A ak tušili, vnímali to slovo zväčša negatívne. A pritom sa mnohí z našich predkov práve tam narodili, práve Felvidék je ich, našou domovinou.
No ale je to tak, že niektoré elementy dejepisno-zemepisného názvoslovia nie sú len obyčajnými pomenovaniami bez vône a zápachu, ale vláčia si so sebou aj rôzne nálepky, citovo zafarbené, rodinne podmienené, počarbané hnevom, neodpustením, pomaľované smútkom, nostalgiou, ublížením, drzo vyzdobené kliky-hákmi, poranené, zahmlené či pomýlené nevýrazným a či prehnaným a klamlivým historickým povedomím. Často sa nám stáva, že sa nevieme pozrieť do minulosti bez emócií, triezvo a poučene. Nerozoznáme vinu od spoluviny, spoluvinu od neviny; dovoľujeme niekedy aj nehoráznym politickým rozhodnutiam vrchnosti, tým veľkým dejinám, aby zasahovali do našich malých dejín, otravovali jedom osobné spolunažívanie aj bez toho, že by to bolo nevyhnutné. Toto všetko, myslím si, musela – osobne i autorsky – cítiť aj slovenská dokumentaristka Vladislava Plančíková skôr, než začala nakrúcať svoj dlhometrážny debut Felvidék – Horná zem. Po jeho nakrútení, predpokladám, sa už asi cíti v oveľa lepšej kondícii. My spolu s ňou. Film sa podaril ako film. Podarilo sa aj, intuitívne i premyslene, skrášliť nálepky pricapené na vnímaní Felvidéku. A to veru nie je len tak hocičo.
Filmom nás sprevádza rozprávačka Vladislava, do ktorej rodinného príbehu zasiahla koncom februára 1946 podpísaná zmluva medzi Československom a Maďarskom. Hovorí sa jej Dohoda o výmene obyvateľstva, ale z pohľadu Maďarov žijúcich v tom čase na Slovensku išlo skôr o odsun, z ich strany nešlo o dobrovoľné rozhodnutie (keďže Maďarsko patrilo k štátom porazeným a Československo ku krajinám víťazným). Pred takmer sedemdesiatimi rokmi na Slovensko presídlená Vladislavina stará mama smúti, že na hrob rodičov nedala hrsť rodnej dolnozemskej, alvidéckej zeme, ako si priali. Už nemá síl ten starý sľub dodržať...
Režisérka sa vydáva na cestu, snaží sa porozumieť susedským vzťahom medzi štátmi i jednotlivcami, odkrýva životné príbehy, číta denníky, stretáva sa s knihami, miestami, archívmi, hrobmi, s ľuďmi. Starými i mladými. Starí si v sebe často nosia nezacelené rany z dávna, na mladých sa ukazuje, že rany síce dedičným ochorením nie sú, ale národnostné, etnické, jazykové nejasnosti, nezhody, inakosť, nepochopenie sú schopné vždy nanovo rozkolísať ľudskú identitu.
Filmov, ktoré idú po stopách kohosi či čohosi, je veľa. Ten Vladislavy Plančíkovej napriek tomu utkvie v diváckej pamäti najmä troma vecami. Je rodinný – vysvetlí historickú i súčasnú situáciu v slovensko-maďarských vzťahoch vo Felvidéku zrozumiteľne už pre väčšie deti, ale zároveň hlbokými osobnými spoveďami osloví aj stárež. Je ozvláštnený (niekedy až priveľmi) mnohými nápaditými animáciami, trikmi, prácou s fotografiou, čo je na pôde sociálneho dokumentu u nás novinka. Je nesmierne vzácny starenkami a starčekmi, čo sa v ňom objavia. A slovami, príbehmi, ktoré vypovedia. Vyviera z nich múdrosť, žiaľ a... pokora. Ľudská veľkosť, ktorú, ak sa nepodvolí, nezlomia ani tie najdonebavolajúcejšie panské huncútstva.
Mne sa páči žiť na Hornej zemi, na Hornom okolí, je v tomto kúsku dejepisno-zemepisného názvoslovia istá vznešenosť, ktorá sa v tom našom modernom svete už len ťažko niekde hľadá.
Felvidék – Horná zem (Slovensko 2014). Scenár, réžia, animácia: Vladislava Plančíková. Kamera: Dušan Husár. Strih: Terézia Mikulášová, Zuzana Cséplő. Hudba: Jana Kirschner.
