Sme silná generácia

.pred pár dňami ste dostali Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Pocit?
Bola som prekvapená, ale potešilo ma to. Je to pre mňa česť.

.máte 28 rokov a ste naša najúspešnejšia paralympionička. Takéto ceny zvyčajne dostávajú ľudia na sklonku života. Vy máte všetko pred sebou.
V podstate áno. (Úsmev.) Som prvou zrakovo postihnutou športovkyňou, ktorá má takúto cenu. O to viac ma to teší. Ľudia môžu vidieť, že aj my s hendikepom máme možnosti presadiť sa, len sa nesmieme vzdať pri prvom sklamaní. Nikdy to nejde ľahko a bez komplikácii.

.vyznamenanie ste dostali spolu s Anastáziou Kuzminovou. Poznali ste sa predtým?
Stretli sme sa už a prehodili pár slov. Nasťa je veľmi príjemné žieňa. Je jemná, skromná a láskavá. Je to úžasný človek a Slovensko môže byť rado, že obhajuje naše farby a navyše sa snaží vytvoriť tu lepšie podmienky pre bežcov i biatlonistov v okolí Banskej Bystrice.

.máte zvyšky zraku. Máme pred sebou kávu. Vidíte ju?
Áno, vidím ju. Aj pohár s vodou. Vidím tak, ako keď sa človek pozerá cez zahmlené sklo. Je to taký rozmazaný obraz.

.vidíte aj farebne?
Áno. Máte červené tričko a tmavé nohavice.

.vidíte, či sa usmievam?
Výraz tváre neregistrujem. Z tónu hlasu, intonácie to však vycítim.

.koľko metrov pred vami musí ísť pri lyžovaní navádzačka, aby ste ju videli?
To závisí od disciplíny. Máme rýchle disciplíny, tam je tá vzdialenosť väčšia, dva-tri metre sú optimálne, a máme pomalšie, technické disciplíny, tam je to pol metra. Ale nedá sa tá vzdialenosť štandardne udržať po celú trať. Navádzač si kontroluje, aby neušiel pretekárovi.

.zrakové postihnutie máte od narodenia?
Mám to takto od útleho detstva.

.odkiaľ ste? Z akej rodiny?
Vyrastala som v dedinke Lipovník pri Rožňave, ale už vyše desať rokov žijem v Rožňave. Mám troch bratov, ja som najstaršia.

.ako to brali rodičia, keď zistili, že máte zrakové postihnutie?
Určite to bolo prekvapenie, nikdy sa s ničím podobným v rodine nestretli. Mama sa s tým musela vyrovnať. Najprv sa ani nevedelo, aké to je vážne, musela si prejsť mnohými peripetiami, no ja som ako dieťa neriešila, či vidím dobre, alebo slabšie.

.mama vás rozmaznávala alebo nerobila rozdiely medzi vami a bratmi?
Od začiatku sa snažila o to, aby som sa vedela časom o seba postarať a nebola odkázaná na druhých ľudí. V určitých veciach som, samozrejme, potrebovala viac pomoci a opatery. Mám problém s priestorovou orientáciou a ťažké to bolo v škole, tam mi mama pomáhala viac ako bratom. Ale stále mi prízvukovala, že som také isté dieťa ako ostatné. Že nie som menejcenná či menejhodnotná, že som tiež šikovná a veľa vecí dokážem. Vo všetkom som sa snažila byť zároveň s mojimi bratmi. Bola som živé dieťa, šplhala som sa po stromoch, a to som vtedy nemala v oku ešte dioptrie, takže som videla oveľa menej ako teraz. Stále som preto bola poudieraná, samé škrabance, modriny, ale nevadilo mi to.

.základnú školu ste absolvovali so zdravými deťmi. Ako ste to zvládli?
(Ticho.) Nerada na to spomínam. Moji rovesníci ma nebrali ako rovnocennú bytosť, posmievali sa mi, nepatrila som do kolektívu a niektorí pedagógovia mi to sťažovali. Aj mi povedali, že na tej škole nemám čo hľadať.

.asi chceli, aby vás preložili do školy pre zrakovo postihnutých.
Áno. Bolo to ťažké obdobie. Veľmi som sa uzavrela do seba. Nemala som žiadne sebavedomie. Myslela som si, že som neschopná a nikto ma nemá rád. A že nemám nárok sa na niečo sťažovať, všetku bolesť som sa vtedy naučila potlačiť. Dnes mám asi preto vyššiu hranicu bolesti.

