Štvrtý december 2007 bol smutným dňom slovenskej demokracie: Ústavný súd totiž vo svojej najdôležitejšej kauze rozhodol protiústavným spôsobom!
Iste, verdikt ústavných sudcov, ktorí potvrdili platnosť socialistického interrupčného zákona z roku 1986, je predovšetkým prehrou tých, ktorí si priali väčšiu ochranu nenarodených životov. Lenže zdôvodenie, ktoré sudcovia predložili v šesťstránkovom komuniké, by šokujúcou úrovňou argumentácie malo znepokojiť aj tých, ktorí rozhodnutie súdu privítali.
Rozhodnutie sudcov, že možnosť interrupcií do 12. týždňa nebude obmedzená, sa dalo v slovenských reáliách očakávať aj napriek článku Ústavy, podľa ktorého „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“. Rovnako sa však zdalo, že ústavní sudcovia v najdôležitejšej kauze, akú kedy mali na stole, nájdu aspoň trochu vyvážený kompromis pre obe strany sporu. Socialistický zákon z roku 1986, ktorý plodu do 12. týždňa neposkytuje nijakú ochranu pred usmrtením, je totiž extrémne benevolentný a najmä je zjavne v rozpore s ústavnou garanciou ochrany ľudského života pred narodením.
Preto sa ponúkalo kompromisné východisko, ktoré by bolo aj v súlade s praxou v mnohých európskych krajinách: na usmrtenie 12-týždňového jedinca by nestačilo iba bezdôvodné požiadanie ženy, ale na tento úkon by sa stanovili ďalšie podmienky (uvedenie dôvodu či povinnosť konzultovať so ženou alternatívne riešenia jej situácie). Väčšina ústavných sudcov však požehnala socialistickému zákonu doslova škandalóznymi argumentmi. V šesťstranovom komuniké k svojmu rozhodnutiu sudcovia celkom vážne tvrdia, že sa nezaoberali morálnym ani etickým rozmerom problému. Ako keby morálka s právom nijako nesúviseli. Sudcovia sa tiež nedržali práva a ústavy. Usvedčujúci dôkaz sformulovali sami: v komuniké totiž tvrdia – celkom v duchu ústavy – že nenarodený ľudský život pokladajú za „objektívnu ústavnú hodnotu, ktorú je zákonodarca, ako aj iné orgány verejnej moci, povinný chrániť“. Kľúčová otázka teda znie: ako je podľa cteného ústavného súdu chránený nenarodený jedinec v prvých troch mesiacoch, ak môže byť na základe vyplnenia jedného formulára zbavený práva na život?
Sudcovia si odpoveď vyfabulovali – ochrana nenarodeného života vraj spočíva v tom, že „lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov“. Ak teda lekár žene povie, aké zdravotné riziká pre ňu obnáša zákrok (mimochodom, takmer každý lekár povie, že riziká nie sú veľké), je to „realizáciou ochrany nenarodeného ľudského života“. Nie, to netvrdí povrchný študent práva, ale slovenskí ústavní sudcovia.
S rovnakou bravúrou sa vyrovnali s námietkou, prečo je dvanásť týždňov stanovených ako časová hranica, pred ktorou môže byť nenarodený ľudský život usmrtený a po ktorej je už usmrtenie trestným činom. Podľa sudcov táto hranica nie je „svojvoľná“. Vraj „sa odvíja od vytvárania senzibility plodu“. Týmto zrejme chceli citliví sudcovia oznámiť, že 12-týždňový plod bolí usmrtenie menej než 13-týždňový...
Neexistuje iná rozumná domnienka než tá, že sudcovia rozhodli na politickú objednávku. Keby totiž súčasný zákon spochybnili, museli by novú úpravu schvaľovať vystrašení politici riskujúc vojnu buď s voličmi, alebo s cirkvou. Preteky o to, kto navrhne vyšší príspevok na narodené dieťa, sú predsa len vďačnejšie než hádky o to, či má nenarodené dieťa právo žiť.
