A naopak, sivé veci môžu dostať glanc, šmrnc, šarm. Môžu sa stať artefaktom a mať nevyčísliteľnú hodnotu. Keď som bol gambatý frkan, mal som plno hračiek. Vzácnych, pekných, lesklých. Potom som v zemi vyhrabal rozdupané plechové autíčko. Nejaký lump po ňom poskákal a odkopol ho. Umyl som ho, vytriasol som z neho hlinu a hral som sa s ním. Tajne, aby som nebol na posmech, že mám rád takú ohavnosť. Plechy sa mi narovnať nepodarilo, ale robilo mi radosť.Dnes sa mi dostalo cti robiť knihu rozhovorov s Antonom Srholcom. Práve mám v ruke kroniku RESOTY – jeho domova pre tých, ktorí domov nemajú. A tí chlapci, tí vagabundi, recidivisti, tí opľúvaní trhani, alkoholici sú úchvatní. Sú úchvatní, pretože sú milovaní! Oni sú tie rozdupané autíčka, ktoré nemali cenu a ležali niekde v hnoji zabudnutia. A tento sympatický salezián – don Antonio ich chytil za golier, vyumýval, naleštil a urobil z nich výstavné kusy. Dal im dôstojnosť, no nezobral im prirodzenosť. Dal im domov a od toho domova kľúče. Za dvadsať rokov sa mu tam premlelo deväťsto ľudí. O každom má poznámku. Sto jeho „rehoľníkov“ odišlo dôstojne na druhý svet. To sú zázračné momenty! Keby mi o tom niekto rozprával, neveril by som. Ako neveriaci Tomáš by som si ťukal na čelo a žiadal dôkazy. Milí priatelia, Anton Srholec je príma chlap a skutočný učiteľ! V súvislosti s ním žiadne „ale“ neobstojí. Vďaka nemu som pochopil premieňajúcu silu Lásky, no aj to, že Láska musí byť bezhraničná, ale nie slepá ani naivná, že pokora a nastavovanie druhého líca sú životným postojom statočného človeka, no nie manifestom fackovacieho panáka. Veľké veci!!!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.