.naučili ste sa normálne čítať a písať, teda nie Braillovo písmo?
Áno, zvládla som to. Oči sa mi však rýchlo unavili, bolela ma hlava, musela som si oddýchnuť. A v niektorých situáciách som sa cítila trápne. Niekam ma poslali a ja som bola v priestore stratená. Nevedela som, kam ísť a mala som pocit, že sa všetci na mňa pozerajú a smejú sa mi. Od ľudí som si preto udržovala odstup, neverila som im.

.je to za vami, nie? Nepôsobíte ako človek bez sebavedomia.
Chce to veľa času. V mnohých situáciách si ešte neverím.

.kedy sa to zlomilo?
Až na strednej škole v Levoči. Tam nastal veľký obrat. Ostala som tam sama, nebola pri mne mama, musela som sama komunikovať. A boli tam aj úplne nevidiaci, im som sa potom snažila pomáhať. To bola veľmi dobrá skúsenosť, nemenila by som ju za nič. V Levoči sa pedagógovia snažili rozvíjať môj potenciál, prihlasovali ma na rôzne podujatia, súťaže, preteky. Najprv som sa nechcela do ničoho zapájať, ale dobrovoľne-nasilu ma do všetkého natlačili, a dnes som im vďačná.

.kedy ste sa prvýkrát postavili na lyže?
Mala som sedemnásť, v druhom ročníku na strednej škole. Mali sme vtedy bežný lyžiarsky výcvik v Závade pri Levoči. Skôr som sa k lyžiam nedostala, nepochádzam z lyžiarskeho kraja, ani moji rodičia nelyžovali.

.váš učiteľ hneď videl, že máte talent?
Učiteľ nám povedal základné veci, ako sa hovoria úplným začiatočníkom. Urobila som prvé dva pluhové oblúčiky, ale potom mi už prišlo prirodzenejšie sa v oblúku oprieť o jednu nohu, potom o druhú a dolu zabrzdiť. Užívala som si to. Nebála som sa. Ale nebol to nejaký strmý kopec.

.vy nevidíte, čo máte pred sebou?
V podstate nevidím, ale telocvikár povedal, že mám prázdny kopec, že môžem smelo ísť, tak som išla. (Smiech.) A môj učiteľ povedal, že raz zo mňa bude veľká lyžiarka.

.asi vás to pobavilo, nie?
Áno, ale nemýlil sa. Môj telocvikár bol podpredsedom združenia pre zrakovo postihnutých športovcov a keď videl nejaký talent, tak sa ho snažil podporiť. Kúpili mi lepší výstroj aj oblečenie. Zobrali ma do Rakúska na týždenné sústredenie. Veľmi som si to užívala, na lyžiach som sa cítila ako ryba vo vode. A postupne ma prihlasovali na preteky, najprv na Slovensku, potom na poslali na Európsky pohár a skončila som tam celkom dobre aj bez kvalitnejšieho výstroja a veľkého tréningu.

.ale v jeden moment ste si asi uvedomili, že to už nie je len taký relax, že už to vaše okolie berie vážnejšie.
No najprv som si to naozaj iba užívala, až keď som sa nominovala na prvú paralympiádu v Turíne v roku 2006, tak som si povedala, že to už je vážne. Lyžovala som len druhý rok.

.v Turíne vám však nedovolili štartovať.
To bol tvrdý pád po tom veľkom nadšení a radosti z toho, že som sa nominovala. Na olympiáde boli tzv. klasifikátori, ktorí robili zdravotné vyšetrenia a podľa toho zaraďovali pretekárov do jednotlivých kategórií. A oni prišli na to, že nespĺňam žiadnu kategóriu, lebo vidím lepšie, ako sú ich kritériá. Bolo to dosť zvláštne, lebo na začiatku sezóny bolo všetko v pohode. Nesprávali sa tam ku mne pekne, a ja som bola nováčik, nevedela som, čo mám robiť, čo povedať. Tí lekári-klasifikátori boli dosť nepríjemní a povedali, aby som prišla na ďalšiu sezónu opäť na klasifikáciu. Prišlo nám to tak, že ma chceli stopnúť, lebo už som začala siahať na stupne víťazov.

.neodradilo vás to?
Bolo to sklamanie, nevedela som, ako to mám spracovať. Najprv som sa cítila vinná, cítila som sa ako podvodníčka. Ale ešte som asi nebola ani psychicky pripravená, aby som zvládla všetok ten tlak, čo takéto podujatie prináša. Povedala som si, že sa nevzdám a dokážem všetkým, že tam patrím. Preniesla som sa nad to a vytrvala som a potom po dvoch rokoch ma zase klasifikovali. Už som dozrela a vedela som vo Vancouvri zvládnuť aj všetky tie ceremónie, kamery a novinárov, hoci to nemám rada.

