Európa a my

Ťažko polemizovať s tým, že aj vďaka členstvu sme mali v posledných desiatich rokoch najvyšší rast v EÚ a Slovensko zrejme zažilo najlepšie obdobie v histórii. Mne sa kľúčovou výhodou členstva, spolu s členstvom v NATO, javilo jasné hospodársko-politické ukotvenie. Pri vzniku SR bola pritom populárna politika akéhosi mosta medzi Východom a Západom. Apelovalo sa na oportunizmus: buďme zadobre so všetkými, buďme sprostredkovateľom, ale nikde sa neukotvujme. Myslím si, že nahrubo si taký model vyskúšala Ukrajina. A výsledky sú úplne katastrofálne. Zatiaľ čo na začiatku mala sedemdesiat percent našej životnej úrovne, v súčasnosti je to úbohá pätina. Veľmi výstižne to pomenoval na konci 90. rokov ekonóm Hellman v článku Víťazi berú všetko. Prišiel s tým, že pre maximálne obohatenie domácich oligarchov sú potrebné parciálne reformy. Treba otvoriť dvere trhovej ekonomike, ale reformy zablokovať v polovici. Často s argumentom, že u nás to nemôže byť tak ako inde, že potrebujeme byť sebestační, že pri prílišnej liberalizácii by podniky skrachovali, že pre hospodársku politiku potrebujeme mať štátne banky. Hellman ukázal, že tento typ politík je ešte zničujúcejší ako autoritatívny režim. Preto neprekvapí, že zatiaľ čo Ukrajina bola na začiatku transformácie vyspelejšia ako Bielorusko, v súčasnosti je v Minsku životná úroveň dvojnásobne vyššia. A keďže práve vidina členstva v EÚ, NATO a OECD zastavila na konci deväťdesiatych rokov našu „ukrajinskú“ cestu, toto bolo kľúčové plus desiatich rokov.
Na druhom mieste bol samotný koncept voľného trhu v rámci EÚ. Dnes si už možno nedostatočne uvedomujeme, že keby nám členstvom voľný trh nebol „nanútený“, zrejme by naše otváranie hraníc a rušenie regulácií, bariér a monopolov trvalo oveľa dlhšie. Otváranie totiž tiež ukrajuje ekonomické zisky úzkej skupine domácej oligarchie.
EÚ nie je dokonalá. Ako člen sa máme pokúšať zmeniť ju k lepšiemu. Niekedy sa mi však zdá, že časť kritiky je neobjektívna. Napríklad v oblasti regulácie. Berúc do úvahy našich posledných dvadsať rokov, EÚ výrazne prospela k podpore lepšej regulácie a k odstráneniu tej zlej, danej minulosťou alebo oligarchami. Určite teda oblasť regulácií nie je to prvé, čo by mi napadlo ako príklad zlyhávania. Najviditeľnejším zlyhaním bol rozpočet EÚ a takzvaná Lisabonská stratégia, ktorá pojednávala o tom, ako predbehneme USA a budeme mať vzdelanostnú ekonomiku.
Ani najväčšia hospodárska kríza za posledných 50 rokov nedonútila odstrániť z rozpočtu EÚ škandalózne dotácie do poľnohospodárstva. V minulosti tvorili polovicu, dnes stále tretinu. A keďže Lisabonská stratégia sa nenaplnila, premenovali sme ju na Európa 2020 bez toho, aby sme vyvodili zodpovednosť a niečo zmenili. Tu je priestor na zamyslenie. Keďže postupne strácame cenovú výhodu nižších nákladov práce, aj pre nás bude toto čoraz dôležitejšou témou.
História postkomunistických krajín nabáda, aby sme teraz citlivo zvažovali stavanie bariér, politiku sebestačnosti, špecifík, izolacionizmus a potláčanie konkurencie. Takéto politiky vedeli vždy ekonomiku pribrzdiť a prerozdeliť bohatstvo smerom k úzkej skupine vyvolených.
.autor je viceguvernér NBS.