V Paríži je hádam najviac reštaurácií na jedného obyvateľa. A to ani nemusíme rátať malé šikovné bistrá či fantastické brasserie. Paríž jednoducho žije rozkošou, či už hovoríme o blaženej vytrženosti v spoločnosti krásnej dámy, moderného umenia, ohromujúcej gotiky, alebo pôžitku z fantastického jedla.
.milenci a bagety
Parížania si všetko vedia náležite vychutnať, dokonca rôzne rozkoše vedia spájať v šarmantných kombináciách. A tak sa potom čudujete, že v niektorých brasseriách majú všetci naokolo sediaci vrátane koketných Parížaniek podozrivo mokré vlasy. Až miestny zasvätenec vám vysvetlí, že je to preto, lebo vaša brasseria je na obed vyhláseným útočiskom pre milencov, ktorí si odbehli na obed povenovať sa svojim románikom do priľahlých bytov na prenájom a teraz, osprchovaní a vyčerpaní, sa so svojou tajnou láskou znova posilňujú do druhej polovičky dňa. Taký šokujúco frivolný vie byť iba Paríž.
Mesto žije tempom, ktoré udáva vzťah jeho obyvateľov k jedlu a vzájomnej družnosti pri ňom. Ráno naozaj stretávate mladé študentky, ktoré s bagetou v rukách a pánskymi oxfordkami na nohách kráčajú hore Montmartrom zo svojej pekárne. Poviete si – klišé. No sú tam! Nečakajú, kým si bagetu doma rozkrájajú, ale rovno si z nej po ceste uždibujú a už určite myslia na to, s kým a do ktorej reštaurácie pôjdu na obed.
.od tretej do šiestej hlad
Paríž má toľko miest, kde sa dá najesť, najmä preto, že naozaj všetci Parížania sa na obed stravujú v reštauráciách. Mesto sa zázračne rozhýbe, ľudia sa vyhrnú z úradov a po chvíli sa z uličiek ozýva štrnganie príborov a vínových pohárov, pretože obed bez pohára vína sa v Paríži neráta. O tretej sa reštaurácie zavrú a otvoria sa až o šiestej. Neznalý turista sa teda môže pekne okabátiť a pri súhre nešťastných náhod bude mekkou dobrého jedla blúdiť frustrovaný a hladný. Navečer sa kolobeh opakuje znovu.
Našinec môže mať pred návštevou nejakej lepšej parížskej reštaurácie možno ostych, no netreba sa báť. Parížske reštaurácie majú ešte stále ten dobrý zvyk, že sa u nich nerezervuje a stôl dostane ten, kto príde. Stačí sa naň pri dverách opýtať. Keď aj majú plno, vždy ešte odniekiaľ malý stolík vytiahnu a usadia vás ako tých najlepších hostí. Na záver takisto nemusíte nechávať všimné, všetko je už započítané v cene.
.po teľacej hlave makronky
V Paríži varia podľa sezóny, a preto na vás v tejto dobe odvšadiaľ vyskakujú špargle rôznych veľkostí, farieb a tvarov. Kto však chce ochutnať naozajstnú parížsku špecialitu, vypýta si určite tête de veau, teľaciu hlavu. Upozorňujem však, že táto voľba nie je veľmi vhodná na romantickú večeru. Ja som tak urobil a dodnes nezabudnem na vyplašený pohľad mojej milovanej manželky, keď som otvoril zapekaciu nádobu, francúzsky zvanú cocotte. V hustom vývare tam trónil jemne pripravený, guľatučký a nádherne biely teľací mozog, omotaný dlhým ružovým jazykom. Gurmánčina to bola delikátna, no na druhý deň som si ju musel vyžehliť.
Na udobrovanie najlepšie poslúži návteva butiku slávneho Pierra Hermé, ktorý preslávil parížske makrónky po celom svete. A veruže je to kráľ. Jeho pusinky sú čistá rozkoš. Vyrába ich vo fantastických kombináciách vychádzajúcich z poznatkov molekulárnej kuchyne o súlade chutí. Za všetky treba spomenúť zázrak tvorený pusinkou z olivového oleja a vanilkového krému. Po tejto makrónke sa vám doslova podlomia kolená. Samotní predavači sa kochajú v tom, čo ich makronky robia s ľuďmi. Zahryznete do nich, chvíľu neisto čakáte a po troch sekundách sa vám blažene pretiahne tvár a vylúdite zo seba nekontrolovaný vzdych. Paríž je, skrátka, rozkoš na každom rohu.
.autor je scenárista.
Predjedlo po parížsky/
Máme síce sezónu špargle a jahôd, no parížski kuchári nezabúdajú ani na inú delikatesu, ktorá sa u nás často nepripravuje. Začína totiž rásť aj mladý pórik a jeho svieža jarná chuť nedá kuchárom vo Francúzsku pokoj. Zatiaľ čo my čakáme, kým pór poriadne zhrubne, nie tak parížsky gurmán! Ten si mladé póriky zakúpi na trhu a hneď vie, že dnes bude krásny deň. Stačí totiž tak málo. Mladé póriky poriadne umyjeme pod tečúcou vodou, jemne ich skrátime v zelenej časti, no nie veľmi, aj tá je totiž pri mladých póroch vynikajúca a lahodná. Zbavíme póry koreňov a následne ich necháme blanšírovať v jemne osolenej vode. Keď sú do polomäkka, vyberieme ich, rázne schladíme a necháme odkvapkať. Póriky pozdĺžne prekrojíme. Na panvici si rozhrejeme maslo a póry v ňom krátko orestujeme. Potom ich naskladáme na tanier, pokoreníme, posolíme a podávame s tým najlepším olivovým olejom, aký doma máme. Hodí sa k nemu aj holandská omáčka či stratené vajíčko pripravené na mäkko, podobne ako pri špargli.
