Americká historička a nostiteľka Pulitzerovej ceny Anne Applebaumová, autorka oceňovanej knihy Gulag. Historie (česky 2004), opísala súčasný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou ako „postmodernú inváziu“. Je to celkom výstižná definícia, ale predsa len si vyžaduje isté upresnenie.
Pravdivá je v tom, že Rusko nevedie s Ukrajinou tradičnú vojnu. Ruské vojenské jednotky, vrátane ťažkej techniky zostávajú dislokované v zálohe, neďaleko ukrajinskej východnej hranice, pričom ukrajinské mestá na východe krajiny obsadzujú - s väčším či menším úspechom—takzvaní „separatisti“. Z rôznych svedectiev je pritom zrejmé, že títo „separatisti“ sú vyzbrojení či lepšie povedané priamo vycvičení Ruskom.
Povestní „zelení mužíci“, ktorí sa náhle z ničoho nič - mlčanliví a perfektne vyzbrojení - vyrojili pred časom na Kryme, sa zo všetkého najviac javili ako príslušníci ruských špeciálnych jednotiek. Prezident Vladimír Putin neskôr sám priznal, že na Kryme boli aj ruskí vojaci.
Ani miestni krymskí separatisti nepôsobili ako politickí amatéri bez predchádzajúcej prípravy. Ich rétorika a požiadavky sa presne kryli s masívnou propagandou, ktorú spustil Kremel. Anexia Krymu bola potom dokonaná pred namierenými samopalmi s pomocou zinscenovaného referenda.
Na východnej Ukrajine prebieha podobná invázia, hoci ani tam údajne žiadne ruské jednotky nie sú prítomné. Aj tam sú separatisti impozantne vyzbrojení, aj tam sa malé ozbrojené komandá najprv zmocňujú budov, až potom sa na ne nabaľujú údajné „ľudové hnutia“, ktoré si údajne želajú odtrhnutie ich regiónu od „fašistického Kyjeva“.
Kyjev je pritom v nevýhode hneď na niekoľkých úrovniach. Ukrajnská armáda je slabá, navyše aj ona je, zdá sa, prelezená ruskými agentami. A práve v tomto bode, zmienka Anne Appelbaumovej o postmodernej invázii trochu pokrivkáva.
Skutočnost, že aj ukrajinská armáda je do istej miery okupovaná ruskými agentami, nie je žiadna postmoderna. Tento postup dobre poznáme už z doby po druhej svetovej vojne.
Aj Sovietsky zväz sa vtedy z Československa po roku 1945 vojensky stiahol, ale silové ministerstvá, políciu a armádu s pomocou tunajších komunistov (akýchsi vtedajších československých separatistov od „prehnilého“ Západu a „buržoaznej“ demokracie) kontroloval do takej miery, že bolo vďaka tomu možné uskutočniť komunistickú inváziu ústavnou cestou, bez jediného výstrelu.
Ukrajinská armáda sa v aktuálnom konflikte s Rusmi predsa len k akémusi odporu vzmohla, pričom ju v propagandistickej vojne už vopred znevýhodňuje to, že postupuje proti separatistickému hnutiu na východnej Ukrajine tradičnými vojenskými prostriedkami. Každý zásah tejto armády je potom jednoucho vykreslovaný ako barbarský útok, pri ktorom zomierajú aj civilisti.
Hranicu medzi civilistami a rozptýlenou separatistickou armádou, celkom evidentne riadenou z Ruska, pritom zmazali práve pro-ruskí separatisti. Je viac než príznačné, že sa potom už nikto nepýta , kde údajne miestni separatisti berú vysoko sofistikovanú techniku, ktorú potrebujú napríklad k zostrelovaniu vládnych vrtulníkov.
Napokon, celý konflikt sa odohráva do značnej miery v podobe propagandistickej vojny, v ktorej sa používajú nálepky a výbušné slovné spojenia, ktoré odkazujú na minulosť. Aj pouličné strety, ktoré sa vymknú kontrole, ako tomu bolo v Odese, kde pri požiari budovy odborov zahynuli desiatky pro-ruských separatistov, sú následne vykreslované ako barbarské útoky fašistov a potomkov banderovcov na pokojných demonštrantov, hoci sa zdá, že v skutočnosti išlo o útok proukrajinských futbalových fanúškov, ktorým separatisti najskôr pri pochode mestom zastrelili niekoľko ich členov.
Domnievam sa však, že Anne Appelbaumová napriek tomu svojim pojmom „postmoderná invázia“ vystihla niečo podstatné. Priamo pred našimi očami začína Ukrajina prehrávať vojnu, v ktorej Rusko zatiaľ oficiálne nevystrelilo ani jedinú guľku.
A Západ, zdá sa, zatiaľ nevie, ako má presne na túto situáciu reagovať.
.autor je bývalý poradca prezidenta Václava Havla, český politológ a vysokoškolský pedagóg, prednáša na New York University v Prahe. Jeho poslednou knihou je román Mimořádná událost (2013), jeho eseje vyšli pod názvom Demokracie bez demokratů (2010). Píše pre ľavicový denník Právo a početné médiá, svoje texty uvereňuje aj na svojej stránke pehe.cz.
