.aj v noci je v hlavnom meste Phnom Penhe neskutočne teplo a vlhko. Stredoeurópana to môže v apríli aj „položiť“. Prilietame z Thajska s neúnavným profesorom Vladimírom Krčmérym, hlavným organizátorom misií vo viacerých krajinách tretieho sveta, ktoré zabezpečuje jeho alma mater, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Na letisku nás víta kŕdeľ detí z House of Family, čiže domu, v ktorom žije 65 HIV pozitívnych detí. Prišli aj štyria slovenskí zamestnanci, z toho dve lekárky. Deti nás zdravia pre miestne pomery typickým zopätím rúk pri hrudníku a voňavými jazmínovými vencami. Dvojmiliónová metropola Kambodže, ktorou za tmy prechádzame, žije na ázijské pomery pokojným rytmom; najvýraznejšou dominantou sú KTV čiže karaoke kluby, v ktorých si údajne môžete dohodnúť aj služby pre pánov. Neskúšame, pochopiteľne. Mnohé ulice sú aj na niekoľko dní zablokované a treba využiť neprehľadný systém obchádzok. Ide o ďalšiu súčasť miestnych pomerov. Konajú sa tu honosné svadby a vozovku zapratali stany a stoly s jedlom a pitím. Inak však mesto pôsobí pokojným a bezpečným dojmom.
.molina a Matey
Na druhý deň ráno House of Family navštevujeme. Viacposchodová budova je obklopená dvorom na hranie, kde sa deti s nadšením bicyklujú a kolobežkujú – športové náradie dostali od sponzorov a adoptívnych rodičov zo Slovenska. Vzadu je jedáleň, kam nás pozvali na výdatné raňajky s polievkou a hustými cestovinami. No ešte predtým nám deti v rámci improvizovanej besiedky zatancovali čo-to z kambodžských tancov. V prípade Kambodžanov ťažko odhadnúť vek, no upútali nás tínedžeri Molina (20) a Matey (19). Ich angličtina má pre nás ťažko zrozumiteľný prízvuk, tak sa radšej rozprávame prostredníctvom tlmočníčky. Obaja sú taktiež HIV pozitívni. Matey žije v House of Family osem rokov, Molina desať. „Obaja moji rodičia v roku 2000 zomreli na AIDS. Otec mal 46 rokov, mama 44,“ začína vysvetľovať Molina a pokračuje: „Potom ma vzali sem. Bola som veľmi chorá, no starali sa tu o mňa, dali ma na liečbu do nemocnice. Uzdravila som sa a začala som chodiť do školy. Mám ešte tri sestry a jedného brata, sme chudobní. Predávajú chlieb na ulici, ale aj drogy. Keby som nebola tu, asi by som už nežila.“
Nastáva chvíľka mlčania. Nevieme, čo dodať. Molina to asi vycíti, usmeje sa a vyjadrí túžbu pracovať ako sekretárka v nejakej firme. O vydaji neuvažuje. Koľko rokov života ju však v skutočnosti ešte čaká?
Zato Matey má veľké životné plány. „Mám priateľku, rád by som sa s ňou oženil. Chcel by som byť lekár tu v Kambodži a študovať medicínu u vás na Slovensku. Dokončujem teraz strednú školu, poslednú triedu,“ hovorí s odhodlaním v hlase mladý muž. Podobne ako on, AIDS majú aj traja z jeho šiestich súrodencov. Staršia sestra sa vydala a má mesačné bábätko – tiež je nakazené vírusom HIV. Žijú tu spoločne s ním „v projekte“, ako sa House of Family žargónom nazýva.
