S debatou, že aj neúčasť je slobodná voľba a vyjadrenie postoja, ďaleko nezájdeme, lebo povedzme pri dvojpercentnej účasti už bude aj flegmatikom jasné, že systém pracuje na svojom zničení, keďže radikálnym volaniam po zmene dáva za pravdu.
Podobne je mimo problému námietka, že pri 43-percentnom celoeurópskom priemere výpadok jedného „regiónu“ legitimitu inštitúcie nenabúrava. Je pravda, že už pri 20-percentných účastiach v regionálnych voľbách – čo je slovenská realita – by v lepších demokraciách bili na poplach a na stole by ležali reformy buď mocenskej štruktúry, ktorú ľudia nechcú, alebo volebných pravidiel, rozdelenia kompetencií či niečo ešte komplexnejšie.
Takzvaný slovenský paradox, teda nadpriemerná dôvera k Únii verzus nízka účasť, je iba zdanlivý. Keby za trinástimi percentami bola spokojnosť ľudí s daným stavom vecí, tak kde je vlastne paradox? Kľúčové javy, ktoré nizučkú účasť zapríčinili, sú však ľahostajnosť, apatia, programová neangažovanosť i vcelku opodstatnený pocit, že voľba europoslancov má minimálny vplyv na život. Darmo sú Sulík a Šefčovič takí rozdielni. Váhou muchy, ktorú v kolose europarlamentu majú, neovplyvnia nič.
Dá sa teda viesť polemika, že aj ľahostajnosť je forma spokojnosti, ale je evidentné, že to nie je náš prípad. Je to tá podoba ľahostajnosti, ktorá nechala po chvíli vzopätia zapadnúť Gorilu, povznáša sa (pokiaľ „nechytí“ osobnú skúsenosť) nad funkčné dystrofie štátu a je apatická k zlu, ktoré presahuje jej súkromné teritórium. Je to presne tá ľahostajnosť, ktorú živí to známe slovenské „politika je panské huncútstvo“ . Alebo, v pokročilejšom štádiu, napája vieru, že svet riadia tajomné sily, na ktoré žiadnou voľbou nedosiahneme.
Nezáujem vo verejnom priestore sa v eurovoľbách len extrémne vyjavil. A čo je podstatné, skrýva budúci potenciál rozširovať „hlasovanie nohami“ aj na voľby iného typu, ktoré – zatiaľ – dokážu presvedčiť o svojom význame.
Demokracia si na toto odcudzenie, ktoré nie je špecifikom Slovenska, už vybudovala protilátku. Je ňou polarizácia politiky, ktorá v čoraz zložitejšom svete prichádza k ľuďom nie programami či víziami, ale cez emócie. Nie je to dobre, ale vždy je to lepšie ako ľahostajnosť a nezúčastnenosť. Kolosálny výbuch týchto eurovolieb bol v tom, že slovenské strany bez masového členstva a aktivistov nielenže nevedeli „prirodzene“ mobilizovať v regiónoch, ale že nedokázali vniesť do kampane ani skutočný či aspoň virtuálny spor, ktorý by prebral z letargie politickú verejnosť a aspoň jej časť presvedčil stávkou, v ktorej o niečo naozaj ide. Toto je zlyhanie všetkých, či už nariekajú nad „ziskom“ 24 percent, alebo oslavujú šesť.
Podobne je mimo problému námietka, že pri 43-percentnom celoeurópskom priemere výpadok jedného „regiónu“ legitimitu inštitúcie nenabúrava. Je pravda, že už pri 20-percentných účastiach v regionálnych voľbách – čo je slovenská realita – by v lepších demokraciách bili na poplach a na stole by ležali reformy buď mocenskej štruktúry, ktorú ľudia nechcú, alebo volebných pravidiel, rozdelenia kompetencií či niečo ešte komplexnejšie.
Takzvaný slovenský paradox, teda nadpriemerná dôvera k Únii verzus nízka účasť, je iba zdanlivý. Keby za trinástimi percentami bola spokojnosť ľudí s daným stavom vecí, tak kde je vlastne paradox? Kľúčové javy, ktoré nizučkú účasť zapríčinili, sú však ľahostajnosť, apatia, programová neangažovanosť i vcelku opodstatnený pocit, že voľba europoslancov má minimálny vplyv na život. Darmo sú Sulík a Šefčovič takí rozdielni. Váhou muchy, ktorú v kolose europarlamentu majú, neovplyvnia nič.
Dá sa teda viesť polemika, že aj ľahostajnosť je forma spokojnosti, ale je evidentné, že to nie je náš prípad. Je to tá podoba ľahostajnosti, ktorá nechala po chvíli vzopätia zapadnúť Gorilu, povznáša sa (pokiaľ „nechytí“ osobnú skúsenosť) nad funkčné dystrofie štátu a je apatická k zlu, ktoré presahuje jej súkromné teritórium. Je to presne tá ľahostajnosť, ktorú živí to známe slovenské „politika je panské huncútstvo“ . Alebo, v pokročilejšom štádiu, napája vieru, že svet riadia tajomné sily, na ktoré žiadnou voľbou nedosiahneme.
Nezáujem vo verejnom priestore sa v eurovoľbách len extrémne vyjavil. A čo je podstatné, skrýva budúci potenciál rozširovať „hlasovanie nohami“ aj na voľby iného typu, ktoré – zatiaľ – dokážu presvedčiť o svojom význame.
Demokracia si na toto odcudzenie, ktoré nie je špecifikom Slovenska, už vybudovala protilátku. Je ňou polarizácia politiky, ktorá v čoraz zložitejšom svete prichádza k ľuďom nie programami či víziami, ale cez emócie. Nie je to dobre, ale vždy je to lepšie ako ľahostajnosť a nezúčastnenosť. Kolosálny výbuch týchto eurovolieb bol v tom, že slovenské strany bez masového členstva a aktivistov nielenže nevedeli „prirodzene“ mobilizovať v regiónoch, ale že nedokázali vniesť do kampane ani skutočný či aspoň virtuálny spor, ktorý by prebral z letargie politickú verejnosť a aspoň jej časť presvedčil stávkou, v ktorej o niečo naozaj ide. Toto je zlyhanie všetkých, či už nariekajú nad „ziskom“ 24 percent, alebo oslavujú šesť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.