O rok už nič z toho neplatilo, všetci sme chceli byť Currom Jiménezom, a dva roky pred tým Rytierom Búrka. Alebo naopak, chronológia nie je dôležitá, dôležité sú tie príbehy. Vyrástli sme s nimi a vďaka nim. Dnes by som ich nazval popkultúrnymi fenoménmi vďaka tomu, s akou intenzitou nás zasiahli a ako sa ich postavy vyslobodili zo svojich príbehov a stali sa súčasťou príbehov našich.
Ak existuje akási spoločná kultúrna generačná pamäť Husákových detí, toto by mohli byť jej piliere. A, samozrejme, Arabela. Ak sme v detstve skutočne po čomsi túžili, tak po jej prsteni. A po Rubikovej kocke, ale tá sa neráta, lebo je naozaj. Prsteň nie. Ten prsteň, jediný relevantný prsteň, žiadny Tolkien, žiadna Stredozem. Prsteň, ktorý stačí otočiť a človek dostane, na čo pomyslí. Prsteň symbolizujúci nenaplnenú a nenaplniteľnú túžbu po zázraku. Čosi, čo síce chcel každý, ale nedostal nikto. Ten prsteň chcel každý, vznikla o ňom dokonca popová pieseň. Arabelin prsteň, v socialistickom Československu jediný relevantný prsteň moci. Ukazovali ho aj v Matelkovi aj v Pionierskej lastovičke. Niet štyridsiatnika, ktorý by si naň nespomenul. To preto, že sme sa dívali všetci. Jasné, veď nebolo veľmi na čo iné sa dívať. Ľahučké vysvetlenie, akurát celkom mylné.
Stalo sa to asi pred dvoma týždňami a dosiaľ ma to nadchýna. Vraveli sme so študentmi o popkultúrnych mémoch vytvárajúcich generačnú identitu. Najprv sa zdalo, že dnešní dvadsiatnici už nič také nemajú, vyrastali v mnohosti príbehov a nevedeli nájsť žiadny, ktorý zasiahol skutočne všetkých. Až kým niekto nespomenul list z Rokfortu. Oznámenie o prijatí. Rozžiarili sa, ožili. Našli sme ich Arabelin prsteň a mňa opustila všetka skepsa. Príbehy sa menia, pointy nie.
A moja štvorročná dcéra zháňa hviezdny prach, musím zistiť, čo je vlastne tá Víla Zvonilka zač.
Ak existuje akási spoločná kultúrna generačná pamäť Husákových detí, toto by mohli byť jej piliere. A, samozrejme, Arabela. Ak sme v detstve skutočne po čomsi túžili, tak po jej prsteni. A po Rubikovej kocke, ale tá sa neráta, lebo je naozaj. Prsteň nie. Ten prsteň, jediný relevantný prsteň, žiadny Tolkien, žiadna Stredozem. Prsteň, ktorý stačí otočiť a človek dostane, na čo pomyslí. Prsteň symbolizujúci nenaplnenú a nenaplniteľnú túžbu po zázraku. Čosi, čo síce chcel každý, ale nedostal nikto. Ten prsteň chcel každý, vznikla o ňom dokonca popová pieseň. Arabelin prsteň, v socialistickom Československu jediný relevantný prsteň moci. Ukazovali ho aj v Matelkovi aj v Pionierskej lastovičke. Niet štyridsiatnika, ktorý by si naň nespomenul. To preto, že sme sa dívali všetci. Jasné, veď nebolo veľmi na čo iné sa dívať. Ľahučké vysvetlenie, akurát celkom mylné.
Stalo sa to asi pred dvoma týždňami a dosiaľ ma to nadchýna. Vraveli sme so študentmi o popkultúrnych mémoch vytvárajúcich generačnú identitu. Najprv sa zdalo, že dnešní dvadsiatnici už nič také nemajú, vyrastali v mnohosti príbehov a nevedeli nájsť žiadny, ktorý zasiahol skutočne všetkých. Až kým niekto nespomenul list z Rokfortu. Oznámenie o prijatí. Rozžiarili sa, ožili. Našli sme ich Arabelin prsteň a mňa opustila všetka skepsa. Príbehy sa menia, pointy nie.
A moja štvorročná dcéra zháňa hviezdny prach, musím zistiť, čo je vlastne tá Víla Zvonilka zač.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.