Táto zákerná choroba je dodnes opradená mnohými mýtmi. Humanitárna pracovníčka Renáta Machálková hovorí: „HIV sa nedá celkom vyliečiť, dá sa iba stabilizovať. Nakazení ľudia môžu pomerne dlho komfortne žiť, ak majú dobrú liečbu a stravu. Na týchto deťoch nevidíte, že sú choré. Ja som v Afrike, kde som tiež pôsobila, zažila ľudí s AIDS, ktorí mali do šesťdesiat rokov. Poznala som aj manželov, kde bol jeden HIV pozitívny a druhý negatívny. Žili spolu, mali spolu deti.“
Systém je v Kambodži nastavený tak, že HIV nakazené deti majú na Slovensku adoptívnych rodičov. Píšu si listy, posielajú im peniaze na účet. Tie sa im odkladajú, aby mali z čoho začať samostatnú existenciu, keď v dospelosti domov opustia. „Ide o akýsi vstupný balík do života. Nedávno sme mali dievčinu, ktorej sme kupovali šijací stroj aj s materiálom a pomohli sme jej takto rozbehnúť živobytie. Začína šiť oblečenie pre školu, v ktorej sa vzdelávala,“ vysvetľuje logista Lukáš Holeša, ktorý spolu s manželkou a lekárkou Máriou pracuje na druhom univerzitnom projekte v 200-tisícovom prístavnom meste Sihanoukville smerom na juh od Phnom Penhu.
Slováci týmto deťom platia aj súkromnú školu, ktorá stojí 250 eur ročne. Časť ide zo zdrojov univerzity, časť od sponzorov. Machálková vraví, že Matey má v štúdiu najlepšie výsledky zo všetkých. „Je to veľmi múdry chlapec a jeho zdravotný stav mu umožňuje ísť študovať na Slovensko. Bola by obrovská škoda, keby sa to nevyužilo,“ dodáva Machálková.
.ťažké začiatky
Profesor Krčméry sa vracia dvanásť rokov do minulosti. Spomína, že fotografie a reportáže z Kambodže mu spôsobovali chronickú nespavosť a trápenie o osud detí nakazených vírusom HIV. Ich autormi boli dvaja mladí slovenskí novinári a zakladatelia združenia Magna Deti v núdzi Denisa Augustínová a Martin Bandžák. Svoje práce zverejňovali nielen v médiách, organizovali aj výstavy v nákupných centrách, čo sa ukázalo ako účinná forma oslovenia slovenskej verejnosti.
„Martin a Denisa pomohli v Phnom Penhe v roku 2002 zriadiť prvý dom, neskôr vzniklo šesť ďalších. S mojím kolegom, profesorom Jurajom Bencom, sme v roku 2003 nastavili na liečbu prvých šesť detí. Po jedenástich rokoch všetky žijú, čo je fantastický úspech,“ hovorí hrdo Krčméry a dodáva: „Boli to ťažké priekopnícke začiatky. Lieky na AIDS tu vtedy neboli a museli sme ich doslova tajne v osobnej batožine pašovať z Thajska, kde sme ich kupovali. Ročne sme takto absolvovali asi 24 letov, pričom ani raz nás colníci nechytili. Je to obrovské šťastie. Extrémne sme v rámci protidrogových operácií riskovali. No ak zachraňujete životy, musíte niekedy aj riskovať. Bez toho by našich prvých 42 detí určite zomrelo. Dnes je už naša „trestná činnosť“ chvalabohu premlčaná a lieky na AIDS sú v Kambodži voľne dostupné. Od roku 2007 ich štátu prepláca Svetová banka a Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).“
Krčméryho univerzita sv. Alžbety ročne uvoľňuje na kambodžský projekt asi štvrť milióna eur, pričom približne 15 percent z každoročného rozpočtu škola posiela na svoje projekty v trópoch vo viacerých krajinách. Ako jediná univerzita má uzavretú zmluvu priamo s kambodžským ministerstvom zahraničných vecí a ako jediný zahraničný zdravotnícky projekt ich navštívil kráľ Sihamimoni.
.dedičstvo genocídy
Príčiny vysokého výskytu AIDS v Kambodži siahajú do obdobia genocídneho režimu Červených Kmérov. Ich vodca Pol Pot spolu so svojimi súdruhmi vyvraždili v rokoch 1975 až 1979 približne dva milióny ľudí, teda štvrtinu vtedajšej populácie krajiny. Všetko sa to dialo v mene jeho vízie akéhosi agrárneho komunizmu. V novom svete, ktorý chceli Červení Kméri vybudovať, neexistovalo miesto pre rodinu. Rodinné vzťahy podľa nich ľudí len zbytočne odpútavali od revolučných ideálov a boli prekážkou revolúcie. Súkromný život de facto zmizol a rodinu nahradila strana. Rodičia a deti boli násilne oddelení, ženy, muži a deti putovali do oddelených pracovných táborov.
