Zatiaľ čo za tretí mandát Dušana Kováčika na čele špeciálnej prokuratúry hlasovala v NR SR ústavná väčšina (sic!) poslancov, nádeje Štefana Harabina na opätovné zvolenie za šéfa Najvyššieho súdu pochovala tá istá Súdna rada, ktorej je sám hlavou.
V protiklade stoja tieto dva akty preto, lebo zatiaľ čo výsledok v Sobranciach „zariadil“ nad všetku pochybnosť obrovský verejný dopyt po zmene, tlak na výmenu Kováčika takmer neexistoval (jednou z výnimiek je tento časopis a viacero zásadných článkov Mareka Vagoviča – pozn. red.). Širší tlak chýbal napriek tomu, že – ako upozorňoval šéf Transparency International – „pre stíhanie politickej korupcie je Dušan Kováčik väčší problém než Štefan Harabin.“
Iste, Harabin je komplexnejší problém než „iba“ krytie politikov a mocných nášho minisveta. Ale je pravda, že Kováčik za desať rokov v úrade neodstíhal jedinú väčšiu politickú kauzu. Naopak, ako na bežiacom páse ich zastavoval a odkladal. Flegmatické zmierenie sa s takýmto špeciálnym prokurátorom (lebo o tom bolo hlboké ticho pred jeho parlamentnou voľbou) je správou o povrchnosti a plytkosti slovenského diškurzu o spravodlivosti, ktorý sa naoko vedie s veľkou vehemenciou.
Kováčik teda môže ďalších sedem rokov zastavovať a odkladať, keďže v krajine, ktorá prejavuje historicky rekordnú skepsu k poctivosti politiky, jednoducho nevznikla verejná objednávka po lepšom špeciálnom prokurátorovi. A nevznikla jedine preto, že Kováčik, na rozdiel od Harabina, sa nepúšťal do konfliktov s politikmi, nezamestnával Ústavný súd sťažnosťami a nedostával sa do médií škandalizáciami seba či iných. Toto stačí! Nepoburovať patologickými prejavmi vlastnej osobnosti na Slovensku je kvalifikácia, aby funkcionár s tragickým „track recordom“, ktorý popiera samotnú podstatu funkcie, svoj úrad ústavnou väčšinou obhájil. Keď sa teda bude slovenská politická verejnosť o pár týždňov či mesiacov rozčuľovať, že Gorila bola definitívne „odložená“, nech sa pozrie do zrkadla.
Polemika, či by nejaký tlak zdola prevážil túžbu poslaneckého kartelu po beztrestnosti na ďalších sedem rokov, je možná. Z Harabinovho konca však vyplýva poučenie, že jediná sila, ktorá dokáže preniknúť cez stavovské a iné hrošie kože, je verejná mienka.
Osobnosť predsedu Najvyššieho súdu natoľko karikovala spravodlivosť a vzbudzovala vlny negatívnych emócií, že horibilné reputačné straty roztavili ešte aj lojalitu takého jemu oddaného telesa, ako je Súdna rada. Veď už to, že rolu vyzývateľky prijala Harabinova dlhoročná spolupracovníčka (spolupáchateľka) Bajánková, bolo znamením, že tlak sa neminul účinkom.
S odchodom Harabina excesov isto ubudne. Príde však aj vytriezvenie, že bieda slovenského súdnictva nespočíva v jednej osobe. Skutočná zmena, aj tá na prokuratúre, môže totiž prísť len vtedy, ak o ňu verejnosť nielen stojí, ale dá svoju vôľu aj patrične na známosť. Trebárs tak, že vo voľbách nepodporí strany, ktoré dali hlasy Kováčikovi.
V protiklade stoja tieto dva akty preto, lebo zatiaľ čo výsledok v Sobranciach „zariadil“ nad všetku pochybnosť obrovský verejný dopyt po zmene, tlak na výmenu Kováčika takmer neexistoval (jednou z výnimiek je tento časopis a viacero zásadných článkov Mareka Vagoviča – pozn. red.). Širší tlak chýbal napriek tomu, že – ako upozorňoval šéf Transparency International – „pre stíhanie politickej korupcie je Dušan Kováčik väčší problém než Štefan Harabin.“
Iste, Harabin je komplexnejší problém než „iba“ krytie politikov a mocných nášho minisveta. Ale je pravda, že Kováčik za desať rokov v úrade neodstíhal jedinú väčšiu politickú kauzu. Naopak, ako na bežiacom páse ich zastavoval a odkladal. Flegmatické zmierenie sa s takýmto špeciálnym prokurátorom (lebo o tom bolo hlboké ticho pred jeho parlamentnou voľbou) je správou o povrchnosti a plytkosti slovenského diškurzu o spravodlivosti, ktorý sa naoko vedie s veľkou vehemenciou.
Kováčik teda môže ďalších sedem rokov zastavovať a odkladať, keďže v krajine, ktorá prejavuje historicky rekordnú skepsu k poctivosti politiky, jednoducho nevznikla verejná objednávka po lepšom špeciálnom prokurátorovi. A nevznikla jedine preto, že Kováčik, na rozdiel od Harabina, sa nepúšťal do konfliktov s politikmi, nezamestnával Ústavný súd sťažnosťami a nedostával sa do médií škandalizáciami seba či iných. Toto stačí! Nepoburovať patologickými prejavmi vlastnej osobnosti na Slovensku je kvalifikácia, aby funkcionár s tragickým „track recordom“, ktorý popiera samotnú podstatu funkcie, svoj úrad ústavnou väčšinou obhájil. Keď sa teda bude slovenská politická verejnosť o pár týždňov či mesiacov rozčuľovať, že Gorila bola definitívne „odložená“, nech sa pozrie do zrkadla.
Polemika, či by nejaký tlak zdola prevážil túžbu poslaneckého kartelu po beztrestnosti na ďalších sedem rokov, je možná. Z Harabinovho konca však vyplýva poučenie, že jediná sila, ktorá dokáže preniknúť cez stavovské a iné hrošie kože, je verejná mienka.
Osobnosť predsedu Najvyššieho súdu natoľko karikovala spravodlivosť a vzbudzovala vlny negatívnych emócií, že horibilné reputačné straty roztavili ešte aj lojalitu takého jemu oddaného telesa, ako je Súdna rada. Veď už to, že rolu vyzývateľky prijala Harabinova dlhoročná spolupracovníčka (spolupáchateľka) Bajánková, bolo znamením, že tlak sa neminul účinkom.
S odchodom Harabina excesov isto ubudne. Príde však aj vytriezvenie, že bieda slovenského súdnictva nespočíva v jednej osobe. Skutočná zmena, aj tá na prokuratúre, môže totiž prísť len vtedy, ak o ňu verejnosť nielen stojí, ale dá svoju vôľu aj patrične na známosť. Trebárs tak, že vo voľbách nepodporí strany, ktoré dali hlasy Kováčikovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.