.ťažko začať tento rozhovor inak ako Mirom Šatanom a koncom jeho kariéry. Aký to bol hokejista?
Hodnotil by som ho ako veľmi poctivého a talentovaného hokejistu. Poznám ho dosť dlho, hrávali sme spolu a prežili sme toho veľa aj mimo hokeja. Bol veľkým prínosom pre slovenský hokej, aj vzorom pre ostatných. Mal čuch na góly, vedel prihrať. Hral som s ním v Edmontone a potom neskôr, keď bola výluka NHL, aj v Slovane. Tam sme mali perfektnú sezónu, išlo nám to spolu veľmi dobre.
.v slovenskej hokejovej mytológii boli 90. roky časom, keď Peter Šťastný odovzdával žezlo mladému Mirovi Šatanovi. Vy ste hrali s oboma, s jedným v New Jersey, s druhým v Edmontone. Čo mali spoločné a čím sa líšili?
Miro je trochu viac utiahnutý, ale vie dať najavo, čo si myslí. Peter bol dôraznejší. Keď si niečo zaumienil, tak do toho nekompromisne išiel. V hokeji a aj v živote. Bol tvrdohlavejší ako Miro. Po hokejovej stránke boli podobní v tom, že vedeli vymyslieť s pukom v pravej chvíli to správne. Takí hráči sú veľmi dôležití a dnes nám chýbajú. Vidno to bolo aj na týchto majstrovstvách. Máme málo lídrov, ktorých mužstvo potrebuje. Miro vedel spraviť v ťažších zápasoch jednu-dve veci navyše. A to často rozhoduje.
.peter Šťastný mohol hrať v NHL až po emigrácii z komunistického režimu, Miro Šatan tam išiel po 89-tom už úplne normálne, a medzi nimi ste boli vy, ktorého legálne draftovali v roku 1988. Bolo vtedy ťažké adaptovať sa na zámorský hokej?
Ja som bol druhý alebo tretí hráč, ktorému povolili ísť do Ameriky. Predtým sa tam oficiálne ísť nedalo. Do NHL som už prišiel vyhratý, mal som za sebou federálnu ligu, dva roky majstrovstiev sveta juniorov, dva roky majstrovstiev sveta seniorov. Akurát, vtedy bola horšia doba v tom, že Európanov tam príliš nebrali. Ale bol tam Peter Štastný, ktorý ma podržal. Najväčší problém som mal s jazykom. Po anglicky som sa nikdy predtým neučil, takže to bolo dosť ťažké.
.čiže hokejovo to bolo bez problémov?
Nie celkom, isté veci ma tam mrzeli. Ako mladý som nechápal, že som v jednom zápase dal dva góly a v druhom zápase som nehral. Peter ma upokojoval, že musím vydržať. Veď ma potom aj vymenili do Edmontonu, kde som si schuti zahral.
.v poslednej sezóne za Edmontom ste dosiahli svoj osobný rekord 70 bodov, ale vrátili ste sa domov. Prečo?
Ja som rád doma. Šiel som strednou cestou. Nechcel som tam silou-mocou zostať a zarobiť čo najviac peňazí. Keď som mohol utiecť, tak som utiekol. Ja som tých Američanov príliš nemusel.
.ale vrátili ste sa tam...
Vrátil. V roku 2001, presne 11. septembra, keď padli Dvojičky, sme mali prvé testy. Ale už som bol starší, mal som tridsaťjeden rokov, problémy s chrbtom, bývalo mi zle. Nikdy som nemal žiadne veľké zranenie, ale toto mi prekážalo. Mával som bolesti hlavy, tŕpli mi ruky, zle sa mi dýchalo, psychika išla dole. A spravil som chybu, že som šiel do New Yorku. Vtedy som si za tie isté peniaze mohol vybrať New York Rangers, Atlantu Trashers alebo Washington Capitals. Peťo Bondra ma ťahal do Washingtonu, ale ja som sa rozhodol pre Rangers, pretože som tam mal jedného známeho z čias, keď som hrával v New Jersey. Ešte aj generálny manažér a tréner boli z Edmontonu. Hovoril som si, že sú to ľudia, čo ma poznajú, takže by to malo ísť.
.a nešlo?
Odohral som desať zápasov, mal som desať bodov a zrazu ma nechávali sedieť. Vtedy to bolo mužstvo hviezd. Lindros, Messier, Fleury, celá banda, ktorá musela hrať, aj keď sa im nedarilo. Ja som hral s Dvořákom a Nedvědom, boli sme perfektná lajna, no na presilovky nás nepustili.
.takže to bolo horšie ako predtým v Edmontone?