No ale je to tak, že niektoré elementy dejepisno-zemepisného názvoslovia nie sú len obyčajnými pomenovaniami bez vône a zápachu, ale vláčia si so sebou aj rôzne nálepky, citovo zafarbené, rodinne podmienené, počarbané hnevom, neodpustením, pomaľované smútkom, nostalgiou, ublížením, drzo vyzdobené kliky-hákmi, poranené, zahmlené či pomýlené nevýrazným a či prehnaným a klamlivým historickým povedomím. Často sa nám stáva, že sa nevieme pozrieť do minulosti bez emócií, triezvo a poučene. Nerozoznáme vinu od spoluviny, spoluvinu od neviny; dovoľujeme niekedy aj nehoráznym politickým rozhodnutiam vrchnosti, tým veľkým dejinám, aby zasahovali do našich malých dejín, otravovali jedom osobné spolunažívanie aj bez toho, že by to bolo nevyhnutné. Toto všetko, myslím si, musela – osobne i autorsky – cítiť aj slovenská dokumentaristka Vladislava Plančíková skôr, než začala nakrúcať svoj dlhometrážny debut Felvidék – Horná zem. Po jeho nakrútení, predpokladám, sa už asi cíti v oveľa lepšej kondícii. My spolu s ňou. Film sa podaril ako film. Podarilo sa aj, intuitívne i premyslene, skrášliť nálepky pricapené na vnímaní Felvidéku. A to veru nie je len tak hocičo.
Filmom nás sprevádza rozprávačka Vladislava, do ktorej rodinného príbehu zasiahla koncom februára 1946 podpísaná zmluva medzi Československom a Maďarskom. Hovorí sa jej Dohoda o výmene obyvateľstva, ale z pohľadu Maďarov žijúcich v tom čase na Slovensku išlo skôr o odsun, z ich strany nešlo o dobrovoľné rozhodnutie (keďže Maďarsko patrilo k štátom porazeným a Československo ku krajinám víťazným). Pred takmer sedemdesiatimi rokmi na Slovensko presídlená Vladislavina stará mama smúti, že na hrob rodičov nedala hrsť rodnej dolnozemskej, alvidéckej zeme, ako si priali. Už nemá síl ten starý sľub dodržať...
Režisérka sa vydáva na cestu, snaží sa porozumieť susedským vzťahom medzi štátmi i jednotlivcami, odkrýva životné príbehy, číta denníky, stretáva sa s knihami, miestami, archívmi, hrobmi, s ľuďmi. Starými i mladými. Starí si v sebe často nosia nezacelené rany z dávna, na mladých sa ukazuje, že rany síce dedičným ochorením nie sú, ale národnostné, etnické, jazykové nejasnosti, nezhody, inakosť, nepochopenie sú schopné vždy nanovo rozkolísať ľudskú identitu.
Filmov, ktoré idú po stopách kohosi či čohosi, je veľa. Ten Vladislavy Plančíkovej napriek tomu utkvie v diváckej pamäti najmä troma vecami. Je rodinný – vysvetlí historickú i súčasnú situáciu v slovensko-maďarských vzťahoch vo Felvidéku zrozumiteľne už pre väčšie deti, ale zároveň hlbokými osobnými spoveďami osloví aj stárež. Je ozvláštnený (niekedy až priveľmi) mnohými nápaditými animáciami, trikmi, prácou s fotografiou, čo je na pôde sociálneho dokumentu u nás novinka. Je nesmierne vzácny starenkami a starčekmi, čo sa v ňom objavia. A slovami, príbehmi, ktoré vypovedia. Vyviera z nich múdrosť, žiaľ a... pokora. Ľudská veľkosť, ktorú, ak sa nepodvolí, nezlomia ani tie najdonebavolajúcejšie panské huncútstva.
Mne sa páči žiť na Hornej zemi, na Hornom okolí, je v tomto kúsku dejepisno-zemepisného názvoslovia istá vznešenosť, ktorá sa v tom našom modernom svete už len ťažko niekde hľadá.
Felvidék – Horná zem (Slovensko 2014). Scenár, réžia, animácia: Vladislava Plančíková. Kamera: Dušan Husár. Strih: Terézia Mikulášová, Zuzana Cséplő. Hudba: Jana Kirschner.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.