Hudobné slovníky považujú za britpop britskú gitarovú hudbu, ktorá v deväťdesiatych rokoch nadviazala na to najlepšie, čo sa v tomto žánri vytvorilo v šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Po hudobnej stránke išlo o mix všetkého možného – od Beatles, Kinks, Stones, Bowieho, glamrocku, punkrocku, novej vlny a altenatívnych gitaroviek na spôsob The Smiths. Britpop bol zároveň britskou odpoveďou na vlnu tvrdých amerických skupín, pôsobiacich pod hlavičkou grunge, ktorá dominovala gitarovej hudbe začiatkom deväťdesiatych rokov.
.yankee go home!
Kedy vznikol britpop? Niektorí tvrdia, že mohol prísť o dva či tri roky skôr, no jeho rozletu zabránili známe zlozvyky mladých britských muzikantov. Najbližšie k tomu mali The Stone Roses, ktorí mali po obrovskom úspechu so svojím debutovým albumom nakročené k dobývaniu hitparád, no ich rozlet zastavili drogy a nešpecifikované zdravotné problémy. Ich konkurenti Happy Mondays to tiež mohli dotiahnuť poriadne vysoko, ale všetky peniaze na ich nový album nechali dílerom na španielskej Ibize a z ostrova sa vrátili bez financií a hlavne bez nového albumu. Začiatok 90. rokov bol v gitarovej hudbe jasne v réžii Nirvany, Pearl Jam, Soundgarden alebo Sonic Youth, ktorí to z undergroundu dotiahli na prvé miesta americkej hitparády, proti ktorým stáli neškodní britskí hudobníci, utápajúci sa v rozvláčnych rytmoch a zasnených melancholických melódiách. Tento štýl dostal názov shoegazing – pomenúval tých, ktorí sa počas hrania pozerajú na šnúrky svojich topánok.
Odpor k americkej hudbe sa začal v jednom londýnskom paneláku, ktorý obývala dvojica Damon Albarn a Justine Frischman. Justine práve vyhodil z kapely Suede, no nevzdala to a založila si vlastnú kapelu Elastica. Obaja sedeli doma a uvažovali nad tým, ako sa presadiť v britskom šoubiznise, ktorý ovládla americká gitarová scéna. „Štvalo nás, že všetko sa točí okolo Nirvany a ľudia sa zaujímajú o americké kapely. Vedeli sme, že musíme spraviť manifest návratu britskej hudby. Nemysleli sme, že pesničky Nirvany hovoria niečo o našich životoch a mňa ich hudba nikdy nezaujímala,“ spomínala Justine po rokoch magazíne Mojo.
Príchod britpopu predznamenal obrovský úspech londýnskych Suede, ktorí vrátili do hitparád britskú gitarovú hudbu a hlavne závan pôvabnej minulosti, ktorú symbolizoval glamrock a jeho hviezda David Bowie. Po nich prišli na rad aj ich konkurenti z Blur. Ich rozbeh bol pomalší, ale v krátkych dejinách britpopu majú jedno veľké prvenstvo – ich druhý album Modern Life is Rubbish (1993) sa považuje za vôbec prvú britpopovú platňu. Tento album tiež nebol bohvieako úspešný, ale vďaka nemu našiel Damon a spol. pevnú pôdu pod nohami. Svoju „britskosť“ kapela skúmala aj na nasledujúcom albume Parklife (1994), na ktorom zúročila lásku k The Beatles, The Kinks a pestrej londýnskej scéne s množstvom rôznych vplyvov.
Medzitým sa mraky pohli aj na anglickom severe, kde sa okolo bratov Gallaghercov sformovala skupina Oasis. Pätica, oblečená do adidaskových šuštiakov z bratislavskej Miletičky na prvý pohľad vyzerala, že jej členovia majú v hlave len futbal, pivo a trávu. No v jej strede mali utajený poklad – bol ním talent hlavného skladateľa kapely Noela Gallaghera, ktorému sekundoval jeho brat Liam, vybavený skvelým vokálnym prejavom. Noel sa predtým živil ako gitarový technik pre Inspiral Carpets a vo voľných chvíľach sníval, že to dotiahne aspoň tak ďaleko ako jeho šéfovia z tejto nezávislej kapely.
