.veď ani inde nemali zlé počasie. Neberiem ani vysvetlenie, že ste znechutení európskou politikou. Mnohí z vás neboli voliť nikdy, to ste boli naozaj znechutení, už keď ste prišli na svet? Nesedí ani to, že idete s európskym trendom. Prvýkrát od zavedenia priamych celoeurópskych volieb v roku 1979 celková volebná účasť neklesla, v mnohých štátoch dokonca stúpla. Na to, že ide o parlament polodemokratického a zúfalo komplikovaného štátneho zväzku, je volebná účasť 43 percent vcelku dobrá. Počas volebnej kampane sa v Rakúsku diskutovalo o amerických „chlórových” kurčatách, ktoré ohrozujú Európu, vo Francúzsku zas o tom, či sa majú obnoviť hraničné priechody. Môže sa to zdať smiešne či desivé, ale išlo o európske témy. Hviezdnou hodinou bola televízna konfrontácia piatich európskych topkandidátov na šéfa Európskej komisie, debatovalo sa o gréckej tragédii. Ľavicový opozičník Alexis Tsipras sa starého harcovníka bruselskej zákulisnej politiky po grécky spýtal, či pokladá záchranu Grécka za úspech. Jean-Claude Juncker odpovedal po francúzsky, a to vyznaním lásky Grécku.
Juncker vyhral voľby s odretými ušami. Šéfovia vlád pod vedením bezhodnotovej technokratky Merkelovej môžu síce teraz krehký kvietok európskej „accountability“ opäť zašliapať, ale na jar 2014 už bol predsa cítiť náznak možnosti európskej demokracie. Vďaka eurokríze a nápadnému šanteniu odporcov EÚ sa vytvárajú ostrovy európskej verejnosti.
Len 87 percentám Slovákov do toho nič nie je. Po preverení všetkých výhovoriek dochádzam k záveru, že táto neprítomnosť má len málo dočinenia s EÚ, pretože mapa jednoducho klame. Slovensko neleží v Európe. Ale neleží ani v Ázii. Neleží nikde. Slovákov kedysi považovali za najspevavejší národ. Dnes už nespievajú. Keby boli Európanmi, zúčastňovali by sa na eurovízii a neurobili by projektu európskeho hlavného mesta najväčšiu hanbu v jeho histórii. Väčšina Slovákov má štátoobčianske povedomie pri pive hundrajúcich otrokov, ktorí svojim zástupcom ľudu – medzi ktorými naprieč politickým spektrom dominuje typ veselého odrodilca – nedoprajú ešte ani ten plat europoslanca. Pri výčape v mojom najmilšom novoveskom hostinci boli európske voľby zhodnotené takto: „Oné s tou Európou, my sme kolónia. A keby tu neboli Nemci, boli by sme na tom ešte horšie. Keď otvoríme hubu, potiahnu ďalej na Ukrajinu.“
Problém by bol malý, keby šlo len o EÚ. Zóna európskej ľahostajnosti sa však rozširuje ponad slovenské ohnisko vírusu a pri týchto eurovoľbách sa nakazili aj slovanskí bratia v Česku, Slovinsku a Poľsku. No slovenská volebná účasť prelamuje všetky mínusové rekordy aj tu doma. Asi polovica občanov už dlhodobo bojkotuje demokraciu. Ako chcú Slováci hovoriť do európskeho vládnutia, keď sú znechutení už len spravovaním vlastnej krajiny?
Áno, som tu hosťom, milý ľud slovenský, a prijal si ma srdečne. Napriek tomu si však nemôžem odpustiť poslednú bezočivosť: bojím sa, že demokracia nie je nič pre vás. Satinský to hovoril vždy. Štefánik nemal so svojou talianskou princeznou žiadnych potomkov, takže vám nepadne z nebies žiadny monarcha. Ostáva len šanca, že si raz uvedomíte vaše demokratické práva. Dnešnú mládež pokladám za stratenú. Ale keď ešte nenarodení Slováci raz povstanú proti svojim lenivým rodičom, potom sa okolo roku 2050 začnú diať veci.
.autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Juncker vyhral voľby s odretými ušami. Šéfovia vlád pod vedením bezhodnotovej technokratky Merkelovej môžu síce teraz krehký kvietok európskej „accountability“ opäť zašliapať, ale na jar 2014 už bol predsa cítiť náznak možnosti európskej demokracie. Vďaka eurokríze a nápadnému šanteniu odporcov EÚ sa vytvárajú ostrovy európskej verejnosti.
Len 87 percentám Slovákov do toho nič nie je. Po preverení všetkých výhovoriek dochádzam k záveru, že táto neprítomnosť má len málo dočinenia s EÚ, pretože mapa jednoducho klame. Slovensko neleží v Európe. Ale neleží ani v Ázii. Neleží nikde. Slovákov kedysi považovali za najspevavejší národ. Dnes už nespievajú. Keby boli Európanmi, zúčastňovali by sa na eurovízii a neurobili by projektu európskeho hlavného mesta najväčšiu hanbu v jeho histórii. Väčšina Slovákov má štátoobčianske povedomie pri pive hundrajúcich otrokov, ktorí svojim zástupcom ľudu – medzi ktorými naprieč politickým spektrom dominuje typ veselého odrodilca – nedoprajú ešte ani ten plat europoslanca. Pri výčape v mojom najmilšom novoveskom hostinci boli európske voľby zhodnotené takto: „Oné s tou Európou, my sme kolónia. A keby tu neboli Nemci, boli by sme na tom ešte horšie. Keď otvoríme hubu, potiahnu ďalej na Ukrajinu.“
Problém by bol malý, keby šlo len o EÚ. Zóna európskej ľahostajnosti sa však rozširuje ponad slovenské ohnisko vírusu a pri týchto eurovoľbách sa nakazili aj slovanskí bratia v Česku, Slovinsku a Poľsku. No slovenská volebná účasť prelamuje všetky mínusové rekordy aj tu doma. Asi polovica občanov už dlhodobo bojkotuje demokraciu. Ako chcú Slováci hovoriť do európskeho vládnutia, keď sú znechutení už len spravovaním vlastnej krajiny?
Áno, som tu hosťom, milý ľud slovenský, a prijal si ma srdečne. Napriek tomu si však nemôžem odpustiť poslednú bezočivosť: bojím sa, že demokracia nie je nič pre vás. Satinský to hovoril vždy. Štefánik nemal so svojou talianskou princeznou žiadnych potomkov, takže vám nepadne z nebies žiadny monarcha. Ostáva len šanca, že si raz uvedomíte vaše demokratické práva. Dnešnú mládež pokladám za stratenú. Ale keď ešte nenarodení Slováci raz povstanú proti svojim lenivým rodičom, potom sa okolo roku 2050 začnú diať veci.
.autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.