Deviate miesto pre slovenský hokej už nie je hanba. Je to odraz pomerov, v ktorých zodpovední funkcionári namiesto modernizácie myslenia hrajú roky svoje prestížne a finančné hry. V hokejovom hnutí panuje nemečkovský amatérizmus, v mnohom golonkovský primitivizmus, extraliga chátra, neskončilo sa nezdravé delenie na bratislavskú a trenčiansku vplyvovú skupinu (tá druhá má na svedomí olympiádu bez Mira Šatana), pretrváva preferovanie detí sponzorov pred skutočnými talentmi. V tejto situácii bolo vystúpenie reprezentácie v Minsku v skutočnosti nad očakávanie, vrátane sympatického herného prejavu vo väčšine zápasov. Akoby tu zopár talentov rástlo takmer bez ohľadu na zaostalý systém prípravy. Zatiaľ.
Oveľa dôležitejšia správa, ako deviate miesto reprezentácie (rozhodlo deväť minút jediného zápasu) je však tá o konci kariéry jej najlepšieho strelca a najčastejšieho kapitána. Raz to muselo prísť, v tom problém nie je. Znepokojivá je skôr otázka, či s ním neodchádza aj víťazná mentalita a elementárna poctivosť celej jeho hviezdnej generácie.
Miro Šatan bol obrovský talent. Bez toho by sa nestal v devätnástich rokoch najlepším strelcom olympiády. A nepatril by ani medzi top strelcov NHL napriek pôsobeniu v skôr priemernom Buffale. Ale talent nie je to, čo Mira robilo celkom výnimočným. Jeho najväčší vklad do slovenského hokeja nespočíval v góloch, ale v charaktere.
Symbolicky sa to neukázalo najviac v zlatom Göteborgu, ale v poslednom roku jeho kariéry. Vinou Chárovej samoľúbosti a alibizmu celého realizačného tímu sa Miro nedostal na olympiádu, no napriek tomu prijal pozvánku rovnakého trénera na majstrovstvá sveta. Naopak, Chára, ktorý bol v Soči kapitánom, napriek vypadnutiu Bostonu do Minska neprišiel. To je taký obrovský rozdiel v postojoch, že sám osebe ukazuje pointu: v Mirovi Šatanovi odchádza z reprezentácie nielen jej top strelec, ale najmä top osobnosť.
Keď som ho mal viackrát spolu s Mišom Handzušom a Rišom Lintnerom v Lampe, bol to zážitok. Mýlia sa všetci, čo si myslia, že hokejisti sú jednoduchí „prostáčikovia“. Oni traja vedeli pútavo hovoriť o psychológii, priateľskej pomoci, charite, politike aj ekonomických zákonitostiach. A pamätám si na dávny rozhovor pre .týždeň, v ktorom mi náš kapitán opisoval, aký vplyv má dodržiavanie daného slova na úroveň NHL. Rozumiete?
Miro! Keď sme pred troma rokmi sedeli v štúdiu s tvojím Stanley Cupom, videl som na Tebe, že sa Ti splnil životný sen. Ty, chlapec z Jacoviec, si prekonal malé pomery u nás, ale aj neprajnosť prvého trénera za morom, zranenia, provinčnosť Buffala, a napokon aj poníženie na farme Pittsburghu, aby si nakoniec triumfoval. Keď teraz končíš, dovoľ mi okrem zloženia hlbokej poklony mať ako permanentkárovi nad tvojou striedačkou tiež jeden životný hokejový sen: Dajte sa s Mišom a Rišom pomaly dokopy a skúste posunúť náš hokej o charakter vyššie.
Viem, dvadsať rokov si rozdával radosť, a stal si sa symbolom, značkou aj ľudským vzorom, takže už naozaj nič nemusíš. Ale čo bude s charakterom nášho hokeja, keď ho charaktery opustia?
Oveľa dôležitejšia správa, ako deviate miesto reprezentácie (rozhodlo deväť minút jediného zápasu) je však tá o konci kariéry jej najlepšieho strelca a najčastejšieho kapitána. Raz to muselo prísť, v tom problém nie je. Znepokojivá je skôr otázka, či s ním neodchádza aj víťazná mentalita a elementárna poctivosť celej jeho hviezdnej generácie.
Miro Šatan bol obrovský talent. Bez toho by sa nestal v devätnástich rokoch najlepším strelcom olympiády. A nepatril by ani medzi top strelcov NHL napriek pôsobeniu v skôr priemernom Buffale. Ale talent nie je to, čo Mira robilo celkom výnimočným. Jeho najväčší vklad do slovenského hokeja nespočíval v góloch, ale v charaktere.
Symbolicky sa to neukázalo najviac v zlatom Göteborgu, ale v poslednom roku jeho kariéry. Vinou Chárovej samoľúbosti a alibizmu celého realizačného tímu sa Miro nedostal na olympiádu, no napriek tomu prijal pozvánku rovnakého trénera na majstrovstvá sveta. Naopak, Chára, ktorý bol v Soči kapitánom, napriek vypadnutiu Bostonu do Minska neprišiel. To je taký obrovský rozdiel v postojoch, že sám osebe ukazuje pointu: v Mirovi Šatanovi odchádza z reprezentácie nielen jej top strelec, ale najmä top osobnosť.
Keď som ho mal viackrát spolu s Mišom Handzušom a Rišom Lintnerom v Lampe, bol to zážitok. Mýlia sa všetci, čo si myslia, že hokejisti sú jednoduchí „prostáčikovia“. Oni traja vedeli pútavo hovoriť o psychológii, priateľskej pomoci, charite, politike aj ekonomických zákonitostiach. A pamätám si na dávny rozhovor pre .týždeň, v ktorom mi náš kapitán opisoval, aký vplyv má dodržiavanie daného slova na úroveň NHL. Rozumiete?
Miro! Keď sme pred troma rokmi sedeli v štúdiu s tvojím Stanley Cupom, videl som na Tebe, že sa Ti splnil životný sen. Ty, chlapec z Jacoviec, si prekonal malé pomery u nás, ale aj neprajnosť prvého trénera za morom, zranenia, provinčnosť Buffala, a napokon aj poníženie na farme Pittsburghu, aby si nakoniec triumfoval. Keď teraz končíš, dovoľ mi okrem zloženia hlbokej poklony mať ako permanentkárovi nad tvojou striedačkou tiež jeden životný hokejový sen: Dajte sa s Mišom a Rišom pomaly dokopy a skúste posunúť náš hokej o charakter vyššie.
Viem, dvadsať rokov si rozdával radosť, a stal si sa symbolom, značkou aj ľudským vzorom, takže už naozaj nič nemusíš. Ale čo bude s charakterom nášho hokeja, keď ho charaktery opustia?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.