Keď v roku 1979 po vietnamskej intervencii Pol Potov režim padol, krajina sa nachádzala v katastrofálnom stave. Putovali ňou stotisíce zúfalých ľudí bez domova, ktorí hľadali svojich blízkych. Podľa odhadov z tých rokov žilo na kambodžských uliciach približne milión sirôt.
Koniec polpotovskej tyranie však ešte neznamenal príchod pokojných časov. Krajina sa na viac ako desať rokov ocitla v občianskej vojne znepriatelených politických frakcií vrátane Červených Kmérov, ktorí si stále držali pozície v niektorých častiach krajiny. Nebojovali len proti sebe, ale aj proti jednotkám vietnamskej armády, ktoré krajinu okupovali. Každá zo strán kládla na poliach a cestách stovky mín a Kambodža sa tak čoskoro stala krajinou s najväčším počtom mín na obyvateľa na svete. Nemocnice týždenne prijímali 80 až 90 ľudí zranených mínami a ešte aj dnes je na kambodžských uliciach možné stretnuť množstvo takto zmrzačených ľudí.
Obrovský počet bezprizorných ľudí, najmä detí, ktoré vyrastali bez rodičov, viedol k sexuálnej neviazanosti, prudkému nárastu prostitúcie a sexuálnej turistiky.
Svojou troškou k tomu prispeli aj jednotky OSN, ktoré do nešťastnej krajiny prišli na začiatku 90. rokov. Ešte aj dnes sa neďaleko Phnom Penhu nachádza veľký prostitučný slum, kde žije desaťtisíc detí a je vyhľadávaným cieľom sexuálnych turistov z celej Ázie. V roku 1991 bol v krajine zaregistrovaný prvý prípad AIDS a v roku 1997 boli už touto chrobou nakazené viac ako tri percentá populácie. Kambodža sa tak stala krajinou s najväčším počtom nakazených v Ázii. V posledných rokoch sa vďaka lepšej osvete, prístupu k liekom a pôsobeniu mnohých mimovládnych organizácií podarilo počet nakazených ľudí znížiť pod jedno percento.
Deti, o ktoré sa dnes starajú v sirotincoch prevádzkovaných Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, sú už potomkami generácie mladých ľudí, ktorí sa vírusom HIV nakazili v čase boomu v 90. rokoch. Až deväť z desiatich detí, ktoré dnes majú AIDS, bolo infikovaných matkami počas tehotenstva, pôrodom alebo dojčením. Väčšina rodičov týchto detí dnes už nežije. Po ich smrti sa deti často ocitli na ulici v extrémnej chudobe, kde okrem existenčných problémov museli čeliť aj hrozbe týrania a sexuálneho násilia.
.na pomedzí života a smrti
Lekárka Zuzana Dudová, ktorá pracuje v Phnom Penhe, takisto hovorí, že problém vysokého počtu HIV nakazených detí súvisí s prostitúciou. A tá stúpla, keď po genocíde prišli do krajiny vojská OSN: na ulici bolo veľa bezbranných a zneužívaných sirôt. Na konci 90. rokov sa však situácia stabilizovala a odhady rozšírenia AIDS sa pohybujú na úrovni 0,3 až 0,5 percenta populácie. „Keby tieto deti ostali na ulici, už by pravdepodobne nežili. Neodkontrolovali by si liečbu, neužívali by lieky, možno by boli sexuálne zneužívané. Takto u nich akurát hrozí vinou vedľajších účinkov liečby zvýšené riziko niektorých civilizačných chorôb ako sú napríklad kardiovaskulárne ochorenia alebo cukrovka,“ vysvetľuje Dudová s tým, že tie nešťastné deti získali HIV vírus narodením, nie ako generácie predtým svojím správaním. V Kambodži nefunguje systém zdravotného poistenia, ale existuje tu takzvaná karta pre veľmi chudobných. Jej držitelia majú zdravotnú starostlivosť zadarmo, no aj oni si musia lieky kupovať.
