8. mája Prahu opúšťať; hlavné jednotky ROA ju opustili 8. mája; a 9. mája nad ránom do zachránenej Prahy dorazila Červená armáda (a keď na západe Prahy našla posledných vlasovovcov, zmasakrovala ich). Takže tri dni a tri noci pred nacistickým zničením Prahu chránili – a uchránili – ruskí antikomunisti. Všetci tí, ktorým sa páči dnešná Praha, by mali za to, že v roku 1945 z nej nezostali len ruiny, aspoň posmrtne poďakovať ruským antikomunistickým generálom Vlasovovi a Buňačenkovi – a ich vojakom z ROA. V Prahe si zaslúžia aspoň mosadznú tabuľu.
Vlasov a Buňačenko boli potom západnými spojencami, ktorým sa vzdali, vydaní Stalinovi a v roku 1946 v Moskve popravení. To bol jeden z najnižších a najhorších momentov v dejinách Západu: vydanie tých, ktorí boli ochotní bojovať za Západ – ruských, ukrajinských a bieloruských antikomunistov – Stalinovi. Mnohí z nich, žijúci u nás, ani nikdy sovietskymi občanmi neboli – boli to „bieli“ Rusi, ktorí občiansku vojnu s boľševikmi v rokoch 1918 až 1920 prehrali a emigrovali. Mali československé občianstvo – a prezident Beneš ich nechal v máji 1945 NKVD odvliecť do ZSSR: do gulagu a na šibenicu. Hanebnosť najvyššieho stupňa.
V skutočnosti to bolo – z pohľadu Kotrbu – oveľa horšie. Nielenže Červená armáda dorazila nad ránom 9. mája 1945 do takmer oslobodenej Prahy, ale počas troch dní a troch nocí predtým Prahu pred zničením zachránili… protisovietski antikomunisti!
Prahu skutočne pred nacizmom zachránila ruská armáda, avšak nie sovietska, komunistická Červená armáda, ale antikomunistická Ruská oslobodenecká armáda (ROA) generála Andreja Vlasova, ktorej na území Prahy velil (pôvodom ukrajinský) generál Sergej Buňačenko.
Vlasovci predtým kolaborovali s nacistami. Rovnako ako svobodovci (československí vojaci armády generála Ludvíka Svobodu) kolaborovali s komunistami. Jednoducho, keď chceli bojovať za oslobodenie svojej vlasti, inak to v tej dobe nešlo.
Druhú svetovú vojnu v Európe rozpútali spoločne nacisti a komunisti – ako spojenci. Paktom Molotov-Ribbentrop z 23. augusta 1939. Potom sa rozkmotrili. A tí v strednej Európe, ktorých okupovali Sovieti, vítali Nemcov ako osloboditeľov. A ti v strednej Európe, ktorých okupovali nacisti, vítali Sovietov ako osloboditeľov taktiež. A čo vlasovovci? Mnohí z nich boli predtým sovietskymi vojakmi, ktorí padli do nemeckého zajatia a potom bojovali po boku Nemcov proti Sovietom. Teda boli to zradcovia – sovietskeho režimu. Ale nie nevyhnutne Ruska. Voči Rusku cítili lojalitu, ale nie voči komunistickému režimu.
V máji 1945 ROA generála Vlasova opustila tretiu ríšu a prešla na stranu západných spojencov. Pražské povstanie vypuklo nepripravené – bez ťažkých zbraní – 5. mája 1945. Pre Nemcov by bola porážka Pražanov a deštrukcia Prahy hračkou. V noci z 5. na 6. mája však vlasovovci – ktorí ťažké zbrane mali – obsadili kľúčové pozície v Prahe a zabránili Nemcom ju zmasakrovať. Zachránili ju pred zničením.
V čele pražských povstalcov však boli aj komunisti, ktorí, ako vždy, mali všetky vlastnosti psa okrem vďačnosti, a tak sa aj k vlasovovcom zachovali. Tí preto začali v noci zo 7. na 8. mája Prahu opúšťať; hlavné jednotky ROA ju opustili 8. mája; a 9. mája nad ránom do zachránenej Prahy dorazila Červená armáda (a keď na západe Prahy našla posledných vlasovovcov, zmasakrovala ich). Takže tri dni a tri noci pred nacistickým zničením Prahu chránili – a uchránili – ruskí antikomunisti. Všetci tí, ktorým sa páči dnešná Praha, by mali za to, že v roku 1945 z nej nezostali len ruiny, aspoň posmrtne poďakovať ruským antikomunistickým generálom Vlasovovi a Buňačenkovi – a ich vojakom z ROA. V Prahe si zaslúžia aspoň mosadznú tabuľu.
Vlasov a Buňačenko boli potom západnými spojencami, ktorým sa vzdali, vydaní Stalinovi a v roku 1946 v Moskve popravení. To bol jeden z najnižších a najhorších momentov v dejinách Západu: vydanie tých, ktorí boli ochotní bojovať za Západ – ruských, ukrajinských a bieloruských antikomunistov – Stalinovi. Mnohí z nich, žijúci u nás, ani nikdy sovietskymi občanmi neboli – boli to „bieli“ Rusi, ktorí občiansku vojnu s boľševikmi v rokoch 1918 až 1920 prehrali a emigrovali. Mali československé občianstvo – a prezident Beneš ich nechal v máji 1945 NKVD odvliecť do ZSSR: do gulagu a na šibenicu. Hanebnosť najvyššieho stupňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.