Keď som bol v Edmontone, tak to bolo v pohode. Hral som, nerozmýšľal som nad blbosťami, užil som si ten život aj mimo hokeja, chodil som na ryby. Ale keď som potom v New Yorku sedel na striedačke, tak si hovorím, načo som tu? Generálny manažér videl, že je zle, tak ma vymenili do Tampy. Hovoril som, že výborne. Tampa, teplo, Florida. No ale tam to bolo ešte horšie.
.prečo?
Tampu trénoval ten bláznivý Tortorella, s ktorým mal nedávno problémy aj Marián Gáborík. A ten po mne šiel. On si vždy zasadne na nejakého hráča. Lecavalier s ním mal tiež problém, chcel sa dať vymeniť. Nedávali sme toľko gólov, to je pravda, ale hrali sme v pohode. Lenže ja som ani nebol poriadne na ľade a už na mňa hulákal, že som zapríčinil nejaký gól. (Smiech.) Bol som psychicky na dne. A vyvrcholilo to návštevou mojich rodičov. Oni nikam nechodia, ale do Tampy prišli, aby si ma pozreli a on ma nepostavil. Ten debil ma nechal sedieť celý zápas. Tak som sa počas zápasu zdvihol a povedal som, že končím. A to som mal na ďalšiu sezónu výbornú zmluvu.
.a potom v sezóne 2003/2004 vyhrala Tampa Stanley Cup.
Na Stanley Cup som mal vždy smolu. Keď ma vymenili z New Jersey do Edmontonu, ktorý v predchádzajúcich desiatich rokoch vyhral play-off päťkrát, tak Stanley Cup nezískal Edmonton, ale práve New Jersey. A Tampa ho tiež získala po mojom odchode. Takže som si povedal, že mi Stanley Cup asi nie je súdený a že ho naháňať nebudem. To sa nesmie siliť.
.nasledovali roky v Slovane, najprv ako hráč, neskôr ako tréner. Aký bol prechod z ľadu na lavičku?
Trénovanie ma bavilo, ale začal som vidieť do vecí, z ktorých som nebol príliš šťastný. V Slovane aj v reprezentácii. Julo Šupler ma zobral na miesto asistenta reprezentačného trénera na MS v Moskve, ale ja som chcel po čase odtiaľ odísť.
.prečo?
Napríklad preto, že tam vedenie hlasovalo o tom, kto pôjde reprezentovať. Ale veď do toho sa predsa nemôžu všetci montovať. Dokonca aj doktor hlasoval. A nechceli zobrať Urama, ktorý mal za sebou vynikajúcu sezónu. Bol to najlepší hráč ligy, tak prečo by sme ho nemali zobrať?
.ale nakoniec hral.
No, najprv ho poslali domov, a potom ho zavolali späť. Nechcel sa vrátiť, ale mali sme dobrý vzťah, takže som ho presvedčil. Je typ hráča, ktorého treba občas potiahnuť. No a potom hral na tých majstrovstvách úplne dobre, svoje miesto si rozhodne zastal.
.to bolo v reprezentácii, a ako to bolo v Slovane?
Ja som citlivý, keď som za niečo zodpovedný a niekto iný sa mi do toho stará. A to bol v Slovane problém. Všetci chceli do toho zasahovať. Mal som problémy s vedením, dávali ma do balíku s Petrom Štastným, že som jeho kamarát. Mal som problémy s tým, že nemôžem robiť, čo chcem. Že vraj prečo staviam Laža na presilovky. No preto, lebo chcem, aby ich hral. Jednoducho mi to zapadalo do koncepcie a nechápal som, prečo by som to mal stále niekomu vysvetľovať a obhajovať si to.
.napriek týmto problémom ste boli so Slovanom ako tréner mimoriadne úspešný.
Vyhrali sme jeden titul, potom druhý, a potom im začalo prekážať, že nemám licenciu, čo im dovtedy nevadilo. A ešte mi povedali, že ten druhý titul, to bolo šťastie. Išli sme za tretím titulom, chlapci nehrali to, čo mali. Hovoril som vedeniu klubu, že niektorých hráčov bude treba vymeniť, pretože to flákajú. Samozrejme, nie. Lepšie vymeniť trénera ako hráčov. A bolo. Ja by som si tu licenciu aj urobil, ale načo?
.takže ste skončili s trénovaním dospelých a začali ste trénovať deti.
To, čo ma čoraz viac štvalo, bolo upadanie mládežníckeho hokeja. Chýba mi v ňom súťaživosť, prirodzená konkurencia. Mám pocit, že nielenže tomu nepomáhame, ale dokonca sme to umelo zabrzdili.