Lekárka Mária Holešová pracovala predtým na podobných projektoch univerzity v africkej Tanzánii. Keď projekt v Kambodži začínal, tak sa deti nakazené HIV brali priamo z ulice, alebo lekárov kontaktovali rodiny, ktoré už o Slovákoch vedeli. V Sihanoukville majú v domove 63 detí, z čoho je 43 HIV pozitívnych. Zvyšných dvadsať detí sú ich súrodenci, ktorí sú tu, aby sa nemuseli oddeliť od najbližších. „Keby sme nakazené deti nezobrali, väčšina z nich by už nežila,“ hovorí Holešová a dodáva: „Teraz majú perspektívu, že sa dožijú vysokého veku. Možno o nejakých šesť až desať rokov menej ako je priemer zdravej populácie, aj to je však výborný výsledok. Ich problém je, že rýchlejšie starnú a majú väčšiu pravdepodobnosť, že zomrú na iné ochorenia.“
V Sihanoukville mali aj prípady, že deti odišli z domova a prestali dodržiavať liečbu a ich stav sa následne zhoršil. Holešová s ľútosťou dodáva, že byť HIV pozitívny (aj keď úspešne liečený) znamená v tejto krajine stigmu a hanbu: pozná prípady dievčat, ktoré chceli pracovať ako úradníčky v banke, no tá ich odmietla.
.krajčírska dielňa sveta
Cestou z Phnom Penhu do Sihanoukville na juhu krajiny sa tesne za hlavným mestom dostáveme do obrovskej dopravnej zápchy. Cestu lemujú desiatky textilných tovární, v ktorých sa šičkám práve skončila pracovná zmena. Tisícky žien nastupujú do preplnených mikrobusov a nákladných áut zaparkovaných okolo cesty, ktoré ich odvážajú domov. Ďalšie tisícky z mikrobusov vystupujú, aby ich za šijacími strojmi vystriedali. Krajčírska dielňa sveta. Aj takto by sa tiež dala charakterizovať dnešná Kambodža. Textilný priemysel je dnes najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím v krajine a na jej celkovom exporte sa podieľa až osemdesiatimi percentami. Ešte na začiatku nového tisícročia dosahovala Kambodža veľmi slušné makroekonomické výsledky. V roku 2008 zaznamenala hospodársky rast na úrovni 6,7 percenta. Potom však aj tu začala úradovať recesia a čísla sa zhoršili. Relatívne dobre sa v posledných rokoch darí sektoru služieb, ktorý ťahajú najmä turisti. Aj keď väčšina z nich smeruje najmä do chrámového komplexu Angor Wat, čoraz viac ich prichádza aj do Sihanoukville, kde ich láka najmä teplé more a rozľahlé pláže s bielym pieskom. Služieb zatiaľ veľa nefunguje, ale zato je tu pokoj. Aj preto je tu možné stretnúť skôr menej konvenčné typy turistov. Napríklad Američana, ktorý si na neurčito prenajal bungalov pri pláži a každý deň, na radosť personálu malej reštaurácie, vypije fľašu whisky a niekoľko pív.
V meste sa usadil aj Slovák Pavol, ktorý si tam otvoril malú kaviareň. Z Československa emigroval v roku 1968, nejaký čas žil vo Švajčiarsku a potom v Thajsku. Tam mu však davy turistov začali liezť na nervy, presídlil sa do susednej Kambodže. Možno sa však opäť bude musieť posunúť ďalej. Práve Kambodžu – ako druhé Thajsko – majú pred očami čínske developerské firmy, ktoré v posledných rokoch v okolí mesta vo veľkom skupujú pozemky a chystajú sa nich vybudovať luxusné turistické rezorty. Miestni sa na tieto aktivity pozerajú so zmiešanými pocitmi. Nové turistické komplexy znamenajú nové pracovné miesta a môžu priniesť rozvoj celému mestu a okoliu. Všetko sa však deje tak trochu drsne. Číňania pri svojich obchodoch nepoznajú brata a s obyvateľmi rybárskych dediniek, ktoré majú padnúť za obeť výstavbe, nezaobchádzajú práve v rukavičkách. Dedinčania sa obávajú, že to môžu byť práve oni, kto na rozmach turizmu nakoniec doplatí. Ak prídu o tradičný spôsob obživy a nepodarí sa im zamestnať sa v hoteloch, môžu s malým odškodným skončiť v lepšom prípade na krku príbuzných. V tom horšom na ulici.