Iste, verdikt ústavných sudcov, ktorí potvrdili platnosť socialistického interrupčného zákona z roku 1986, je predovšetkým prehrou tých, ktorí si priali väčšiu ochranu nenarodených životov. Lenže zdôvodenie, ktoré sudcovia predložili v šesťstránkovom komuniké, by šokujúcou úrovňou argumentácie malo znepokojiť aj tých, ktorí rozhodnutie súdu privítali.
Rozhodnutie sudcov, že možnosť interrupcií do 12. týždňa nebude obmedzená, sa dalo v slovenských reáliách očakávať aj napriek článku Ústavy, podľa ktorého „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“. Rovnako sa však zdalo, že ústavní sudcovia v najdôležitejšej kauze, akú kedy mali na stole, nájdu aspoň trochu vyvážený kompromis pre obe strany sporu. Socialistický zákon z roku 1986, ktorý plodu do 12. týždňa neposkytuje nijakú ochranu pred usmrtením, je totiž extrémne benevolentný a najmä je zjavne v rozpore s ústavnou garanciou ochrany ľudského života pred narodením.
Preto sa ponúkalo kompromisné východisko, ktoré by bolo aj v súlade s praxou v mnohých európskych krajinách: na usmrtenie 12-týždňového jedinca by nestačilo iba bezdôvodné požiadanie ženy, ale na tento úkon by sa stanovili ďalšie podmienky (uvedenie dôvodu či povinnosť konzultovať so ženou alternatívne riešenia jej situácie). Väčšina ústavných sudcov však požehnala socialistickému zákonu doslova škandalóznymi argumentmi. V šesťstranovom komuniké k svojmu rozhodnutiu sudcovia celkom vážne tvrdia, že sa nezaoberali morálnym ani etickým rozmerom problému. Ako keby morálka s právom nijako nesúviseli. Sudcovia sa tiež nedržali práva a ústavy. Usvedčujúci dôkaz sformulovali sami: v komuniké totiž tvrdia – celkom v duchu ústavy – že nenarodený ľudský život pokladajú za „objektívnu ústavnú hodnotu, ktorú je zákonodarca, ako aj iné orgány verejnej moci, povinný chrániť“. Kľúčová otázka teda znie: ako je podľa cteného ústavného súdu chránený nenarodený jedinec v prvých troch mesiacoch, ak môže byť na základe vyplnenia jedného formulára zbavený práva na život?
Sudcovia si odpoveď vyfabulovali – ochrana nenarodeného života vraj spočíva v tom, že „lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov“. Ak teda lekár žene povie, aké zdravotné riziká pre ňu obnáša zákrok (mimochodom, takmer každý lekár povie, že riziká nie sú veľké), je to „realizáciou ochrany nenarodeného ľudského života“. Nie, to netvrdí povrchný študent práva, ale slovenskí ústavní sudcovia.
S rovnakou bravúrou sa vyrovnali s námietkou, prečo je dvanásť týždňov stanovených ako časová hranica, pred ktorou môže byť nenarodený ľudský život usmrtený a po ktorej je už usmrtenie trestným činom. Podľa sudcov táto hranica nie je „svojvoľná“. Vraj „sa odvíja od vytvárania senzibility plodu“. Týmto zrejme chceli citliví sudcovia oznámiť, že 12-týždňový plod bolí usmrtenie menej než 13-týždňový...
Neexistuje iná rozumná domnienka než tá, že sudcovia rozhodli na politickú objednávku. Keby totiž súčasný zákon spochybnili, museli by novú úpravu schvaľovať vystrašení politici riskujúc vojnu buď s voličmi, alebo s cirkvou. Preteky o to, kto navrhne vyšší príspevok na narodené dieťa, sú predsa len vďačnejšie než hádky o to, či má nenarodené dieťa právo žiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.