.ako?
Vymysleli sme si umelé pravidlá. Vidím, že decká si pomaly ani nezahrajú zápas, lebo kluby musia plniť nejaké predpísané počty a niektoré z nich na to nemajú dosť hráčov. Ony by hrali aj s dvoma útokmi, ale pravidlá hovoria, že útoky musia byť minimálne štyri. My sme kedysi hrali len s dvoma útokmi – a čím viac sme hrali, tým viac sme sa zlepšovali – teraz za to dostanete pokutu.
.keby ste mali možnosť urobiť nejaké zmeny v slovenskom hokeji, čo by to bolo?
Záleží na tom, či chcete riešiť dospelých, alebo mládež. Teraz sa venujem deťom a vidím, že tie tréningy nemajú úroveň. Napríklad hrajú deti, ktoré na to nemajú. A všetci sa boja povedať, že nemôžu hrať zápas, keď na to nemajú. Lenže na ľade predsa nemôže byť hocikto, nemôže tam byť niekto, kto sa nevie korčuľovať a brzdí ostatných. A tam takí chlapci sú. Tréneri to vedia, ale nevedia si s tým rady.
.pretože sú tam rodičia?
Áno. Tí to platia. Sú to vysoké poplatky. Teraz Ružinov zdvihol poplatky za ľad z 50 na 80 eur. A už aj tých 50 eur za mesiac je dosť a to nerátam hokejovú výstroj. Potom majú rodičia pocit, že keď to platia, tak ich deti musia hrať. Len čo ich nedáte hrať, už skáču za plexisklom, chodia sa sťažovať vedeniu. Tréner môže byť dobrý, ale nič nezmôže.
.a v kluboch nie je záujem, aby sa v tom urobil poriadok?
Väčšinou nie. Rodičia do toho kecajú a nikto tomu nevie zabrániť. Teraz som bol na jednom turnaji v Nemecku, kde sme sa spojili s Ružinovom. Jedna päťka bola z mojej akadémie, dvanásť hráčov z Ružinova. Šli tam aj rodičia, aj keď ja rodičov na takéto turnaje neberiem. Deň predtým sme sa bavili, že tam ideme vyhrať a urobiť si meno, nie len na výlet. No ale mali ste vidieť ten rachot, keď som po prvom zápase odstavil niektorých hráčov. Rodičia boli nahnevaní a ofúknutí. Lenže keby som to po prvom prehratom zápase nezmenil, dostali by sme na frak. Ďalší zápas sme vyhrali a dnes k nám chodia na tréning aj deti z Ružinova.
.aké vekové kategórie trénujete vo vašej hokejovej akadémii?
Máme tu chlapcov od päť až po štrnásť rokov.
.trénujú na umelom ľade. Je to veľmi odlišné od normálneho ľadu?
Je to namáhavé, musíte stále hýbať nohami. Ale zas je to dobré na kondičku. Keď sme boli mladí, počas tréningov sme si obliekali olovené vesty a keď sme ich potom zhodili, tak sme skoro lietali. Toto je podobné.
.takže z tréningového hľadiska je to dobrá vec?
Ja tvrdím, že to je cesta. Mnohí sa tomu smejú a podceňujú to, že je to umelina. Keď som zavolal slovanistov na otvorenie, Maroš Krajči (generálny manažér Slovana – pozn. red.) sa zhrozil – bál sa, aby si ich hráči neublížili. Oni majú pocit, že je to nanič, ale podobné plochy majú aj v Amerike alebo Kanade. Pri každej tréningovej ploche by malo byť aj umelé klzisko. Deti dostanú za jeden týždeň dve hodiny ľadu na tréning. Starší ho majú častejšie, ale dve hodiny ľadu je veľmi málo. Tu na umelej ploche môžu hrať stále, tak ako sme to robili my, keď sme hrávali hokej s tenisovou loptičkou. Môžu sa zdokonaľovať v korčuľovaní, v streľbe, v technike, v prihrávkach. To všetko sa na hodinovom tréningu stihnúť nedá. Máme ich rozdelených do skupín – lepší, strední a začiatočníci. Sú tu aj takí, z ktorých asi nikdy nebudú hokejsti, ale motajú sa tu, zahrajú si a neflákajú sa niekde na ulici. A stále majú šancu, že sa chytia.
.do NHL ste prišli už ako hotový hokejista. Vnímali ste, ako tam trénovali mládež?
Nie, v tom kolobehu na to človek nemá čas.
.takže odtiaľ ste si doniesli veľké hráčske a do istej miery aj trénerské skúsenosti, ale o práci s mládežou ste sa tam nenaučili nič. Teraz sedíme vo vašej hokejovej akadémii. Všetko toto okolo nás je teda z vašej hlavy?