.molina a Matey
Na druhý deň ráno House of Family navštevujeme. Viacposchodová budova je obklopená dvorom na hranie, kde sa deti s nadšením bicyklujú a kolobežkujú – športové náradie dostali od sponzorov a adoptívnych rodičov zo Slovenska. Vzadu je jedáleň, kam nás pozvali na výdatné raňajky s polievkou a hustými cestovinami. No ešte predtým nám deti v rámci improvizovanej besiedky zatancovali čo-to z kambodžských tancov. V prípade Kambodžanov ťažko odhadnúť vek, no upútali nás tínedžeri Molina (20) a Matey (19). Ich angličtina má pre nás ťažko zrozumiteľný prízvuk, tak sa radšej rozprávame prostredníctvom tlmočníčky. Obaja sú taktiež HIV pozitívni. Matey žije v House of Family osem rokov, Molina desať. „Obaja moji rodičia v roku 2000 zomreli na AIDS. Otec mal 46 rokov, mama 44,“ začína vysvetľovať Molina a pokračuje: „Potom ma vzali sem. Bola som veľmi chorá, no starali sa tu o mňa, dali ma na liečbu do nemocnice. Uzdravila som sa a začala som chodiť do školy. Mám ešte tri sestry a jedného brata, sme chudobní. Predávajú chlieb na ulici, ale aj drogy. Keby som nebola tu, asi by som už nežila.“
Nastáva chvíľka mlčania. Nevieme, čo dodať. Molina to asi vycíti, usmeje sa a vyjadrí túžbu pracovať ako sekretárka v nejakej firme. O vydaji neuvažuje. Koľko rokov života ju však v skutočnosti ešte čaká?
Zato Matey má veľké životné plány. „Mám priateľku, rád by som sa s ňou oženil. Chcel by som byť lekár tu v Kambodži a študovať medicínu u vás na Slovensku. Dokončujem teraz strednú školu, poslednú triedu,“ hovorí s odhodlaním v hlase mladý muž. Podobne ako on, AIDS majú aj traja z jeho šiestich súrodencov. Staršia sestra sa vydala a má mesačné bábätko – tiež je nakazené vírusom HIV. Žijú tu spoločne s ním „v projekte“, ako sa House of Family žargónom nazýva.
Táto zákerná choroba je dodnes opradená mnohými mýtmi. Humanitárna pracovníčka Renáta Machálková hovorí: „HIV sa nedá celkom vyliečiť, dá sa iba stabilizovať. Nakazení ľudia môžu pomerne dlho komfortne žiť, ak majú dobrú liečbu a stravu. Na týchto deťoch nevidíte, že sú choré. Ja som v Afrike, kde som tiež pôsobila, zažila ľudí s AIDS, ktorí mali do šesťdesiat rokov. Poznala som aj manželov, kde bol jeden HIV pozitívny a druhý negatívny. Žili spolu, mali spolu deti.“
Systém je v Kambodži nastavený tak, že HIV nakazené deti majú na Slovensku adoptívnych rodičov. Píšu si listy, posielajú im peniaze na účet. Tie sa im odkladajú, aby mali z čoho začať samostatnú existenciu, keď v dospelosti domov opustia. „Ide o akýsi vstupný balík do života. Nedávno sme mali dievčinu, ktorej sme kupovali šijací stroj aj s materiálom a pomohli sme jej takto rozbehnúť živobytie. Začína šiť oblečenie pre školu, v ktorej sa vzdelávala,“ vysvetľuje logista Lukáš Holeša, ktorý spolu s manželkou a lekárkou Máriou pracuje na druhom univerzitnom projekte v 200-tisícovom prístavnom meste Sihanoukville smerom na juh od Phnom Penhu.
