Nepotrebujeme európsky národ

Európski vodcovia si v dobrej viere mysleli, že ich národy chcú ísť k čoraz väčšej demokracii na európskej úrovni. Preto dostal priamo volený Európsky parlament viac právomocí, preto sa usilovne usporadúvali tuhé debaty „spitzenkandidátov" na šéfa Európskej komisie. Lenže smola – v európskych voľbách 2014 sa ukázalo, že tam teraz národy ísť nechcú. Naopak, chcú väčšiu úlohu národných štátov. Ak vo Francúzsku vyhráva Marine Le Penová a v Británii Nigel Farage (ona aj on s podporou približne štvrtiny hlasujúcich), neviem to čítať inak, než že si tamojší voliči prajú „menej Európy" v ekonomickej a prisťahovaleckej politike.
Nikto si, dúfam, nemyslí, že my v Česku sme v týchto voľbách hlasovali o Martinovi Schulzovi, Jeanovi-Claudovi Junckerovi, Guyovi Verhofstadtovi, gréckom komunistovi a tej nafúkanej Nemke od zelených, ktorá vyhlásila, že žiadneho českého europoslanca nepozná („Prichádzam o niečo?"). Nie sme blázni. Hlasovali sme o tom, že ODS škaredo vymietla s Pospíšilom, že chceme zľahka vyvážiť Babiša a že mladý Mach a profesor Keller by do Štrasburgu mohli priniesť trochu vzruchu – a je nám jedno, že ostatných 27 krajín EÚ nechápe, o čom je to reč. Zdá sa mi, že každý z 27 národov niekoho doma trestal, niekoho vyvažoval a niekým sa chcel pobaviť. Inak by Gréci nevyslali bývalého kapitána futbalovej reprezentácie, Poliaci Janusza Korwina-Mikkeho a Nemci poltucet jednomandátových straničiek, ktoré sa mi nechce pamätať (prichádzam o niečo?).
Európsky politický národ, ktorý by stál za reč, nevznikol a v dohľadnom čase nevznikne. Ale to je dobre! Vzniknúť by totiž mohol, len je otázka, či to chceme privolávať: politické národy vznikajú krvou a obeťou (preto sa práve teraz takýto národ rodí na Ukrajine). Ako vojak českej armády som pripravený narukovať za Česko – a samozrejme za Slovensko, ak ma vláda povolá k obrane nášho najbližšieho spojenca; politický národ bolo niečo, za čo boli ochotní zomrieť Gabčík s Kubišom aj československí legionári. Nemusím mať však európsky politický národ. Stačí mi európsky konštitucionalizmus, Európa s jasným vymedzením, kde sa končí „federácia" a začínajú národné štáty.
Únia má dva zdroje demokracie – priamo volený europarlament a Európsku radu, združujúcu hlavy národných štátov – a oba sú rovnako legitímne. Nič proti europarlamentu (rekordne nízku účasť sme mali z podobného domáceho dôvodu ako Slováci: prežili sme celkom nedávno vypäté prezidentské a parlamentné voľby a sme trochu uvolení), ale jeho priamy mandát neznamená, že je niečím viac než Európska rada. Rada prinajmenšom zastupuje národné vlády, kým Európsky parlament nezastupuje ani tak svojich voličov, ako skôr len sám seba. Nezveril by som výber predsedu Európskej komisie superveľkej koalícii v europarlamente. Ale spolieham sa, že na rokovaní Rady už Angela Merkelová s podporou Poliakov, Škandinávcov a Pobalťanov (a tiež Čechov a Slovákov) niekoho rozumného vyberie.
V roku 1967 mal spisovateľ Ludvík Vaculík zdrvujúci prejav na zjazde československých spisovateľov: vyčítal komunistickému režimu, že za dvadsať rokov „nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka". Myslím na to v politike čím ďalej, tým viac. Je mi úplne jedno, že neexistuje európsky démos. Pre mňa je Európska únia voľné cestovanie v Schengene alebo cezhraničná zdravotná starostlivosť alebo schopnosť zasahovať proti monopolom. Zaujíma ma taká cesta, ktorá dokáže riešiť praktické ľudské starosti.
.autor je právnik a novinár