Dá sa povedať, že áno. Snažím sa, aby to bolo prirodzené, aby tu bola zdravá súťaživosť. Teším sa, že deti chcú, že ich musím z ľadu vyháňať, a nie naháňať, aby tam išli. To je to pekné. Keď nehrajú hokej, hrajú futbal, ping-pong, basketbal. Skončíme hokejový tréning a môj správca mi na druhý deň povie, že si tu ešte niekoľko hodín po odchode trénovali. Máme tu sedem detí zo Záhoria, ktoré mali problém dochádzať, a tak sme im tu vybavili internát a chodia sem neďaleko do školy.
.práca s mládežou je investíciou do budúcnosti. Tá je dôležitá vždy, a dnes, keď Šatanova generácia definitívne končí, tak je to asi ešte dôležitejšie. Ako vidíte striedanie generácií v slovenskej repreztentácii?
Niečo mi tam chýba. Miro Šatan, Marián Hossa, Marián Gáborík, Pavol Demitra – zdá sa mi, že tam bolo viac talentu. Títo dnešní mi prídu splašení, preto aj mali teraz v zápasoch na majstrovstvách sveta problémy so zakončením. Nie sú to také výrazné osobnosti.
.čiže neúspechy na MS a olympiáde nie sú len zaváhaniami, ale skôr akýmsi trendom slovenského hokeja, ktorý je na ústupe?
Ja si myslím, že ideme dole. Rozprávame o tom už dlho – zachytil som to, keď som hral a aj keď som trénoval. Extraliga už vtedy nebola na takej úrovni, na akej mala byť. A keď si zoberiem napríklad našu dvadsiatku, keď sme s nimi hrali v lige, nemali šancu. Keď som bol počas federálnej ligy vo výbere juniorov, bola to kvalita. Vtedy sme s ligovými mužstvami hrali vyrovnané zápasy, dokonca sme ich aj porážali. Dnes si ligové mužstvá robia z dvadsiatky srandu. Jasné, že dnes je hokej rýchlejší, fyzicky náročnejší, ťažko mi hodnotiť a nechcem kritizovať, ale mám pocit, že to nie je až také dobré. Preto nám dnes robia problémy mužstvá ako Nóri alebo Francúzi, ktorým sme dávali góly, kedy sme chceli.
.ale tie robia problémy všetkým.
Áno, vyrovnáva sa to.
.ako teda hodnotíte naše výkony na majstrovstvách?
Ťažko sa to hodnotí a na diaľku sa to ani dobre nedá. Ja som zažil na vlastnej koži, ako ma po našej prehre kritizovali za to, že chodím s hráčmi po krčmách, čo nebola pravda. Takže nechcem hodnotiť, pretože som tam nebol. Neviem, čo bolo vnútri. Ale pravda je, že stagnujeme. Mňa najviac mrzí, že sme sa po tých úspechoch nikam neposunuli. Vtedy sme mali posunúť hokej dopredu. Ušlo nám to.
.a vy sa to snažíte svojou akadémiou aspoň čiastočne napraviť?
Pozrite sa, ja nemôžem s istotou povedať, že to, čo robím, je správne. Mňa to baví a napĺňa, snažím sa dať tým deťom priestor a rozbehnúť ich do hokejového života. Čo bude za pár rokov? Uvidíme. Fungujeme len tretí rok a veľmi pomaličky sme sa rozbiehali. Nemali sme takéto podmienky. Začínali sme v Bratislave na Trnávke, tam sme mali oveľa menšie klzisko, dva kontajnery, kde boli šatne a to bolo všetko. Teraz sa mi podarilo vytvoriť túto halu, kde je klubovňa, šatňa, telocvičňa. Ako vyrastú, to si netrúfam povedať. Teším sa z toho, že keď prišli, ani nevedeli korčuľovať, a teraz, o tri roky, stačia na chlapcov z iných klubov, ktorí hrajú hokej dvakrát dlhšie. Vidím, ako sa to dá urýchliť. Ale aké to prinesie plody, neviem predpovedať.
.a neláka vás to späť k mužom?
Minule ma volali do Trenčína, ale mal som už akadémiu, tak som im povedal, že nie. Viem, aké sú tam vzťahy. Keď sa darí, nosia vás na rukách, keď nie, tak mi to vrátia, že som dal kedysi prednosť Slovanu. Potom mi ešte volal jeden Rus na trénovanie do Bieloruska, ale ja som rád doma. Dôležitá je pre mňa rodina, máme malú dcéru, mám rozbehnutú akadémiu...