.prečo stále lyžujete? Čo vám to dáva?
Ako dieťaťu mi zakazovali šport, lebo mám slabú sietnicu a stačí malý náraz a prídem aj o zvyšky zraku. Preto som bola od telesnej výchovy na základnej škole oslobodená, ale mňa šport a pohyb bavil. Nechcela som sa ho vzdať.

.ale víťazstvo asi nie je len v svaloch či kondičke. Rodí sa niekde v hlave, nie?
Určite, človek musí chcieť. Ja mám zo športu radosť, napĺňa ma to a pohyb na lyžiach mi dáva slobodu. Keď sa rútim dole svahom, cítim sa voľne ako vták. Neviem, či si to viete predstaviť, ale ja si na tom svahu kompenzujem svoje obmedzenia. Hoci ide predo mnou navádzač, ukazuje mi cestu, som tam zodpovedná sama za seba, ja rozhodujem, aký pohyb spravím. Cítim sa slobodná.

.máte aj vysokoškolský diplom?
Áno, vyštudovala som v Trnave sociálnu prácu. Zatiaľ sa svojej profesii nevenujem, pracovala som len rok a pol, ale mala som časté absencie, stále som len prichádzala a odchádzala. Nerobilo to dobrú krv.

.ako dlho chcete ešte súťažne lyžovať?
Už nič neplánujem dlhodobo. Plánujem si ešte najbližšiu sezónu a potom uvidím, či bude motivácia. Dosiahla som už v lyžovaní každý vrchol, ktorý som mohla. A mám priateľa, možno si založím rodinu. Teraz si dávam v lyžovaní len krátkodobé ciele. Chcem ísť na majstrovstvá sveta. Z posledných troch majstrovstiev som doniesla zlaté medaily. Moje súperky sú z toho nešťastné, ale zase majú aspoň motiváciu poraziť ma.

.vďaka športu ste precestovali svet. Od vás z Rožňavy asi nie je veľa ľudí, ktorí toľko precestovali.
Áno. Je to fajn, ale na druhej strane z toho sveta tak veľa nevidím. Vždy sme niekde v hoteli v horách a je tam svah, stromy, kopce. Nemáme až tak možnosť spoznať okolie, krajinu.

.pred pár mesiacmi sa skončila zimná olympiáda aj paralympiáda v Soči. Vy ste na nej boli. O tej olympiáde sa hovorí, že bola megalomanská, predražená.  .zažili ste aj olympiádu v Turíne aj vo Vancouvri. Ako ste to videli vy?
Najlepšia atmosféra bola v Soči. Aj organizácia bola na vysokej úrovni. Je pravda, že to bolo megalomanské, lebo museli vybudovať všetko. Ale ja som takéto veci neriešila, chcela som tam dosiahnuť dobrý výsledok a podať čo najlepší výkon. Myslela som si, že Soči neprekoná Vancouver, bola som presvedčená, že Rusi sú chladnejší, rezervovanejší. Ale bola som milo prekvapená, športoviská boli plné ľudí a fandili každému jednému pretekárovi. A keď išiel práve ten ich, tak tam boli také ovácie, že som mala zimomriavky.

.ako si rozumiete s Natáliou Šubrtovou, vašou navádzačkou?
My sme úplne opačné typy – ona je veľmi ambiciózna, priebojná, extrovertná, ale zle prežíva, keď sa nám nedarí. Ja som utiahnutejšia, introvertná, pokornejšia, ale ľahšie znášam prehry. Výborne sa dopĺňame.

.minulý týždeň sa objavila správa, že Krakov sa nebude uchádzať o zimnú olympiádu, teda ani my sa nemôžeme ku Krakovu pridať so svojím lyžiarskym strediskom v Jasnej. Je to škoda?
Ťažká otázka. Olympiáda je veľký športový sviatok, možno by pomohla zviditeľniť Slovensko, spropagovať naše hory, ale neviem, či sme schopní niečo také zorganizovať, chce to aj veľké investície. Neviem, či sme na to pripravení. Nemám na to vyhranený názor.

.má olympijská myšlienka ešte zmysel?
Pre mňa bola olympiáda veľmi pozitívna skúsenosť. Určite by som odporučila každému, aby sa na nej zúčastnil. Je to úplne iná atmosféra ako na majstrovstvách sveta či inom preteku. To je neporovnateľné. Ale pravda je, že sa štáty nezmyselne predbiehajú, aby tá ich olympiáda bola čo najveľkolepejšia, všetci chcú ohúriť svet. Ale športovcom je jedno, koľko do toho kto investuje. Chcú sa tam dobre cítiť a aby mali také podmienky, aby mohli podať čo najlepší výkon.