Slováci týmto deťom platia aj súkromnú školu, ktorá stojí 250 eur ročne. Časť ide zo zdrojov univerzity, časť od sponzorov. Machálková vraví, že Matey má v štúdiu najlepšie výsledky zo všetkých. „Je to veľmi múdry chlapec a jeho zdravotný stav mu umožňuje ísť študovať na Slovensko. Bola by obrovská škoda, keby sa to nevyužilo,“ dodáva Machálková.
.ťažké začiatky
Profesor Krčméry sa vracia dvanásť rokov do minulosti. Spomína, že fotografie a reportáže z Kambodže mu spôsobovali chronickú nespavosť a trápenie o osud detí nakazených vírusom HIV. Ich autormi boli dvaja mladí slovenskí novinári a zakladatelia združenia Magna Deti v núdzi Denisa Augustínová a Martin Bandžák. Svoje práce zverejňovali nielen v médiách, organizovali aj výstavy v nákupných centrách, čo sa ukázalo ako účinná forma oslovenia slovenskej verejnosti.
„Martin a Denisa pomohli v Phnom Penhe v roku 2002 zriadiť prvý dom, neskôr vzniklo šesť ďalších. S mojím kolegom, profesorom Jurajom Bencom, sme v roku 2003 nastavili na liečbu prvých šesť detí. Po jedenástich rokoch všetky žijú, čo je fantastický úspech,“ hovorí hrdo Krčméry a dodáva: „Boli to ťažké priekopnícke začiatky. Lieky na AIDS tu vtedy neboli a museli sme ich doslova tajne v osobnej batožine pašovať z Thajska, kde sme ich kupovali. Ročne sme takto absolvovali asi 24 letov, pričom ani raz nás colníci nechytili. Je to obrovské šťastie. Extrémne sme v rámci protidrogových operácií riskovali. No ak zachraňujete životy, musíte niekedy aj riskovať. Bez toho by našich prvých 42 detí určite zomrelo. Dnes je už naša „trestná činnosť“ chvalabohu premlčaná a lieky na AIDS sú v Kambodži voľne dostupné. Od roku 2007 ich štátu prepláca Svetová banka a Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).“
Krčméryho univerzita sv. Alžbety ročne uvoľňuje na kambodžský projekt asi štvrť milióna eur, pričom približne 15 percent z každoročného rozpočtu škola posiela na svoje projekty v trópoch vo viacerých krajinách. Ako jediná univerzita má uzavretú zmluvu priamo s kambodžským ministerstvom zahraničných vecí a ako jediný zahraničný zdravotnícky projekt ich navštívil kráľ Sihamimoni.
.dedičstvo genocídy
Príčiny vysokého výskytu AIDS v Kambodži siahajú do obdobia genocídneho režimu Červených Kmérov. Ich vodca Pol Pot spolu so svojimi súdruhmi vyvraždili v rokoch 1975 až 1979 približne dva milióny ľudí, teda štvrtinu vtedajšej populácie krajiny. Všetko sa to dialo v mene jeho vízie akéhosi agrárneho komunizmu. V novom svete, ktorý chceli Červení Kméri vybudovať, neexistovalo miesto pre rodinu. Rodinné vzťahy podľa nich ľudí len zbytočne odpútavali od revolučných ideálov a boli prekážkou revolúcie. Súkromný život de facto zmizol a rodinu nahradila strana. Rodičia a deti boli násilne oddelení, ženy, muži a deti putovali do oddelených pracovných táborov.
Keď v roku 1979 po vietnamskej intervencii Pol Potov režim padol, krajina sa nachádzala v katastrofálnom stave. Putovali ňou stotisíce zúfalých ľudí bez domova, ktorí hľadali svojich blízkych. Podľa odhadov z tých rokov žilo na kambodžských uliciach približne milión sirôt.