.a ryby berú?
A ryby berú.
Hodnotil by som ho ako veľmi poctivého a talentovaného hokejistu. Poznám ho dosť dlho, hrávali sme spolu a prežili sme toho veľa aj mimo hokeja. Bol veľkým prínosom pre slovenský hokej, aj vzorom pre ostatných. Mal čuch na góly, vedel prihrať. Hral som s ním v Edmontone a potom neskôr, keď bola výluka NHL, aj v Slovane. Tam sme mali perfektnú sezónu, išlo nám to spolu veľmi dobre.
.v slovenskej hokejovej mytológii boli 90. roky časom, keď Peter Šťastný odovzdával žezlo mladému Mirovi Šatanovi. Vy ste hrali s oboma, s jedným v New Jersey, s druhým v Edmontone. Čo mali spoločné a čím sa líšili?
Miro je trochu viac utiahnutý, ale vie dať najavo, čo si myslí. Peter bol dôraznejší. Keď si niečo zaumienil, tak do toho nekompromisne išiel. V hokeji a aj v živote. Bol tvrdohlavejší ako Miro. Po hokejovej stránke boli podobní v tom, že vedeli vymyslieť s pukom v pravej chvíli to správne. Takí hráči sú veľmi dôležití a dnes nám chýbajú. Vidno to bolo aj na týchto majstrovstvách. Máme málo lídrov, ktorých mužstvo potrebuje. Miro vedel spraviť v ťažších zápasoch jednu-dve veci navyše. A to často rozhoduje.
.peter Šťastný mohol hrať v NHL až po emigrácii z komunistického režimu, Miro Šatan tam išiel po 89-tom už úplne normálne, a medzi nimi ste boli vy, ktorého legálne draftovali v roku 1988. Bolo vtedy ťažké adaptovať sa na zámorský hokej?
Ja som bol druhý alebo tretí hráč, ktorému povolili ísť do Ameriky. Predtým sa tam oficiálne ísť nedalo. Do NHL som už prišiel vyhratý, mal som za sebou federálnu ligu, dva roky majstrovstiev sveta juniorov, dva roky majstrovstiev sveta seniorov. Akurát, vtedy bola horšia doba v tom, že Európanov tam príliš nebrali. Ale bol tam Peter Štastný, ktorý ma podržal. Najväčší problém som mal s jazykom. Po anglicky som sa nikdy predtým neučil, takže to bolo dosť ťažké.
.čiže hokejovo to bolo bez problémov?
Nie celkom, isté veci ma tam mrzeli. Ako mladý som nechápal, že som v jednom zápase dal dva góly a v druhom zápase som nehral. Peter ma upokojoval, že musím vydržať. Veď ma potom aj vymenili do Edmontonu, kde som si schuti zahral.
.v poslednej sezóne za Edmontom ste dosiahli svoj osobný rekord 70 bodov, ale vrátili ste sa domov. Prečo?
Ja som rád doma. Šiel som strednou cestou. Nechcel som tam silou-mocou zostať a zarobiť čo najviac peňazí. Keď som mohol utiecť, tak som utiekol. Ja som tých Američanov príliš nemusel.
.ale vrátili ste sa tam...
Vrátil. V roku 2001, presne 11. septembra, keď padli Dvojičky, sme mali prvé testy. Ale už som bol starší, mal som tridsaťjeden rokov, problémy s chrbtom, bývalo mi zle. Nikdy som nemal žiadne veľké zranenie, ale toto mi prekážalo. Mával som bolesti hlavy, tŕpli mi ruky, zle sa mi dýchalo, psychika išla dole. A spravil som chybu, že som šiel do New Yorku. Vtedy som si za tie isté peniaze mohol vybrať New York Rangers, Atlantu Trashers alebo Washington Capitals. Peťo Bondra ma ťahal do Washingtonu, ale ja som sa rozhodol pre Rangers, pretože som tam mal jedného známeho z čias, keď som hrával v New Jersey. Ešte aj generálny manažér a tréner boli z Edmontonu. Hovoril som si, že sú to ľudia, čo ma poznajú, takže by to malo ísť.
.a nešlo?
Odohral som desať zápasov, mal som desať bodov a zrazu ma nechávali sedieť. Vtedy to bolo mužstvo hviezd. Lindros, Messier, Fleury, celá banda, ktorá musela hrať, aj keď sa im nedarilo. Ja som hral s Dvořákom a Nedvědom, boli sme perfektná lajna, no na presilovky nás nepustili.
.takže to bolo horšie ako predtým v Edmontone?
