Nedokázala by som robiť jednu prácu 25 rokov.
Divadlo má už osem rokov, cítila som, že potrebujem robiť aj niečo iné, a tak som sa začala zaoberať chovom peruánskych naháčov. Zrazu sa učím nové veci a stretávam úplne iných ľudí. Nie je to biznis, žiadne množiteľstvo, ale zábava. Dúfam, že sa raz poteším šteniatkam. Nahých psov som stretla na ceste po Mexiku, neviem, či to boli peruánski alebo mexickí naháči, sú si veľmi podobní. Je to pôvodné staré plemeno, bezsrstnosť spôsobuje genetická mutácia, Indiáni nimi liečili napríklad reumatizmus, boli súčasťou náboženských rituálov, neskôr ich takmer vykynožili Španieli, ktorí naháčov hádzali do arény bojovým plemenám.
Mám rada workshopy a výcviky venované sebapoznávaniu.
To je čas, keď sa venujem sama sebe. Som aspekťácka spisovateľka, môj život je celý feministický, ale nepovažujem sa ani za hovorkyňu, ani za aktivistku. To, že píšem literatúru, ktorá je za feministickú považovaná, si cením, spájajú ma so ženami, ktoré vybojovali ženské práva a ja im nesiaham ani po päty.
Neviem vypnúť, stále niečo riešim, premýšľam.
Som dynamický typ, sedenie ma ubíja a na beh som lenivá. Beh obmedzuje, treba sa sústrediť na to, aby som vládala ďalej. Najradšej kráčam, to je prirodzený pohyb. Horský park je moja záchrana, ráno so psom stretávam salamandre, užovky, milióny vtákov, veveričky, taký pôvodný mikrosvet uprostred džungle plnej áut a stresu. Je to dar.
Som zaťažená na náušnice.
Keď žiadne nemám, mám pocit, že som nahá. Kdekoľvek prídem, prvé sa dívam na náušnice. Už to prešlo do štádia, že zabudnem, aké náušnice vlastne mám, takže občas si musím urobiť inventúru a som prekvapená, že aj tieto? Keď mi niekto podaruje náušnice, môžu byť hocijaké, vždy ma to poteší.
V mojom pankáčskom období som experimentovala so všeličím
Ale nikdy som neprepadla tvrdým drogám. Ani som si to nemohla dovoliť, v devätnástich som porodila, rozviedla sa a žila som sama so synom, musela som podávať výkony v práci, starať sa o dieťa. Mám ručnú brzdu „ošahanú“ a mám ju v ruke. Občas si kúpim tabak a ušúľam cigu, normálna cigareta je pre mňa strašne silná. Nepijem tvrdý alkohol, iba červené víno si dám v zime, to ma ohrieva, v lete pivo, to ma schladí.
Robila som voltíž, akrobaciu na koni.
Dvakrát sme ešte za socíku boli majstrami republiky. Mali sme klasické biele tričká, červené sukničky, tie hnusné modré trenírky a biele cvičky zafarbené kriedou. Ako dieťa som doma chodila po šnúre na zemi a mama sa ma pýtala, že čo to robím. Hovorím jej, chcem byť v cirkuse, tak si to skúšam. Ja som mala iné plány! Chcela som byť povrazolezkyňa. Nedávno som si to vyskúšala v Medickej záhrade, je to aj o vnútornom vyrovnaní, pár krokov sa mi podarilo urobiť, ale keď som zastala, už som padala.
Často sa dostávam do situácií, ktoré nezvládnem.
Vtedy sa zahanbím a sama si zrazím hrebienok. Hádam pred piatimi rokmi som zbadala na schodoch ženu s barlami, skočila som k nej, zobrala barly, a vytrepala ju hore. Ona sa na mňa pozrela a povedala: Ale ja som vás o nič neprosila, chcela som to vyjsť sama. Dodnes si to pamätám. Nemôžeme vedieť, kto čo chce. Treba sa upokojiť a viac sa pýtať, sledovať nielen slová, ale aj tvár, reakcie. Niekedy páchame dobro, najmä ľudia v mojej oblasti, v sociálnej práci si myslia, že zachránia celý svet. Neuvedomujú si, že naozaj môžu zachrániť len sami seba a pomôcť pár ľuďom okolo.