.je už olympiáda prekonaná – keďže sa stala aj prostriedkom propagandy?
Nie je prekonaná, ľuďom by určite chýbala. Olympiády majú osobitné postavenie medzi športovými pretekmi. To vám povie každý športovec.

.a prečo majú byť aj paralympiády?
Aj zdravotne znevýhodnení ľudia majú svoje ciele, svoje túžby a chcú mať príležitosť ukázať sa, zažiť tiež tú radosť.

.je na paralympiáde veľa radosti?
Určite. Športovci tam zabudnú na svoj hendikep. Oveľa viac ho vnímajú, keď sa nevedia v živote presadiť, keď sa nevedia cezeň preniesť. Ale dnes je veľa možností – je tu veľa kompenzačných prostriedkov, ktoré uľahčujú život. Je už len na hendikepovaných ľuďoch, či sa chytia šance a budú niečo so sebou robiť.

.naši zdraví športovci majú problém doniesť z olympiády cenné kovy, ale z paralympiády nosia naši reprezentanti veľa medailí a vždy sa Slovensko umiestni na prvých priečkach medzi krajinami. Teraz sme boli v celkovej medailovej bilancii krajín na neuveriteľnom šiestom mieste. Zdraví športovci boli na 21. mieste. Prečo?
U paralympionikov nie je tá konkurencia taká vysoká ako u zdravých športovcov.

.ale súťaží toľko isto krajín ako na riadnej olympiáde.
Možno je trošku ľahšie získať medailu na paralympiáde.

.naozaj?
Mnohí ľudia si to myslia.

.máme tu lepšie podmienky na prípravu paralympionikov ako inde?
To určite nie. (Smiech.)

.tak v čom to je?
Asi v ľuďoch. Chceme dokázať, že aj keď sme malá krajina a nemáme toľko prostriedkov, sme húževnatí, ambiciózni a chceme sa presadiť. A sami sebe dokázať, že máme na to, aby sme patrili do svetovej špičky. My sme možno teraz taká dobrá generácia paralympionikov. Keď sa ma však pýtajú, či sú nejaké mladé talenty, ktoré nás nahradia, tak neviem odpovedať.

.to je trochu tak ako v hokeji – že keď odíde Šatanova generácia, ktorá sa presadila v NHL, nebude mať adekvátnu náhradu?
Asi tak.

.ako sa objavila vaša silná generácia?
Neviem.

.vy ste sa dlho cítili menejcenná. Možno ste športom chceli dokázať, že nie ste menej hodnotný človek len preto, že zle vidíte.
V mojom prípade je to čiastočne pravda. Ale naši chalani z tímu s tým nebojovali. Oni sa s takými problémami ako ja vôbec nestretli. Ale ich zase veľmi motivovali na škole pre zrakovo postihnutých. Je pravda, že ako prišla integrácia zrakovo postihnutých do obyčajných škôl, tak je ťažšie nájsť talenty, motivovať ich, lebo už nie sú deti koncentrované v Levoči. Tam už sú len tí s viacnásobným postihnutím. Chcelo by to nejaký spôsob, ako vyhľadať talenty. Ja som šťastná, že som v správnej chvíli stretla správnych ľudí, ktorí ma podporovali, motivovali a dodávali mi sebadôveru. Verili vo mňa.

.máte teraz šťastný život?
Určite. Mala som skvelú rodinu, lásku svojich rodičov, mám okolo seba dobrých priateľov, ktorí ma majú radi a podporujú ma.

.hovorí sa, že keď o niečo prídeme, niečím je nám to vynahradené. Čo ste dostali vy?
Som empatická voči ľuďom, možno aj preto, čo som si v detstve zažila. Často mi vravia, že som taká samaritánka. A potom sú tu úspechy v športe. Ja som nikdy netúžila po sláve, úspechoch, a všetko to prišlo.

Henrieta Farkašová/
sa narodila v roku 1986 v Rožňave. Vyrástla v obci Lipovník, dnes žije v Rožňave. Po štúdiu strednej školy v Levoči vyštudovala na Trnavskej univerzite sociálnu prácu. Od sedemnástich rokov sa venuje lyžovaniu. Na paralympiáde vo Vancouvri (2010) získala tri prvé miesta a jedno druhé miesto. Pravidelne vyhráva na majstrovstvách sveta a získala aj celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. Jej navádzačkou je Natália Šubrtová.  Z olympiády v Soči doniesla dve zlaté medaily, jednu bronzovú. Prezident jej udelil najvyššie štátne vyznamenanie za významné zásluhy o rozvoj slovenského paralympijského športu a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Je slobodná.