V tom čase scéne dominovali Blur. Na Brit Awards získali všetky prestížne sošky, počas preberania jednej z nich Damon poslal odkaz na druhú stranu Atlantiku: „Amerika, zobuď sa!“ Niečo obdobné pred ním vyjadril aj Brett zo Suede, ktorý sa na obálke britského magazínu Select vyfotil pred anglickou zástavou s nápisom: „Yankee go home!“
.vyčerpaní slávou
Debutový album Oasis a tretí album Blur boli základom britpopového hnutia a okolo nich vyrástli ďalšie skupiny. O slovo sa konečne prihlásili Pulp, ktorí roky paberkovali v undergrounde, no v ére britpopu konečne prišiel ich čas. V roku 1995 kapela nahrala album Different Class so singlom Common People – jednou z hymien vtedajšej generácie. Do popredia sa predrali aj The Verve, ktorí začínali ako psychedelická skupina a každým ďalším albumom nachádzali svoju tvár. Ich snaženie vyvrcholilo nahrávkou Urban Hymns. Spomínate si na speváka, ktorý v klipe k hymnickej Bittersweet Symphony narážal do ostatných chodcov? Takto Verve valcovali hitparády v roku 1997 až sa vyčerpaní slávou nakoniec rozpadli.
Britpop nedefinovala len hudba, ale aj rôzne udalosti a bizarné kauzy. Najväčší súboj sa odohrával medzi Blur a Oasis. Ich duel o prvé miesto britskej hitparády, ktorý sa dostal do hlavných správ, vyhrali Blur s pesničkou Country House, no v celkovom meradle boli úspešnejší Oasis. Súčasťou kauzy boli aj Noelove kontroverzné vyhlásenia o tom, aby „Damon Albarn a Alex James z Blur dostali AIDS a zdochli“. Po týždni sa ospravedlnil.
Noviny plnili aj neustále spory medzi bratmi Gallagherovcami, ktorí sa podľa tlače vedeli pohádať aj o tom, kto sa lepšie háda. Ďalšia veľká potýčka sa odohrala na odovzdávaní cien Brit Awards, keď sa pódium, kde Michael Jackson liečil s detskými tanečníkmi svet, vtrhol opitý spevák Pulp Jarvis Cocker, ktorý chcel zrušiť toto nevkusné vystúpenie. Deti sa síce zľakli, no speváka v poslednej chvíli našťastie zastavila ochranka. Do britpopu patrí aj obrovská udalosť, keď sa na krátky čas zreformovali legendárni The Beatles, ktorí v trojici dotvorili a nahrali dve staré Lennonove pesničky. Tie vyšli ako súčasť projektu Anthology. Britpop bol takmer všade. Sixtiesácke retro dominovalo v móde, v dizajne a o hudbe sa hovorilo aj v parlamente.
Britpop mal aj svojich pešiakov. Boli to kapely jedného veľkého hitu, ktoré v rokoch 1994 až 1996 rástli ako huby po daždi. The Boo Radleys, Gene, Kula Shaker, Mansun, Ocean Colour Scene, Echobelly, Supergrass, Sleeper alebo Cast. Britpop mal aj svojich hrdinov, ako napríklad lídra The La’s Lee Maversa, ku ktorému vzhliadala celá manchesterská scéna alebo Paula Wellera, speváka The Jam a The Style Council, ktorému 90. roky dali nový dôvod na existenciu. Jeho Stanley Road (1995) patrí k základným nahrávkam tej éry. Návrat sixties dokonca prebral aj tvorivého ducha Paula McCartneyho. Hrdina takmer všetkým britpopových lídrov, ktorý po slabších rokoch konečne nahral klasicky znejúci album Flaming Pie (1997).