Divadlo má už osem rokov, cítila som, že potrebujem robiť aj niečo iné, a tak som sa začala zaoberať chovom peruánskych naháčov. Zrazu sa učím nové veci a stretávam úplne iných ľudí. Nie je to biznis, žiadne množiteľstvo, ale zábava. Dúfam, že sa raz poteším šteniatkam. Nahých psov som stretla na ceste po Mexiku, neviem, či to boli peruánski alebo mexickí naháči, sú si veľmi podobní. Je to pôvodné staré plemeno, bezsrstnosť spôsobuje genetická mutácia, Indiáni nimi liečili napríklad reumatizmus, boli súčasťou náboženských rituálov, neskôr ich takmer vykynožili Španieli, ktorí naháčov hádzali do arény bojovým plemenám.
Mám rada workshopy a výcviky venované sebapoznávaniu.
To je čas, keď sa venujem sama sebe. Som aspekťácka spisovateľka, môj život je celý feministický, ale nepovažujem sa ani za hovorkyňu, ani za aktivistku. To, že píšem literatúru, ktorá je za feministickú považovaná, si cením, spájajú ma so ženami, ktoré vybojovali ženské práva a ja im nesiaham ani po päty.
Neviem vypnúť, stále niečo riešim, premýšľam.
Som dynamický typ, sedenie ma ubíja a na beh som lenivá. Beh obmedzuje, treba sa sústrediť na to, aby som vládala ďalej. Najradšej kráčam, to je prirodzený pohyb. Horský park je moja záchrana, ráno so psom stretávam salamandre, užovky, milióny vtákov, veveričky, taký pôvodný mikrosvet uprostred džungle plnej áut a stresu. Je to dar.
Som zaťažená na náušnice.
Keď žiadne nemám, mám pocit, že som nahá. Kdekoľvek prídem, prvé sa dívam na náušnice. Už to prešlo do štádia, že zabudnem, aké náušnice vlastne mám, takže občas si musím urobiť inventúru a som prekvapená, že aj tieto? Keď mi niekto podaruje náušnice, môžu byť hocijaké, vždy ma to poteší.
V mojom pankáčskom období som experimentovala so všeličím
Ale nikdy som neprepadla tvrdým drogám. Ani som si to nemohla dovoliť, v devätnástich som porodila, rozviedla sa a žila som sama so synom, musela som podávať výkony v práci, starať sa o dieťa. Mám ručnú brzdu „ošahanú“ a mám ju v ruke. Občas si kúpim tabak a ušúľam cigu, normálna cigareta je pre mňa strašne silná. Nepijem tvrdý alkohol, iba červené víno si dám v zime, to ma ohrieva, v lete pivo, to ma schladí.
Robila som voltíž, akrobaciu na koni.
Dvakrát sme ešte za socíku boli majstrami republiky. Mali sme klasické biele tričká, červené sukničky, tie hnusné modré trenírky a biele cvičky zafarbené kriedou. Ako dieťa som doma chodila po šnúre na zemi a mama sa ma pýtala, že čo to robím. Hovorím jej, chcem byť v cirkuse, tak si to skúšam. Ja som mala iné plány! Chcela som byť povrazolezkyňa. Nedávno som si to vyskúšala v Medickej záhrade, je to aj o vnútornom vyrovnaní, pár krokov sa mi podarilo urobiť, ale keď som zastala, už som padala.
Často sa dostávam do situácií, ktoré nezvládnem.
Vtedy sa zahanbím a sama si zrazím hrebienok. Hádam pred piatimi rokmi som zbadala na schodoch ženu s barlami, skočila som k nej, zobrala barly, a vytrepala ju hore. Ona sa na mňa pozrela a povedala: Ale ja som vás o nič neprosila, chcela som to vyjsť sama. Dodnes si to pamätám. Nemôžeme vedieť, kto čo chce. Treba sa upokojiť a viac sa pýtať, sledovať nielen slová, ale aj tvár, reakcie. Niekedy páchame dobro, najmä ľudia v mojej oblasti, v sociálnej práci si myslia, že zachránia celý svet. Neuvedomujú si, že naozaj môžu zachrániť len sami seba a pomôcť pár ľuďom okolo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.