Keď som bol v Edmontone, tak to bolo v pohode. Hral som, nerozmýšľal som nad blbosťami, užil som si ten život aj mimo hokeja, chodil som na ryby. Ale keď som potom v New Yorku sedel na striedačke, tak si hovorím, načo som tu? Generálny manažér videl, že je zle, tak ma vymenili do Tampy. Hovoril som, že výborne. Tampa, teplo, Florida. No ale tam to bolo ešte horšie.
.prečo?
Tampu trénoval ten bláznivý Tortorella, s ktorým mal nedávno problémy aj Marián Gáborík. A ten po mne šiel. On si vždy zasadne na nejakého hráča. Lecavalier s ním mal tiež problém, chcel sa dať vymeniť. Nedávali sme toľko gólov, to je pravda, ale hrali sme v pohode. Lenže ja som ani nebol poriadne na ľade a už na mňa hulákal, že som zapríčinil nejaký gól. (Smiech.) Bol som psychicky na dne. A vyvrcholilo to návštevou mojich rodičov. Oni nikam nechodia, ale do Tampy prišli, aby si ma pozreli a on ma nepostavil. Ten debil ma nechal sedieť celý zápas. Tak som sa počas zápasu zdvihol a povedal som, že končím. A to som mal na ďalšiu sezónu výbornú zmluvu.
.a potom v sezóne 2003/2004 vyhrala Tampa Stanley Cup.
Na Stanley Cup som mal vždy smolu. Keď ma vymenili z New Jersey do Edmontonu, ktorý v predchádzajúcich desiatich rokoch vyhral play-off päťkrát, tak Stanley Cup nezískal Edmonton, ale práve New Jersey. A Tampa ho tiež získala po mojom odchode. Takže som si povedal, že mi Stanley Cup asi nie je súdený a že ho naháňať nebudem. To sa nesmie siliť.
.nasledovali roky v Slovane, najprv ako hráč, neskôr ako tréner. Aký bol prechod z ľadu na lavičku?
Trénovanie ma bavilo, ale začal som vidieť do vecí, z ktorých som nebol príliš šťastný. V Slovane aj v reprezentácii. Julo Šupler ma zobral na miesto asistenta reprezentačného trénera na MS v Moskve, ale ja som chcel po čase odtiaľ odísť.
.prečo?
Napríklad preto, že tam vedenie hlasovalo o tom, kto pôjde reprezentovať. Ale veď do toho sa predsa nemôžu všetci montovať. Dokonca aj doktor hlasoval. A nechceli zobrať Urama, ktorý mal za sebou vynikajúcu sezónu. Bol to najlepší hráč ligy, tak prečo by sme ho nemali zobrať?
.ale nakoniec hral.
No, najprv ho poslali domov, a potom ho zavolali späť. Nechcel sa vrátiť, ale mali sme dobrý vzťah, takže som ho presvedčil. Je typ hráča, ktorého treba občas potiahnuť. No a potom hral na tých majstrovstvách úplne dobre, svoje miesto si rozhodne zastal.
.to bolo v reprezentácii, a ako to bolo v Slovane?
Ja som citlivý, keď som za niečo zodpovedný a niekto iný sa mi do toho stará. A to bol v Slovane problém. Všetci chceli do toho zasahovať. Mal som problémy s vedením, dávali ma do balíku s Petrom Štastným, že som jeho kamarát. Mal som problémy s tým, že nemôžem robiť, čo chcem. Že vraj prečo staviam Laža na presilovky. No preto, lebo chcem, aby ich hral. Jednoducho mi to zapadalo do koncepcie a nechápal som, prečo by som to mal stále niekomu vysvetľovať a obhajovať si to.
.napriek týmto problémom ste boli so Slovanom ako tréner mimoriadne úspešný.
Vyhrali sme jeden titul, potom druhý, a potom im začalo prekážať, že nemám licenciu, čo im dovtedy nevadilo. A ešte mi povedali, že ten druhý titul, to bolo šťastie. Išli sme za tretím titulom, chlapci nehrali to, čo mali. Hovoril som vedeniu klubu, že niektorých hráčov bude treba vymeniť, pretože to flákajú. Samozrejme, nie. Lepšie vymeniť trénera ako hráčov. A bolo. Ja by som si tu licenciu aj urobil, ale načo?
.takže ste skončili s trénovaním dospelých a začali ste trénovať deti.
To, čo ma čoraz viac štvalo, bolo upadanie mládežníckeho hokeja. Chýba mi v ňom súťaživosť, prirodzená konkurencia. Mám pocit, že nielenže tomu nepomáhame, ale dokonca sme to umelo zabrzdili.
.ako?