Koniec polpotovskej tyranie však ešte neznamenal príchod pokojných časov. Krajina sa na viac ako desať rokov ocitla v občianskej vojne znepriatelených politických frakcií vrátane Červených Kmérov, ktorí si stále držali pozície v niektorých častiach krajiny. Nebojovali len proti sebe, ale aj proti jednotkám vietnamskej armády, ktoré krajinu okupovali. Každá zo strán kládla na poliach a cestách stovky mín a Kambodža sa tak čoskoro stala krajinou s najväčším počtom mín na obyvateľa na svete. Nemocnice týždenne prijímali 80 až 90 ľudí zranených mínami a ešte aj dnes je na kambodžských uliciach možné stretnuť množstvo takto zmrzačených ľudí.
Obrovský počet bezprizorných ľudí, najmä detí, ktoré vyrastali bez rodičov, viedol k sexuálnej neviazanosti, prudkému nárastu prostitúcie a sexuálnej turistiky.
Svojou troškou k tomu prispeli aj jednotky OSN, ktoré do nešťastnej krajiny prišli na začiatku 90. rokov. Ešte aj dnes sa neďaleko Phnom Penhu nachádza veľký prostitučný slum, kde žije desaťtisíc detí a je vyhľadávaným cieľom sexuálnych turistov z celej Ázie. V roku 1991 bol v krajine zaregistrovaný prvý prípad AIDS a v roku 1997 boli už touto chrobou nakazené viac ako tri percentá populácie. Kambodža sa tak stala krajinou s najväčším počtom nakazených v Ázii. V posledných rokoch sa vďaka lepšej osvete, prístupu k liekom a pôsobeniu mnohých mimovládnych organizácií podarilo počet nakazených ľudí znížiť pod jedno percento.
Deti, o ktoré sa dnes starajú v sirotincoch prevádzkovaných Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, sú už potomkami generácie mladých ľudí, ktorí sa vírusom HIV nakazili v čase boomu v 90. rokoch. Až deväť z desiatich detí, ktoré dnes majú AIDS, bolo infikovaných matkami počas tehotenstva, pôrodom alebo dojčením. Väčšina rodičov týchto detí dnes už nežije. Po ich smrti sa deti často ocitli na ulici v extrémnej chudobe, kde okrem existenčných problémov museli čeliť aj hrozbe týrania a sexuálneho násilia.
.na pomedzí života a smrti
Lekárka Zuzana Dudová, ktorá pracuje v Phnom Penhe, takisto hovorí, že problém vysokého počtu HIV nakazených detí súvisí s prostitúciou. A tá stúpla, keď po genocíde prišli do krajiny vojská OSN: na ulici bolo veľa bezbranných a zneužívaných sirôt. Na konci 90. rokov sa však situácia stabilizovala a odhady rozšírenia AIDS sa pohybujú na úrovni 0,3 až 0,5 percenta populácie. „Keby tieto deti ostali na ulici, už by pravdepodobne nežili. Neodkontrolovali by si liečbu, neužívali by lieky, možno by boli sexuálne zneužívané. Takto u nich akurát hrozí vinou vedľajších účinkov liečby zvýšené riziko niektorých civilizačných chorôb ako sú napríklad kardiovaskulárne ochorenia alebo cukrovka,“ vysvetľuje Dudová s tým, že tie nešťastné deti získali HIV vírus narodením, nie ako generácie predtým svojím správaním. V Kambodži nefunguje systém zdravotného poistenia, ale existuje tu takzvaná karta pre veľmi chudobných. Jej držitelia majú zdravotnú starostlivosť zadarmo, no aj oni si musia lieky kupovať.