Základ scény sa však krútil okolo Blur a Oasis. Keď ich hudba začala slabnúť alebo odchádzať od britpopového manifestu, začala sa rúcať aj samotná scéna. Ako prví odpadli Blur. Ich Great Escape (1995) bol sklamanín a kapela sa začala obzerať po amerických gitarových vzoroch, paradoxne po hudbe, voči ktorej sa na začiatku vyčlenila. Oasis dopadli ešte horšie – sen dobyť Ameriku stroskotal na nedisciplinovanosti. Ich ďalší album Be Here Now (1997) znel obrovsky, ale bol prázdny. Noel dnes tvrdí, že si nahrávanie ani poriadne nepamätá pre tony koksu, ktoré kapela v štúdiu spotrebovala.
.koniec párty
Je viacero momentov, ktoré symbolizujú koniec britpopu. Tým najočividnejším je vystúpenie popových Spice Girls, z ktorých Geri Halliwell si obliekla tričko s anglickou zástavou, symbolom tohto hnutia. Bol to dôkaz, že už nešlo o postoj, ale len o obyčajnú módu. Aj kultový fim Trainspotting v podstate hovoril o tom, že jedna veľká párty sa definitívne skončila.
Ďalšou pomyselnou bodkou boli aj dva koncerty Oasis v Knebworthe v auguste 1996, ktoré videlo naživo dohromady pol milióna ľudí. Noel Gallagher s odstupom času povedal, že Oasis sa nimi dostali na vrchol a už nemali kam ísť. Mal pravdu, z kapely zostali len dvaja pôvodní členovia bratia Noel a Liam a koncom minulého desaťročia sa rozpadla. Nikdy nenahrali album, ktorý by sa vyrovnal prvým dvom platniam Oasis Definitely Maybe a (What’s The Story) Morning Glory? A je tu aj tretí moment, ktorý o konci britpopu hovoril viac ako všetko ostatné. Bola ním návšteva Noela Gallagera na 10 Downing Street. Keď si Noel a vtedajší britský premiér Tony Blair podali ruky a večer strávili v družnom rozhovore, z britpopu sa stala nálepka predvolebnej kampane pre všetkých možných politikov.
Koniec britpopu bol smutný ako všetky konce, scéna sa doslova prepadla do seba a po troch rokoch nekonečného žúrovania nastal čas zaplatiť účty. Na jednom zo slávnych singlov Oasis Live Forever spievali o tom, že chcú žiť večne, ale toto prianie zostalo len v pesničke. Takmer všetky dôležité kapely tej éry zanikli a prežili len tí najsilnejší, ktorí dokázali napísať hit, aj keď Union Jack už nevial na ich koncertoch. S koncom britpopu však nenastala žiadna tragédia – prázdno rýchlo zaplnila ďalšia generácia hudobníkov z prostredia tanečnej hudby. The Prodigy, Massive Attack, Chemical Brothers, Leftfield, Portishead, Tricky, Orbital alebo Future Sound Of London začali písať novú kapitolu britskej hudby, ktorá fungovala aj preto, že bola opozíciou voči britopovým gitarám.
Britpop prežíva v britskej a dokonca aj americkej hudbe do dnešných dní. Pulp, Blur a Suede po rokoch obnovili svoju činnosť, posledne menovaných uvidíme v lete na Pohode. Ak by sa Oasis dali znovu dohromady, vypredali by opäť Knebworth. Zo známych tvárí britpopu to asi najďalej dotiahol práve frontman Blur Damon Albarn, ktorý s novým sólovým albumom Everyday Robots ukázal, že stále dokáže robiť novú a zároveň zaujímavú hudbu. Britpopové prvky možno badať v hudbe Franz Ferdinand, The Libertines, Arctic Monkeys alebo Kaiser Chiefs, ale doba sa už dávno posunula. Ani jedna z týchto kapiel sa už nehrá na záchrancu britskej rockovej hudby a nepovažuje sa ani za nárazník proti americkej scéne.