.milenci a bagety
Parížania si všetko vedia náležite vychutnať, dokonca rôzne rozkoše vedia spájať v šarmantných kombináciách. A tak sa potom čudujete, že v niektorých brasseriách majú všetci naokolo sediaci vrátane koketných Parížaniek podozrivo mokré vlasy. Až miestny zasvätenec vám vysvetlí, že je to preto, lebo vaša brasseria je na obed vyhláseným útočiskom pre milencov, ktorí si odbehli na obed povenovať sa svojim románikom do priľahlých bytov na prenájom a teraz, osprchovaní a vyčerpaní, sa so svojou tajnou láskou znova posilňujú do druhej polovičky dňa. Taký šokujúco frivolný vie byť iba Paríž.
Mesto žije tempom, ktoré udáva vzťah jeho obyvateľov k jedlu a vzájomnej družnosti pri ňom. Ráno naozaj stretávate mladé študentky, ktoré s bagetou v rukách a pánskymi oxfordkami na nohách kráčajú hore Montmartrom zo svojej pekárne. Poviete si – klišé. No sú tam! Nečakajú, kým si bagetu doma rozkrájajú, ale rovno si z nej po ceste uždibujú a už určite myslia na to, s kým a do ktorej reštaurácie pôjdu na obed.
.od tretej do šiestej hlad
Paríž má toľko miest, kde sa dá najesť, najmä preto, že naozaj všetci Parížania sa na obed stravujú v reštauráciách. Mesto sa zázračne rozhýbe, ľudia sa vyhrnú z úradov a po chvíli sa z uličiek ozýva štrnganie príborov a vínových pohárov, pretože obed bez pohára vína sa v Paríži neráta. O tretej sa reštaurácie zavrú a otvoria sa až o šiestej. Neznalý turista sa teda môže pekne okabátiť a pri súhre nešťastných náhod bude mekkou dobrého jedla blúdiť frustrovaný a hladný. Navečer sa kolobeh opakuje znovu.
Našinec môže mať pred návštevou nejakej lepšej parížskej reštaurácie možno ostych, no netreba sa báť. Parížske reštaurácie majú ešte stále ten dobrý zvyk, že sa u nich nerezervuje a stôl dostane ten, kto príde. Stačí sa naň pri dverách opýtať. Keď aj majú plno, vždy ešte odniekiaľ malý stolík vytiahnu a usadia vás ako tých najlepších hostí. Na záver takisto nemusíte nechávať všimné, všetko je už započítané v cene.
.po teľacej hlave makronky
V Paríži varia podľa sezóny, a preto na vás v tejto dobe odvšadiaľ vyskakujú špargle rôznych veľkostí, farieb a tvarov. Kto však chce ochutnať naozajstnú parížsku špecialitu, vypýta si určite tête de veau, teľaciu hlavu. Upozorňujem však, že táto voľba nie je veľmi vhodná na romantickú večeru. Ja som tak urobil a dodnes nezabudnem na vyplašený pohľad mojej milovanej manželky, keď som otvoril zapekaciu nádobu, francúzsky zvanú cocotte. V hustom vývare tam trónil jemne pripravený, guľatučký a nádherne biely teľací mozog, omotaný dlhým ružovým jazykom. Gurmánčina to bola delikátna, no na druhý deň som si ju musel vyžehliť.
Na udobrovanie najlepšie poslúži návteva butiku slávneho Pierra Hermé, ktorý preslávil parížske makrónky po celom svete. A veruže je to kráľ. Jeho pusinky sú čistá rozkoš. Vyrába ich vo fantastických kombináciách vychádzajúcich z poznatkov molekulárnej kuchyne o súlade chutí. Za všetky treba spomenúť zázrak tvorený pusinkou z olivového oleja a vanilkového krému. Po tejto makrónke sa vám doslova podlomia kolená. Samotní predavači sa kochajú v tom, čo ich makronky robia s ľuďmi. Zahryznete do nich, chvíľu neisto čakáte a po troch sekundách sa vám blažene pretiahne tvár a vylúdite zo seba nekontrolovaný vzdych. Paríž je, skrátka, rozkoš na každom rohu.
.autor je scenárista.
Predjedlo po parížsky/
Máme síce sezónu špargle a jahôd, no parížski kuchári nezabúdajú ani na inú delikatesu, ktorá sa u nás často nepripravuje. Začína totiž rásť aj mladý pórik a jeho svieža jarná chuť nedá kuchárom vo Francúzsku pokoj. Zatiaľ čo my čakáme, kým pór poriadne zhrubne, nie tak parížsky gurmán! Ten si mladé póriky zakúpi na trhu a hneď vie, že dnes bude krásny deň. Stačí totiž tak málo. Mladé póriky poriadne umyjeme pod tečúcou vodou, jemne ich skrátime v zelenej časti, no nie veľmi, aj tá je totiž pri mladých póroch vynikajúca a lahodná. Zbavíme póry koreňov a následne ich necháme blanšírovať v jemne osolenej vode. Keď sú do polomäkka, vyberieme ich, rázne schladíme a necháme odkvapkať. Póriky pozdĺžne prekrojíme. Na panvici si rozhrejeme maslo a póry v ňom krátko orestujeme. Potom ich naskladáme na tanier, pokoreníme, posolíme a podávame s tým najlepším olivovým olejom, aký doma máme. Hodí sa k nemu aj holandská omáčka či stratené vajíčko pripravené na mäkko, podobne ako pri špargli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.