Dlhé roky som sa pokúšal nenávidieť, no zistil som, že je to nemožné. Nenávisť bledne ako farba vylisovaných kvetov. Ale zato rozhorčenie! To je dokonalé riešenie vlastného životného neúspechu. A jeden ako druhý, všetci sme v niečom zlyhali. Buď za to Bohu vďaka, lebo nikto by nebol taký neznesiteľný a nestal by sa terčom toľkého rozhorčenia ako dokonale úspešný človek.
Úspech iných vyvoláva rozhorčenie, najmä úspech na takom poli, na akom by človek tiež rád uspel. Vždy, keď si prečítam nádhernú pasáž z prózy, isteže zažívam slasť, no onedlho sa do slasti zamieša podráždenie a napokon rozhorčenie. Prečo je ten človek schopný vyjadrovať sa elegantnejšie, duchaplnejšie, poetickejšie a výstižnejšie ako ja? Čím si zaslúžil svoj talent? Našťastie pre tých, čo píšu v anglickom jazyku, mal napríklad taký Dickens strašne veľa vážnych charakterových chýb. Nebyť toho, zrejmá genialita niektorých jeho pasáží by načisto paralyzovala ostatných autorov a vysala by z nich vôľu siahnuť na pero a papier alebo na klávesnicu.
Ale dosť bolo, ako sa vraví v ruských románoch, filozofie. Zostúpme z prejemnenej atmosféry abstrakcie do nízkej reality skutočného fenoménu, v tomto prípade fenomenálneho úspechu knihy od francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho, ktorá sa volá Kapitál v dvadsiatom prvom storočí. Predáva sa tak rýchlo, že tlačiarne nestíhajú držať krok s dopytom. Ba nedá sa kúpiť v kníhkupectvách, dokonca ani za (ako vraví Lane, Algernonov komorník v hre Ako je dôležité mať Filipa od Oscara Wilda) hotové peniaze.
A to je ozaj udivujúce, pretože Thomas Piketty nie je žiadny Dan Brown, ktorý by predával iracionálne táraniny, navyše napísané mizerným štýlom, postnábožensky naivným čitateľom. Nie, jeho kniha je dlhá niekoľko sto strán a plná záhadných dát, ako teraz treba nazývať fakty. Našťastie som si jeden výtlačok Pikettyho knihy kúpil, keď prvý raz vyšla vo Francúzsku, a s ohľadom na jej raketový vzostup na pozíciu medzinárodnej ikony sa nádejam, že moje rané vydanie sa časom stane svätou relikviou, neoceniteľnou a navracajúcou zdravie.
Samozrejme, kúpiť si knihu a skutočne ju prečítať nie je jedno a to isté. Nanešťastie som knihu aj napriek jej veľkosti a váhe niekam zapotrošil. No začas som ju nosieval pri sebe s nádejou, že sa s jej obsahom zoznámim prostredníctvom osmózy cez obálku. Napokon som zistil, že ju musím otvoriť a naučiť sa z nej aspoň toľko, aby som spravil skúšky. Ani netreba zdôrazňovať, že odvtedy som všetko zabudol.
Zvyčajne nepíšem o knihách, ktoré som nečítal, a to som za život zrecenzoval najmenej päťsto kníh. Bol by som falošne skromný, keby som popieral, že som všetky prečítal od a po zet, často aj s poznámkami pod čiarou. Spôsobila to moja spolupatričnosť s autormi ešte aj tých zlých kníh. Čítanie som považoval za len a len etickú voľbu. Aj napriek známemu faktu, že človek nemusí zjesť celú libru masla, aby zistil, že je pokazené.
No dve Pikettyho myšlienky sa vyskytli vo všetkých recenziách jeho knihy, ktoré som čítal, a tak predpokladám, že musia byť reprezentatívnou vzorkou jeho tvrdení.
Prvá jeho myšlienka znie, že hodnota kapitálu sa dlhodobo zvyšuje rýchlejšie, než rastie ekonomika ako celok, a keďže väčšinu ľudí živí vlastná práca, nie kapitál, nerovnosť bohatstva sa môže len zvyšovať, až sa napokon stane sociálne a politicky neúnosnou. Dá sa to povedať aj malthusiánskym slovníkom: Hodnota kapitálu stúpa geometrickým radom, kým hodnota príjmu z práce stúpa len aritmetickým radom. Alebo marxistickým: „V istom štádiu vývoja sa hmotné výrobné sily spoločnosti dostávajú do konfliktu s existujúcimi výrobnými vzťahmi... a vtedy sa začne éra sociálnej revolúcie.“
Lenže Piketty nie je revolucionár. On sa, veľmi rozumne, chce násilnému rozvratu vyhnúť. A chce to dosiahnuť spôsobom, ktorý je jeho druhou myšlienkou – globálnou daňou z kapitálu, zrejme dosť mastnou, ak chce prostredníctvom nej zaručiť vytúžený koniec rastu nerovnosti.