Od sixties prešlo ostrovnou hudbou viacero vĺn. Boli to artrockeri, hardrockeri, metalisti, novoromantici, punkeri, houseri, no britpoperi sa od tých hnutí odlišujú tým, že pri nich nešlo len o štýl. Ani jedna z týchto vĺn neoslavovala alebo nevyzdvihovala svoj pôvod tak ako práve títo hudobníci. Napriek všetkému balastu a množstvu zbytočných skupín, ktoré sa na ňom priživili je neuveriteľné, že za taký krátky čas (1994 – 1997) vzniklo toľko zaujímavej a podnetnej hudby.
.yankee go home!
Kedy vznikol britpop? Niektorí tvrdia, že mohol prísť o dva či tri roky skôr, no jeho rozletu zabránili známe zlozvyky mladých britských muzikantov. Najbližšie k tomu mali The Stone Roses, ktorí mali po obrovskom úspechu so svojím debutovým albumom nakročené k dobývaniu hitparád, no ich rozlet zastavili drogy a nešpecifikované zdravotné problémy. Ich konkurenti Happy Mondays to tiež mohli dotiahnuť poriadne vysoko, ale všetky peniaze na ich nový album nechali dílerom na španielskej Ibize a z ostrova sa vrátili bez financií a hlavne bez nového albumu. Začiatok 90. rokov bol v gitarovej hudbe jasne v réžii Nirvany, Pearl Jam, Soundgarden alebo Sonic Youth, ktorí to z undergroundu dotiahli na prvé miesta americkej hitparády, proti ktorým stáli neškodní britskí hudobníci, utápajúci sa v rozvláčnych rytmoch a zasnených melancholických melódiách. Tento štýl dostal názov shoegazing – pomenúval tých, ktorí sa počas hrania pozerajú na šnúrky svojich topánok.
Odpor k americkej hudbe sa začal v jednom londýnskom paneláku, ktorý obývala dvojica Damon Albarn a Justine Frischman. Justine práve vyhodil z kapely Suede, no nevzdala to a založila si vlastnú kapelu Elastica. Obaja sedeli doma a uvažovali nad tým, ako sa presadiť v britskom šoubiznise, ktorý ovládla americká gitarová scéna. „Štvalo nás, že všetko sa točí okolo Nirvany a ľudia sa zaujímajú o americké kapely. Vedeli sme, že musíme spraviť manifest návratu britskej hudby. Nemysleli sme, že pesničky Nirvany hovoria niečo o našich životoch a mňa ich hudba nikdy nezaujímala,“ spomínala Justine po rokoch magazíne Mojo.
Príchod britpopu predznamenal obrovský úspech londýnskych Suede, ktorí vrátili do hitparád britskú gitarovú hudbu a hlavne závan pôvabnej minulosti, ktorú symbolizoval glamrock a jeho hviezda David Bowie. Po nich prišli na rad aj ich konkurenti z Blur. Ich rozbeh bol pomalší, ale v krátkych dejinách britpopu majú jedno veľké prvenstvo – ich druhý album Modern Life is Rubbish (1993) sa považuje za vôbec prvú britpopovú platňu. Tento album tiež nebol bohvieako úspešný, ale vďaka nemu našiel Damon a spol. pevnú pôdu pod nohami. Svoju „britskosť“ kapela skúmala aj na nasledujúcom albume Parklife (1994), na ktorom zúročila lásku k The Beatles, The Kinks a pestrej londýnskej scéne s množstvom rôznych vplyvov.
Medzitým sa mraky pohli aj na anglickom severe, kde sa okolo bratov Gallaghercov sformovala skupina Oasis. Pätica, oblečená do adidaskových šuštiakov z bratislavskej Miletičky na prvý pohľad vyzerala, že jej členovia majú v hlave len futbal, pivo a trávu. No v jej strede mali utajený poklad – bol ním talent hlavného skladateľa kapely Noela Gallaghera, ktorému sekundoval jeho brat Liam, vybavený skvelým vokálnym prejavom. Noel sa predtým živil ako gitarový technik pre Inspiral Carpets a vo voľných chvíľach sníval, že to dotiahne aspoň tak ďaleko ako jeho šéfovia z tejto nezávislej kapely.
