Podobne írsky guláš Jeroma Klapku Jeroma z Troch mužov v člne, bez vodnej myši, samozrejme, s všetkými možnými i nemožnými ingredienciami, ktoré mali traja muži k dispozícii, ale spisovateľ už sa im nijako zvlášť nevenuje. Azda preto, aby ľudia, ktorí sa rozhodnú navariť si jeho írsky guláš, okúsili podobnú slasť z objavovania nových chutí, ako jeho literárni hrdinovia.
V beletrii sa to zaujímavými jedlami len tak hmýri. Človek pri čítaní normálne dostane chuť. Najprv variť, potom jesť, a to aj napriek tomu, že v prípade niektorých jedál je to celkom nemožné. Napríklad takú antilskú klobásu na muškátovom portskom víne, ako o nej píše Boris Vian v Pene dní, uvariť z konvenčných surovín vôbec nejde, na rozdiel, povedzme, od podobne poetických kaprov, varených v červenom víne (Thomas Mann – Buddenbrookovci). Ale hneď, ako zoženiem kričiacu klobásu, sa o to pokúsim, už len kvôli tomu pocitu.
Dnes tie príbehy netreba ani poznať, vychádzajú zbierky receptov z krásnej literatúry, z televíznych seriálov, filmov, pričom korunu tomu dávajú samotní autori, a nielen kadejakí skaderukovia a skadenohovia, ale velikáni formátu Alfréda Hitchcocka či Woodyho Allena, ktorí sami píšu kuchárske knihy s receptami zo svojich filmov.
Dívajúc sa na Hitchockovo Okno do dvora môže divák k filmu pojedať bažanta v slaninovom plášti so zelerovou oblohou priamo podľa majstrovho receptu. Najlepšie v sekvencii, keď je jedlo priamo v obraze.
Môže také jedlo potom vôbec niekomu nechutiť? Nemyslím si, zvlášť ak platí, že jedlo, rovnako ako príbehy, sú predovšetkým záležitosťou fantázie.
V beletrii sa to zaujímavými jedlami len tak hmýri. Človek pri čítaní normálne dostane chuť. Najprv variť, potom jesť, a to aj napriek tomu, že v prípade niektorých jedál je to celkom nemožné. Napríklad takú antilskú klobásu na muškátovom portskom víne, ako o nej píše Boris Vian v Pene dní, uvariť z konvenčných surovín vôbec nejde, na rozdiel, povedzme, od podobne poetických kaprov, varených v červenom víne (Thomas Mann – Buddenbrookovci). Ale hneď, ako zoženiem kričiacu klobásu, sa o to pokúsim, už len kvôli tomu pocitu.
Dnes tie príbehy netreba ani poznať, vychádzajú zbierky receptov z krásnej literatúry, z televíznych seriálov, filmov, pričom korunu tomu dávajú samotní autori, a nielen kadejakí skaderukovia a skadenohovia, ale velikáni formátu Alfréda Hitchcocka či Woodyho Allena, ktorí sami píšu kuchárske knihy s receptami zo svojich filmov.
Dívajúc sa na Hitchockovo Okno do dvora môže divák k filmu pojedať bažanta v slaninovom plášti so zelerovou oblohou priamo podľa majstrovho receptu. Najlepšie v sekvencii, keď je jedlo priamo v obraze.
Môže také jedlo potom vôbec niekomu nechutiť? Nemyslím si, zvlášť ak platí, že jedlo, rovnako ako príbehy, sú predovšetkým záležitosťou fantázie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.