Nariekanie nad nerovnosťou sa oplatí. Okrem Pikettyho knihy to dobre ilustruje aj ekonóm Paul Krugman. Štýlom kaviárového socialistu,teda vďaka citlivému srdcu a obave o sociálnu spravodlivosť vo svete, si zabezpečil bokovku v Inštitúte pre príjmovú nerovnosť. Za nejaké to vystúpenie na verejnej akcii a jeden seminár ročne tam bude dostávať 225-tisíc dolárov. Iba tento príjem, financovaný z daní, ho posunul do jedného percenta najbohatších. A čo je teda riešením problému nerovnosti podľa neho? Ešte vyššie dane na výnimočne vysoké príjmy. Toho šťastného podnikateľa, ktorému sa po rokoch driny podarí zarobiť nejaký ten milión, by z peria všetci radi drali. Napriek tomu, že po prepočte na mesačnú mzdu nakoniec môže zarobiť menej než citlivý Paul.
To, že trestanie podnikateľov a kapitalistov škrtí hus, ktorá kladie zlaté vajcia ekonomického rastu, je štandardný ekonomický poznatok. Vyspelý stagnujúci svet by preto mal riskujúcim podnikateľom rozdávať metále, a nie užierať im z potenciálnej výhry. Pomýlené triedne vnímanie spoločnosti pritom neplatí ani v Krugmanovej Amerike. Mobilita medzi jednotlivými príjmovými vrstvami je tam totiž stále prekvapivo vysoká. V priebehu 44 rokov sa až 12 percent americkej populácie vo veku 25 až 60 rokov ocitlo vo vrchnom percente príjmového rozdelenia, a to aspoň na rok. A až 39 percent Američanov strávi rok vo vrchných 5 percentách príjmovej distribúcie, 56 percent sa potom nájde vo vrchných 10 percentách a 73 percent strávi aspoň rok v najbohatších 20 percentách.
To, že pri sociálnej mobilite vo vyspelých krajinách nejde ani tak o majetky či sociálnu sieť, ale skôr o vrodené vlohy, sa už začína šuškať. V politicky korektnej, a preto pokryteckej verejnej diskusii to ale zatiaľ nahlas povie len málokto. Výskum putovania mien v čase napríklad odhalil, že ani vysoké a progresívne dane nespravili za posledných 40 rokov švédske spoločenské vrstvy priepustnejšími.
Blahobyt pre všetkých vyrábajú takí podnikatelia, čo riskujú vlastnú košeľu. To, že niektorí pri tom rozprávkovo zbohatnú, ma osobne netrápi. Časov, keď sme boli majstrami sveta v príjmovej rovnosti, lebo sme mali všetci rovnako holý zadok, sme si užili dosť. V metafore desivých nožníc: Zaujíma ma, ako vysoko je spodná čepeľ, a nie to, ako veľmi sú rozdžavené. Čo ma ale trápi, sú ľudia s bohatstvom nadobudnutým vďaka vláde či centrálnej banke. Ale to je už úplne iný príbeh.
Autor pracuje v INESS.
To, že trestanie podnikateľov a kapitalistov škrtí hus, ktorá kladie zlaté vajcia ekonomického rastu, je štandardný ekonomický poznatok. Vyspelý stagnujúci svet by preto mal riskujúcim podnikateľom rozdávať metále, a nie užierať im z potenciálnej výhry. Pomýlené triedne vnímanie spoločnosti pritom neplatí ani v Krugmanovej Amerike. Mobilita medzi jednotlivými príjmovými vrstvami je tam totiž stále prekvapivo vysoká. V priebehu 44 rokov sa až 12 percent americkej populácie vo veku 25 až 60 rokov ocitlo vo vrchnom percente príjmového rozdelenia, a to aspoň na rok. A až 39 percent Američanov strávi rok vo vrchných 5 percentách príjmovej distribúcie, 56 percent sa potom nájde vo vrchných 10 percentách a 73 percent strávi aspoň rok v najbohatších 20 percentách.
To, že pri sociálnej mobilite vo vyspelých krajinách nejde ani tak o majetky či sociálnu sieť, ale skôr o vrodené vlohy, sa už začína šuškať. V politicky korektnej, a preto pokryteckej verejnej diskusii to ale zatiaľ nahlas povie len málokto. Výskum putovania mien v čase napríklad odhalil, že ani vysoké a progresívne dane nespravili za posledných 40 rokov švédske spoločenské vrstvy priepustnejšími.
Blahobyt pre všetkých vyrábajú takí podnikatelia, čo riskujú vlastnú košeľu. To, že niektorí pri tom rozprávkovo zbohatnú, ma osobne netrápi. Časov, keď sme boli majstrami sveta v príjmovej rovnosti, lebo sme mali všetci rovnako holý zadok, sme si užili dosť. V metafore desivých nožníc: Zaujíma ma, ako vysoko je spodná čepeľ, a nie to, ako veľmi sú rozdžavené. Čo ma ale trápi, sú ľudia s bohatstvom nadobudnutým vďaka vláde či centrálnej banke. Ale to je už úplne iný príbeh.
Autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.