V tom čase scéne dominovali Blur. Na Brit Awards získali všetky prestížne sošky, počas preberania jednej z nich Damon poslal odkaz na druhú stranu Atlantiku: „Amerika, zobuď sa!“ Niečo obdobné pred ním vyjadril aj Brett zo Suede, ktorý sa na obálke britského magazínu Select vyfotil pred anglickou zástavou s nápisom: „Yankee go home!“
.vyčerpaní slávou
Debutový album Oasis a tretí album Blur boli základom britpopového hnutia a okolo nich vyrástli ďalšie skupiny. O slovo sa konečne prihlásili Pulp, ktorí roky paberkovali v undergrounde, no v ére britpopu konečne prišiel ich čas. V roku 1995 kapela nahrala album Different Class so singlom Common People – jednou z hymien vtedajšej generácie. Do popredia sa predrali aj The Verve, ktorí začínali ako psychedelická skupina a každým ďalším albumom nachádzali svoju tvár. Ich snaženie vyvrcholilo nahrávkou Urban Hymns. Spomínate si na speváka, ktorý v klipe k hymnickej Bittersweet Symphony narážal do ostatných chodcov? Takto Verve valcovali hitparády v roku 1997 až sa vyčerpaní slávou nakoniec rozpadli.
Britpop nedefinovala len hudba, ale aj rôzne udalosti a bizarné kauzy. Najväčší súboj sa odohrával medzi Blur a Oasis. Ich duel o prvé miesto britskej hitparády, ktorý sa dostal do hlavných správ, vyhrali Blur s pesničkou Country House, no v celkovom meradle boli úspešnejší Oasis. Súčasťou kauzy boli aj Noelove kontroverzné vyhlásenia o tom, aby „Damon Albarn a Alex James z Blur dostali AIDS a zdochli“. Po týždni sa ospravedlnil.
Noviny plnili aj neustále spory medzi bratmi Gallagherovcami, ktorí sa podľa tlače vedeli pohádať aj o tom, kto sa lepšie háda. Ďalšia veľká potýčka sa odohrala na odovzdávaní cien Brit Awards, keď sa pódium, kde Michael Jackson liečil s detskými tanečníkmi svet, vtrhol opitý spevák Pulp Jarvis Cocker, ktorý chcel zrušiť toto nevkusné vystúpenie. Deti sa síce zľakli, no speváka v poslednej chvíli našťastie zastavila ochranka. Do britpopu patrí aj obrovská udalosť, keď sa na krátky čas zreformovali legendárni The Beatles, ktorí v trojici dotvorili a nahrali dve staré Lennonove pesničky. Tie vyšli ako súčasť projektu Anthology. Britpop bol takmer všade. Sixtiesácke retro dominovalo v móde, v dizajne a o hudbe sa hovorilo aj v parlamente.
Britpop mal aj svojich pešiakov. Boli to kapely jedného veľkého hitu, ktoré v rokoch 1994 až 1996 rástli ako huby po daždi. The Boo Radleys, Gene, Kula Shaker, Mansun, Ocean Colour Scene, Echobelly, Supergrass, Sleeper alebo Cast. Britpop mal aj svojich hrdinov, ako napríklad lídra The La’s Lee Maversa, ku ktorému vzhliadala celá manchesterská scéna alebo Paula Wellera, speváka The Jam a The Style Council, ktorému 90. roky dali nový dôvod na existenciu. Jeho Stanley Road (1995) patrí k základným nahrávkam tej éry. Návrat sixties dokonca prebral aj tvorivého ducha Paula McCartneyho. Hrdina takmer všetkým britpopových lídrov, ktorý po slabších rokoch konečne nahral klasicky znejúci album Flaming Pie (1997).
Základ scény sa však krútil okolo Blur a Oasis. Keď ich hudba začala slabnúť alebo odchádzať od britpopového manifestu, začala sa rúcať aj samotná scéna. Ako prví odpadli Blur. Ich Great Escape (1995) bol sklamanín a kapela sa začala obzerať po amerických gitarových vzoroch, paradoxne po hudbe, voči ktorej sa na začiatku vyčlenila. Oasis dopadli ešte horšie – sen dobyť Ameriku stroskotal na nedisciplinovanosti. Ich ďalší album Be Here Now (1997) znel obrovsky, ale bol prázdny. Noel dnes tvrdí, že si nahrávanie ani poriadne nepamätá pre tony koksu, ktoré kapela v štúdiu spotrebovala.