Pravdivá je v tom, že Rusko nevedie s Ukrajinou tradičnú vojnu. Ruské vojenské jednotky, vrátane ťažkej techniky zostávajú dislokované v zálohe, neďaleko ukrajinskej východnej hranice, pričom ukrajinské mestá na východe krajiny obsadzujú - s väčším či menším úspechom—takzvaní „separatisti“. Z rôznych svedectiev je pritom zrejmé, že títo „separatisti“ sú vyzbrojení či lepšie povedané priamo vycvičení Ruskom.
Povestní „zelení mužíci“, ktorí sa náhle z ničoho nič - mlčanliví a perfektne vyzbrojení - vyrojili pred časom na Kryme, sa zo všetkého najviac javili ako príslušníci ruských špeciálnych jednotiek. Prezident Vladimír Putin neskôr sám priznal, že na Kryme boli aj ruskí vojaci.
Ani miestni krymskí separatisti nepôsobili ako politickí amatéri bez predchádzajúcej prípravy. Ich rétorika a požiadavky sa presne kryli s masívnou propagandou, ktorú spustil Kremel. Anexia Krymu bola potom dokonaná pred namierenými samopalmi s pomocou zinscenovaného referenda.
Na východnej Ukrajine prebieha podobná invázia, hoci ani tam údajne žiadne ruské jednotky nie sú prítomné. Aj tam sú separatisti impozantne vyzbrojení, aj tam sa malé ozbrojené komandá najprv zmocňujú budov, až potom sa na ne nabaľujú údajné „ľudové hnutia“, ktoré si údajne želajú odtrhnutie ich regiónu od „fašistického Kyjeva“.
Kyjev je pritom v nevýhode hneď na niekoľkých úrovniach. Ukrajnská armáda je slabá, navyše aj ona je, zdá sa, prelezená ruskými agentami. A práve v tomto bode, zmienka Anne Appelbaumovej o postmodernej invázii trochu pokrivkáva.
Skutočnost, že aj ukrajinská armáda je do istej miery okupovaná ruskými agentami, nie je žiadna postmoderna. Tento postup dobre poznáme už z doby po druhej svetovej vojne.
Aj Sovietsky zväz sa vtedy z Československa po roku 1945 vojensky stiahol, ale silové ministerstvá, políciu a armádu s pomocou tunajších komunistov (akýchsi vtedajších československých separatistov od „prehnilého“ Západu a „buržoaznej“ demokracie) kontroloval do takej miery, že bolo vďaka tomu možné uskutočniť komunistickú inváziu ústavnou cestou, bez jediného výstrelu.
Ukrajinská armáda sa v aktuálnom konflikte s Rusmi predsa len k akémusi odporu vzmohla, pričom ju v propagandistickej vojne už vopred znevýhodňuje to, že postupuje proti separatistickému hnutiu na východnej Ukrajine tradičnými vojenskými prostriedkami. Každý zásah tejto armády je potom jednoucho vykreslovaný ako barbarský útok, pri ktorom zomierajú aj civilisti.
Hranicu medzi civilistami a rozptýlenou separatistickou armádou, celkom evidentne riadenou z Ruska, pritom zmazali práve pro-ruskí separatisti. Je viac než príznačné, že sa potom už nikto nepýta , kde údajne miestni separatisti berú vysoko sofistikovanú techniku, ktorú potrebujú napríklad k zostrelovaniu vládnych vrtulníkov.
Napokon, celý konflikt sa odohráva do značnej miery v podobe propagandistickej vojny, v ktorej sa používajú nálepky a výbušné slovné spojenia, ktoré odkazujú na minulosť. Aj pouličné strety, ktoré sa vymknú kontrole, ako tomu bolo v Odese, kde pri požiari budovy odborov zahynuli desiatky pro-ruských separatistov, sú následne vykreslované ako barbarské útoky fašistov a potomkov banderovcov na pokojných demonštrantov, hoci sa zdá, že v skutočnosti išlo o útok proukrajinských futbalových fanúškov, ktorým separatisti najskôr pri pochode mestom zastrelili niekoľko ich členov.
Domnievam sa však, že Anne Appelbaumová napriek tomu svojim pojmom „postmoderná invázia“ vystihla niečo podstatné. Priamo pred našimi očami začína Ukrajina prehrávať vojnu, v ktorej Rusko zatiaľ oficiálne nevystrelilo ani jedinú guľku.
A Západ, zdá sa, zatiaľ nevie, ako má presne na túto situáciu reagovať.
.autor je bývalý poradca prezidenta Václava Havla, český politológ a vysokoškolský pedagóg, prednáša na New York University v Prahe. Jeho poslednou knihou je román Mimořádná událost (2013), jeho eseje vyšli pod názvom Demokracie bez demokratů (2010). Píše pre ľavicový denník Právo a početné médiá, svoje texty uvereňuje aj na svojej stránke pehe.cz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.