Frak, premenlivú scénu, ktorá bola raz loďou, inokedy obrovským starým divadlom, dychári do rytmu mávali trúbami a tanečníčky krútili zadkami v dobových kostýmoch. Vadilo mi len to, čo vždy. Že ho vidím len na veľkých obrazovkách, že je okolo mňa desaťtisíc ľudí a intimita hudby je, tak ako pri všetkých veľkých koncertoch, nulová. Ľudia s niekoľkonásobne drahšími lístkami, stojaci v tzv. Golden ringu, si isto koncert užívali omnoho viac. Bolo by krásne, keby to Robbie a jeho tím boli dotiahli s tou dobovosťou do extrému. Keby hrali len v starých divadlách, dali prísny swingový dress code a zakázali foťáky amobily. Ono to strašne sklame, keď počúvate vynikajúcu hudbu à la 30. roky, chcete vidieť viac, tak vás chlap zoberie na koňa a... celé, čo vidíte, sú tisíce do výšky vystrčených mobilov. Načo??? Chce sa mi plakať a kričať a pľuť a rozdávať kopance. Načo to točíte? Budete mať na hovno záber s vypálenými svetlami, úplne prevaleným zvukom, Robbieho na tej pidi obrazovke aj tak neuvidíte a najmä, v živote si to nepustíte. Existujú profi DVD záznamy z takýchto akcií. Zúrim. Zosadám z koňa a už som sa rozhodla. Už NIKDY nepôjdem na veľký koncert bez toho, aby som mala ten najdrahší lístok úplne dopredu. Aj ako muzikant mám omnoho radšej malé kluby, ich stiesnenú intímnu atmosféru, ten pocit, že kapela a ľudia sú jedno, jeden celok, ktorý je aj vystupujúcim aj sledujúcim. Podľa toho, ako oni sledujú, my vystupujeme. Podľa toho, ako vystupujeme, oni sledujú. To je na nezaplatenie. Robbie, príď zahrať do Randalu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.