.koniec párty
Je viacero momentov, ktoré symbolizujú koniec britpopu. Tým najočividnejším je vystúpenie popových Spice Girls, z ktorých Geri Halliwell si obliekla tričko s anglickou zástavou, symbolom tohto hnutia. Bol to dôkaz, že už nešlo o postoj, ale len o obyčajnú módu. Aj kultový fim Trainspotting v podstate hovoril o tom, že jedna veľká párty sa definitívne skončila.
Ďalšou pomyselnou bodkou boli aj dva koncerty Oasis v Knebworthe v auguste 1996, ktoré videlo naživo dohromady pol milióna ľudí. Noel Gallagher s odstupom času povedal, že Oasis sa nimi dostali na vrchol a už nemali kam ísť. Mal pravdu, z kapely zostali len dvaja pôvodní členovia bratia Noel a Liam a koncom minulého desaťročia sa rozpadla. Nikdy nenahrali album, ktorý by sa vyrovnal prvým dvom platniam Oasis Definitely Maybe a (What’s The Story) Morning Glory? A je tu aj tretí moment, ktorý o konci britpopu hovoril viac ako všetko ostatné. Bola ním návšteva Noela Gallagera na 10 Downing Street. Keď si Noel a vtedajší britský premiér Tony Blair podali ruky a večer strávili v družnom rozhovore, z britpopu sa stala nálepka predvolebnej kampane pre všetkých možných politikov.
Koniec britpopu bol smutný ako všetky konce, scéna sa doslova prepadla do seba a po troch rokoch nekonečného žúrovania nastal čas zaplatiť účty. Na jednom zo slávnych singlov Oasis Live Forever spievali o tom, že chcú žiť večne, ale toto prianie zostalo len v pesničke. Takmer všetky dôležité kapely tej éry zanikli a prežili len tí najsilnejší, ktorí dokázali napísať hit, aj keď Union Jack už nevial na ich koncertoch. S koncom britpopu však nenastala žiadna tragédia – prázdno rýchlo zaplnila ďalšia generácia hudobníkov z prostredia tanečnej hudby. The Prodigy, Massive Attack, Chemical Brothers, Leftfield, Portishead, Tricky, Orbital alebo Future Sound Of London začali písať novú kapitolu britskej hudby, ktorá fungovala aj preto, že bola opozíciou voči britopovým gitarám.
Britpop prežíva v britskej a dokonca aj americkej hudbe do dnešných dní. Pulp, Blur a Suede po rokoch obnovili svoju činnosť, posledne menovaných uvidíme v lete na Pohode. Ak by sa Oasis dali znovu dohromady, vypredali by opäť Knebworth. Zo známych tvárí britpopu to asi najďalej dotiahol práve frontman Blur Damon Albarn, ktorý s novým sólovým albumom Everyday Robots ukázal, že stále dokáže robiť novú a zároveň zaujímavú hudbu. Britpopové prvky možno badať v hudbe Franz Ferdinand, The Libertines, Arctic Monkeys alebo Kaiser Chiefs, ale doba sa už dávno posunula. Ani jedna z týchto kapiel sa už nehrá na záchrancu britskej rockovej hudby a nepovažuje sa ani za nárazník proti americkej scéne.
Od sixties prešlo ostrovnou hudbou viacero vĺn. Boli to artrockeri, hardrockeri, metalisti, novoromantici, punkeri, houseri, no britpoperi sa od tých hnutí odlišujú tým, že pri nich nešlo len o štýl. Ani jedna z týchto vĺn neoslavovala alebo nevyzdvihovala svoj pôvod tak ako práve títo hudobníci. Napriek všetkému balastu a množstvu zbytočných skupín, ktoré sa na ňom priživili je neuveriteľné, že za taký krátky čas (1994 – 1997) vzniklo toľko zaujímavej a podnetnej hudby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.