Začnem od začiatku. Nerád znovu obťažujem verejnosť prihrievaním vlastnej polievočky, ale mojím ospravedlnením je, že toto je téma, v ktorej sa relatívne vyznám. Ako mi ubližuje fakt, že pomer majetku Billa Gatesa k môjmu prevyšuje pomer môjho majetku a majetku človeka, ktorý žije zo sociálnej podpory? Považujem sa za šťastlivca. Nikdy som netrel skutočnú biedu, aspoň nie takú, ktorá by nebola dôsledkom môjho vlastného správania či voľby. Bol som chudobný, ale nehladoval som. Nezažil som ani hrubú nespravodlivosť, ak nerátame zopár nezaslúžených zatknutí v krajinách so zlou povesťou (mohol som si za to sám, lebo som tam cestoval – nuž, mal som ich rád).
Majetok Billa Gatesa mi ubližuje len v tom prípade, ak si do mysle vpustím leptajúcu kyselinu závisti a rozhorčenia. Iste, sú na svete aj ľudia, ktorí majetok nadobudli nečestným spôsobom – napríklad mnohí ruskí oligarchovia. No taký majetok nie je zlý preto, lebo je omnoho väčší ako ten môj, ale presne preto, že bol nadobudnutý nečestne. Nepochybujem, že je mnoho sivých oblastí medzi bielou legitimitou a absolútne čiernou nečestnosťou, ale sám život je, ako každý vidí, dosť nejednoznačný, takže by sme mali s rozhorčením narábať opatrne.
Pokiaľ ide o daň z kapitálu, Piketty správne hovorí, že musí byť globálna, inak by zapríčinila únik kapitálu alebo veľmi prísne lokálne obmedzenia voľného pohybu kapitálu. Ani jedno by nebolo ekonomicky produktívne a neviedlo by k rovnosti. Lenže globálna daň z kapitálu by si vyžadovala existenciu globálnej autority, ktorá by daň zavádzala, vyberala a vymáhala jej platenie. Bola by to vlastne nejaká obria Európska únia. Som rád, že sa jej nedožijem, ale pochybujem, že sa jej dožije hocikto iný, či už sa narodil, alebo ešte nie. Už preto, že členovia svetovej vlády by potrebovali daňový raj, kam by ukryli vlastné peniaze.
Mám podozrenie, že obrovský úspech Pikettyho knihy nie je ani tak prejav hladu po poznaní, ale skôr doklad o tom, ako veľa je vo svete rozhorčenia. Najmä medzi ľuďmi, ktorí majú dosť peňazí, aby si knihu mohli dovoliť – a často si ju kupujú viac-menej ako bytový doplnok. Pravda, ako vraví Gibbon, sa vo svete zriedka dočká takého priaznivého prijatia. Možno sa mýlim, pretože knihu som zatiaľ nečítal. Ale kým ju neprečítam, môžem sa aspoň rozhorčovať nad jej úspechom.
Úspech iných vyvoláva rozhorčenie, najmä úspech na takom poli, na akom by človek tiež rád uspel. Vždy, keď si prečítam nádhernú pasáž z prózy, isteže zažívam slasť, no onedlho sa do slasti zamieša podráždenie a napokon rozhorčenie. Prečo je ten človek schopný vyjadrovať sa elegantnejšie, duchaplnejšie, poetickejšie a výstižnejšie ako ja? Čím si zaslúžil svoj talent? Našťastie pre tých, čo píšu v anglickom jazyku, mal napríklad taký Dickens strašne veľa vážnych charakterových chýb. Nebyť toho, zrejmá genialita niektorých jeho pasáží by načisto paralyzovala ostatných autorov a vysala by z nich vôľu siahnuť na pero a papier alebo na klávesnicu.
Ale dosť bolo, ako sa vraví v ruských románoch, filozofie. Zostúpme z prejemnenej atmosféry abstrakcie do nízkej reality skutočného fenoménu, v tomto prípade fenomenálneho úspechu knihy od francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho, ktorá sa volá Kapitál v dvadsiatom prvom storočí. Predáva sa tak rýchlo, že tlačiarne nestíhajú držať krok s dopytom. Ba nedá sa kúpiť v kníhkupectvách, dokonca ani za (ako vraví Lane, Algernonov komorník v hre Ako je dôležité mať Filipa od Oscara Wilda) hotové peniaze.
A to je ozaj udivujúce, pretože Thomas Piketty nie je žiadny Dan Brown, ktorý by predával iracionálne táraniny, navyše napísané mizerným štýlom, postnábožensky naivným čitateľom. Nie, jeho kniha je dlhá niekoľko sto strán a plná záhadných dát, ako teraz treba nazývať fakty. Našťastie som si jeden výtlačok Pikettyho knihy kúpil, keď prvý raz vyšla vo Francúzsku, a s ohľadom na jej raketový vzostup na pozíciu medzinárodnej ikony sa nádejam, že moje rané vydanie sa časom stane svätou relikviou, neoceniteľnou a navracajúcou zdravie.