Lekárka Mária Holešová pracovala predtým na podobných projektoch univerzity v africkej Tanzánii. Keď projekt v Kambodži začínal, tak sa deti nakazené HIV brali priamo z ulice, alebo lekárov kontaktovali rodiny, ktoré už o Slovákoch vedeli. V Sihanoukville majú v domove 63 detí, z čoho je 43 HIV pozitívnych. Zvyšných dvadsať detí sú ich súrodenci, ktorí sú tu, aby sa nemuseli oddeliť od najbližších. „Keby sme nakazené deti nezobrali, väčšina z nich by už nežila,“ hovorí Holešová a dodáva: „Teraz majú perspektívu, že sa dožijú vysokého veku. Možno o nejakých šesť až desať rokov menej ako je priemer zdravej populácie, aj to je však výborný výsledok. Ich problém je, že rýchlejšie starnú a majú väčšiu pravdepodobnosť, že zomrú na iné ochorenia.“
V Sihanoukville mali aj prípady, že deti odišli z domova a prestali dodržiavať liečbu a ich stav sa následne zhoršil. Holešová s ľútosťou dodáva, že byť HIV pozitívny (aj keď úspešne liečený) znamená v tejto krajine stigmu a hanbu: pozná prípady dievčat, ktoré chceli pracovať ako úradníčky v banke, no tá ich odmietla.
.krajčírska dielňa sveta
Cestou z Phnom Penhu do Sihanoukville na juhu krajiny sa tesne za hlavným mestom dostáveme do obrovskej dopravnej zápchy. Cestu lemujú desiatky textilných tovární, v ktorých sa šičkám práve skončila pracovná zmena. Tisícky žien nastupujú do preplnených mikrobusov a nákladných áut zaparkovaných okolo cesty, ktoré ich odvážajú domov. Ďalšie tisícky z mikrobusov vystupujú, aby ich za šijacími strojmi vystriedali. Krajčírska dielňa sveta. Aj takto by sa tiež dala charakterizovať dnešná Kambodža. Textilný priemysel je dnes najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím v krajine a na jej celkovom exporte sa podieľa až osemdesiatimi percentami. Ešte na začiatku nového tisícročia dosahovala Kambodža veľmi slušné makroekonomické výsledky. V roku 2008 zaznamenala hospodársky rast na úrovni 6,7 percenta. Potom však aj tu začala úradovať recesia a čísla sa zhoršili. Relatívne dobre sa v posledných rokoch darí sektoru služieb, ktorý ťahajú najmä turisti. Aj keď väčšina z nich smeruje najmä do chrámového komplexu Angor Wat, čoraz viac ich prichádza aj do Sihanoukville, kde ich láka najmä teplé more a rozľahlé pláže s bielym pieskom. Služieb zatiaľ veľa nefunguje, ale zato je tu pokoj. Aj preto je tu možné stretnúť skôr menej konvenčné typy turistov. Napríklad Američana, ktorý si na neurčito prenajal bungalov pri pláži a každý deň, na radosť personálu malej reštaurácie, vypije fľašu whisky a niekoľko pív.
V meste sa usadil aj Slovák Pavol, ktorý si tam otvoril malú kaviareň. Z Československa emigroval v roku 1968, nejaký čas žil vo Švajčiarsku a potom v Thajsku. Tam mu však davy turistov začali liezť na nervy, presídlil sa do susednej Kambodže. Možno sa však opäť bude musieť posunúť ďalej. Práve Kambodžu – ako druhé Thajsko – majú pred očami čínske developerské firmy, ktoré v posledných rokoch v okolí mesta vo veľkom skupujú pozemky a chystajú sa nich vybudovať luxusné turistické rezorty. Miestni sa na tieto aktivity pozerajú so zmiešanými pocitmi. Nové turistické komplexy znamenajú nové pracovné miesta a môžu priniesť rozvoj celému mestu a okoliu. Všetko sa však deje tak trochu drsne. Číňania pri svojich obchodoch nepoznajú brata a s obyvateľmi rybárskych dediniek, ktoré majú padnúť za obeť výstavbe, nezaobchádzajú práve v rukavičkách. Dedinčania sa obávajú, že to môžu byť práve oni, kto na rozmach turizmu nakoniec doplatí. Ak prídu o tradičný spôsob obživy a nepodarí sa im zamestnať sa v hoteloch, môžu s malým odškodným skončiť v lepšom prípade na krku príbuzných. V tom horšom na ulici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.