Vymysleli sme si umelé pravidlá. Vidím, že decká si pomaly ani nezahrajú zápas, lebo kluby musia plniť nejaké predpísané počty a niektoré z nich na to nemajú dosť hráčov. Ony by hrali aj s dvoma útokmi, ale pravidlá hovoria, že útoky musia byť minimálne štyri. My sme kedysi hrali len s dvoma útokmi – a čím viac sme hrali, tým viac sme sa zlepšovali – teraz za to dostanete pokutu.
.keby ste mali možnosť urobiť nejaké zmeny v slovenskom hokeji, čo by to bolo?
Záleží na tom, či chcete riešiť dospelých, alebo mládež. Teraz sa venujem deťom a vidím, že tie tréningy nemajú úroveň. Napríklad hrajú deti, ktoré na to nemajú. A všetci sa boja povedať, že nemôžu hrať zápas, keď na to nemajú. Lenže na ľade predsa nemôže byť hocikto, nemôže tam byť niekto, kto sa nevie korčuľovať a brzdí ostatných. A tam takí chlapci sú. Tréneri to vedia, ale nevedia si s tým rady.
.pretože sú tam rodičia?
Áno. Tí to platia. Sú to vysoké poplatky. Teraz Ružinov zdvihol poplatky za ľad z 50 na 80 eur. A už aj tých 50 eur za mesiac je dosť a to nerátam hokejovú výstroj. Potom majú rodičia pocit, že keď to platia, tak ich deti musia hrať. Len čo ich nedáte hrať, už skáču za plexisklom, chodia sa sťažovať vedeniu. Tréner môže byť dobrý, ale nič nezmôže.
.a v kluboch nie je záujem, aby sa v tom urobil poriadok?
Väčšinou nie. Rodičia do toho kecajú a nikto tomu nevie zabrániť. Teraz som bol na jednom turnaji v Nemecku, kde sme sa spojili s Ružinovom. Jedna päťka bola z mojej akadémie, dvanásť hráčov z Ružinova. Šli tam aj rodičia, aj keď ja rodičov na takéto turnaje neberiem. Deň predtým sme sa bavili, že tam ideme vyhrať a urobiť si meno, nie len na výlet. No ale mali ste vidieť ten rachot, keď som po prvom zápase odstavil niektorých hráčov. Rodičia boli nahnevaní a ofúknutí. Lenže keby som to po prvom prehratom zápase nezmenil, dostali by sme na frak. Ďalší zápas sme vyhrali a dnes k nám chodia na tréning aj deti z Ružinova.
.aké vekové kategórie trénujete vo vašej hokejovej akadémii?
Máme tu chlapcov od päť až po štrnásť rokov.
.trénujú na umelom ľade. Je to veľmi odlišné od normálneho ľadu?
Je to namáhavé, musíte stále hýbať nohami. Ale zas je to dobré na kondičku. Keď sme boli mladí, počas tréningov sme si obliekali olovené vesty a keď sme ich potom zhodili, tak sme skoro lietali. Toto je podobné.
.takže z tréningového hľadiska je to dobrá vec?
Ja tvrdím, že to je cesta. Mnohí sa tomu smejú a podceňujú to, že je to umelina. Keď som zavolal slovanistov na otvorenie, Maroš Krajči (generálny manažér Slovana – pozn. red.) sa zhrozil – bál sa, aby si ich hráči neublížili. Oni majú pocit, že je to nanič, ale podobné plochy majú aj v Amerike alebo Kanade. Pri každej tréningovej ploche by malo byť aj umelé klzisko. Deti dostanú za jeden týždeň dve hodiny ľadu na tréning. Starší ho majú častejšie, ale dve hodiny ľadu je veľmi málo. Tu na umelej ploche môžu hrať stále, tak ako sme to robili my, keď sme hrávali hokej s tenisovou loptičkou. Môžu sa zdokonaľovať v korčuľovaní, v streľbe, v technike, v prihrávkach. To všetko sa na hodinovom tréningu stihnúť nedá. Máme ich rozdelených do skupín – lepší, strední a začiatočníci. Sú tu aj takí, z ktorých asi nikdy nebudú hokejsti, ale motajú sa tu, zahrajú si a neflákajú sa niekde na ulici. A stále majú šancu, že sa chytia.
.do NHL ste prišli už ako hotový hokejista. Vnímali ste, ako tam trénovali mládež?
Nie, v tom kolobehu na to človek nemá čas.
.takže odtiaľ ste si doniesli veľké hráčske a do istej miery aj trénerské skúsenosti, ale o práci s mládežou ste sa tam nenaučili nič. Teraz sedíme vo vašej hokejovej akadémii. Všetko toto okolo nás je teda z vašej hlavy?