Samozrejme, kúpiť si knihu a skutočne ju prečítať nie je jedno a to isté. Nanešťastie som knihu aj napriek jej veľkosti a váhe niekam zapotrošil. No začas som ju nosieval pri sebe s nádejou, že sa s jej obsahom zoznámim prostredníctvom osmózy cez obálku. Napokon som zistil, že ju musím otvoriť a naučiť sa z nej aspoň toľko, aby som spravil skúšky. Ani netreba zdôrazňovať, že odvtedy som všetko zabudol.
Zvyčajne nepíšem o knihách, ktoré som nečítal, a to som za život zrecenzoval najmenej päťsto kníh. Bol by som falošne skromný, keby som popieral, že som všetky prečítal od a po zet, často aj s poznámkami pod čiarou. Spôsobila to moja spolupatričnosť s autormi ešte aj tých zlých kníh. Čítanie som považoval za len a len etickú voľbu. Aj napriek známemu faktu, že človek nemusí zjesť celú libru masla, aby zistil, že je pokazené.
No dve Pikettyho myšlienky sa vyskytli vo všetkých recenziách jeho knihy, ktoré som čítal, a tak predpokladám, že musia byť reprezentatívnou vzorkou jeho tvrdení.
Prvá jeho myšlienka znie, že hodnota kapitálu sa dlhodobo zvyšuje rýchlejšie, než rastie ekonomika ako celok, a keďže väčšinu ľudí živí vlastná práca, nie kapitál, nerovnosť bohatstva sa môže len zvyšovať, až sa napokon stane sociálne a politicky neúnosnou. Dá sa to povedať aj malthusiánskym slovníkom: Hodnota kapitálu stúpa geometrickým radom, kým hodnota príjmu z práce stúpa len aritmetickým radom. Alebo marxistickým: „V istom štádiu vývoja sa hmotné výrobné sily spoločnosti dostávajú do konfliktu s existujúcimi výrobnými vzťahmi... a vtedy sa začne éra sociálnej revolúcie.“
Lenže Piketty nie je revolucionár. On sa, veľmi rozumne, chce násilnému rozvratu vyhnúť. A chce to dosiahnuť spôsobom, ktorý je jeho druhou myšlienkou – globálnou daňou z kapitálu, zrejme dosť mastnou, ak chce prostredníctvom nej zaručiť vytúžený koniec rastu nerovnosti.
Začnem od začiatku. Nerád znovu obťažujem verejnosť prihrievaním vlastnej polievočky, ale mojím ospravedlnením je, že toto je téma, v ktorej sa relatívne vyznám. Ako mi ubližuje fakt, že pomer majetku Billa Gatesa k môjmu prevyšuje pomer môjho majetku a majetku človeka, ktorý žije zo sociálnej podpory? Považujem sa za šťastlivca. Nikdy som netrel skutočnú biedu, aspoň nie takú, ktorá by nebola dôsledkom môjho vlastného správania či voľby. Bol som chudobný, ale nehladoval som. Nezažil som ani hrubú nespravodlivosť, ak nerátame zopár nezaslúžených zatknutí v krajinách so zlou povesťou (mohol som si za to sám, lebo som tam cestoval – nuž, mal som ich rád).
Majetok Billa Gatesa mi ubližuje len v tom prípade, ak si do mysle vpustím leptajúcu kyselinu závisti a rozhorčenia. Iste, sú na svete aj ľudia, ktorí majetok nadobudli nečestným spôsobom – napríklad mnohí ruskí oligarchovia. No taký majetok nie je zlý preto, lebo je omnoho väčší ako ten môj, ale presne preto, že bol nadobudnutý nečestne. Nepochybujem, že je mnoho sivých oblastí medzi bielou legitimitou a absolútne čiernou nečestnosťou, ale sám život je, ako každý vidí, dosť nejednoznačný, takže by sme mali s rozhorčením narábať opatrne.
Pokiaľ ide o daň z kapitálu, Piketty správne hovorí, že musí byť globálna, inak by zapríčinila únik kapitálu alebo veľmi prísne lokálne obmedzenia voľného pohybu kapitálu. Ani jedno by nebolo ekonomicky produktívne a neviedlo by k rovnosti. Lenže globálna daň z kapitálu by si vyžadovala existenciu globálnej autority, ktorá by daň zavádzala, vyberala a vymáhala jej platenie. Bola by to vlastne nejaká obria Európska únia. Som rád, že sa jej nedožijem, ale pochybujem, že sa jej dožije hocikto iný, či už sa narodil, alebo ešte nie. Už preto, že členovia svetovej vlády by potrebovali daňový raj, kam by ukryli vlastné peniaze.
Mám podozrenie, že obrovský úspech Pikettyho knihy nie je ani tak prejav hladu po poznaní, ale skôr doklad o tom, ako veľa je vo svete rozhorčenia. Najmä medzi ľuďmi, ktorí majú dosť peňazí, aby si knihu mohli dovoliť – a často si ju kupujú viac-menej ako bytový doplnok. Pravda, ako vraví Gibbon, sa vo svete zriedka dočká takého priaznivého prijatia. Možno sa mýlim, pretože knihu som zatiaľ nečítal. Ale kým ju neprečítam, môžem sa aspoň rozhorčovať nad jej úspechom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.