Dá sa povedať, že áno. Snažím sa, aby to bolo prirodzené, aby tu bola zdravá súťaživosť. Teším sa, že deti chcú, že ich musím z ľadu vyháňať, a nie naháňať, aby tam išli. To je to pekné. Keď nehrajú hokej, hrajú futbal, ping-pong, basketbal. Skončíme hokejový tréning a môj správca mi na druhý deň povie, že si tu ešte niekoľko hodín po odchode trénovali. Máme tu sedem detí zo Záhoria, ktoré mali problém dochádzať, a tak sme im tu vybavili internát a chodia sem neďaleko do školy.
.práca s mládežou je investíciou do budúcnosti. Tá je dôležitá vždy, a dnes, keď Šatanova generácia definitívne končí, tak je to asi ešte dôležitejšie. Ako vidíte striedanie generácií v slovenskej repreztentácii?
Niečo mi tam chýba. Miro Šatan, Marián Hossa, Marián Gáborík, Pavol Demitra – zdá sa mi, že tam bolo viac talentu. Títo dnešní mi prídu splašení, preto aj mali teraz v zápasoch na majstrovstvách sveta problémy so zakončením. Nie sú to také výrazné osobnosti.
.čiže neúspechy na MS a olympiáde nie sú len zaváhaniami, ale skôr akýmsi trendom slovenského hokeja, ktorý je na ústupe?
Ja si myslím, že ideme dole. Rozprávame o tom už dlho – zachytil som to, keď som hral a aj keď som trénoval. Extraliga už vtedy nebola na takej úrovni, na akej mala byť. A keď si zoberiem napríklad našu dvadsiatku, keď sme s nimi hrali v lige, nemali šancu. Keď som bol počas federálnej ligy vo výbere juniorov, bola to kvalita. Vtedy sme s ligovými mužstvami hrali vyrovnané zápasy, dokonca sme ich aj porážali. Dnes si ligové mužstvá robia z dvadsiatky srandu. Jasné, že dnes je hokej rýchlejší, fyzicky náročnejší, ťažko mi hodnotiť a nechcem kritizovať, ale mám pocit, že to nie je až také dobré. Preto nám dnes robia problémy mužstvá ako Nóri alebo Francúzi, ktorým sme dávali góly, kedy sme chceli.
.ale tie robia problémy všetkým.
Áno, vyrovnáva sa to.
.ako teda hodnotíte naše výkony na majstrovstvách?
Ťažko sa to hodnotí a na diaľku sa to ani dobre nedá. Ja som zažil na vlastnej koži, ako ma po našej prehre kritizovali za to, že chodím s hráčmi po krčmách, čo nebola pravda. Takže nechcem hodnotiť, pretože som tam nebol. Neviem, čo bolo vnútri. Ale pravda je, že stagnujeme. Mňa najviac mrzí, že sme sa po tých úspechoch nikam neposunuli. Vtedy sme mali posunúť hokej dopredu. Ušlo nám to.
.a vy sa to snažíte svojou akadémiou aspoň čiastočne napraviť?
Pozrite sa, ja nemôžem s istotou povedať, že to, čo robím, je správne. Mňa to baví a napĺňa, snažím sa dať tým deťom priestor a rozbehnúť ich do hokejového života. Čo bude za pár rokov? Uvidíme. Fungujeme len tretí rok a veľmi pomaličky sme sa rozbiehali. Nemali sme takéto podmienky. Začínali sme v Bratislave na Trnávke, tam sme mali oveľa menšie klzisko, dva kontajnery, kde boli šatne a to bolo všetko. Teraz sa mi podarilo vytvoriť túto halu, kde je klubovňa, šatňa, telocvičňa. Ako vyrastú, to si netrúfam povedať. Teším sa z toho, že keď prišli, ani nevedeli korčuľovať, a teraz, o tri roky, stačia na chlapcov z iných klubov, ktorí hrajú hokej dvakrát dlhšie. Vidím, ako sa to dá urýchliť. Ale aké to prinesie plody, neviem predpovedať.
.a neláka vás to späť k mužom?
Minule ma volali do Trenčína, ale mal som už akadémiu, tak som im povedal, že nie. Viem, aké sú tam vzťahy. Keď sa darí, nosia vás na rukách, keď nie, tak mi to vrátia, že som dal kedysi prednosť Slovanu. Potom mi ešte volal jeden Rus na trénovanie do Bieloruska, ale ja som rád doma. Dôležitá je pre mňa rodina, máme malú dcéru, mám rozbehnutú akadémiu...
.a ryby berú?
A ryby berú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.