Aj reklamný text ku knihe vyzerá lákavo: „Univerzita samoty ponúka nevšedný pohľad na život a vnútorný svet väzňa v tvrdých podmienkach iránskych väzníc. Odkrýva nejedno tajomstvo špinavých praktík, používaných príslušníkmi tajných služieb po celom svete. Kniha vnáša svetlo do pohľadu na svetom démonizovaný Irán, ako aj do autorovho života a samotného príbehu, ktorý po prezentácii v médiách zanechal množstvo otáznikov.“ Je to pravda – svetlo by si celá kauza Mateja Valúcha zaslúžila.
Treba sa vrátiť do vlaňajšej zimy. Pätnásteho januára prišla informácia, že v Iráne je zadržiavaný dvadsaťšesťročný Slovák a je obvinený zo špionáže. Mal vraj ako agent CIA získavať informácie o jadrovom programe Iránu.
Mladý muž sa vo videu, ktoré zverejnila iránska štátna televízia, dokoca priznal. Hovorí na ňom o Stevenovi Loganovi zo spoločnosti Prizma, ktorý ho v roku 2009 kontaktoval so záujmom o spoluprácu. „V prvých dňoch som však zistil, že jeho skutočné meno nebolo Steven Logano a že je dôstojníkom CIA s cieľom infiltrovať iránske odborné kruhy a zhromažďovať informácie o vývoji v iránskom hi-tech odvetví," rozprával po anglicky mladík z Dubnice nad Váhom v iránskej televízii.
Krátko po tom, čo sa slovenská diplomacia dozvedela o uväznenom Valúchovi, už hlásila úspech svojho vyjednávania – Matej Valúch sa vrátil na Slovensko. Minister Lajčák vyhlásil, že za tento výsledok nemuselo Slovensko zaplatiť ani euro, ani prijať žiadne záväzky voči Iránu. Zábery z pamätnej tlačovky, kde minister ukázal oslobodeného väzňa verejnosti, boli pre mnohých divákov šokujúce: samotný Matej, mladý muž drobnej postavy, pôsobil takmer detsky. Vyvrátil, že by bol špiónom, ale zase potvrdil, že robil v Iráne headhuntera. Vyzeralo to ako vtip. Headhuntera, ktorý chodí po svete regrutovať odborníkov, si predsa len predstavujeme trochu inak, ako útleho dvadsaťpäťročného chalana s vrkôčikom, ktorý pôsobí v Dubnici nad Váhom. Bez urážky.
.stretnutie
Pred uvedením Matejovej knihy na trh dostávame pozvanie na stretnutie s ním. Nie sme si istí, či chceme promovať túto knihu, ale zo zvedavosti na stretnutie ideme. Matej pôsobí aj naživo v tričku s krátkymi rukávmi veľmi chlapčenským dojmom. Dlhé vlnisté vlasy má v gumičke, človek by mu odhadoval šestnásť, no má o desať rokov viac. Na otázky odpovedá ako vzorný študent, ktorý sa na skúšku pripravil.
Pýtame sa ho, prečo mal potrebu napísať knihu. Ten nápad dostal vraj ešte na samotke v Iráne a tam si v hlave začal knihu písať. Keď vlani vo februári prišiel domov, hneď si sadol za počítač a všetky myšlienky z iránskeho väzenia prepísal do počítača. Už v júni 2013 mal knihu hotovú, ale vtedy zatkli v Iráne našich paraglajdistov, a tak bolo treba počkať, kým sa vec vyrieši.
„Kniha má viacero rozmerov,“ vysvetľuje Matej svoj autorský prístup. „Keďže ľudia si nekupujú filozofické knižky, je tam aj môj príbeh a opísané všetko to, čo sa mi v Iráne stalo. Ale to je ten najplytkejší rozmer knižky. Druhý rozmer je politický, je tam načrtnuté, prečo vznikol môj prípad a tretí rozmer je filozofický. Mal som more času, tak som napísal, na čo som v tej cele prišiel.“
Pýtame sa, na čo prišiel v tej hraničnej životnej situácii, ktorou určite bol pobyt v iránskom väzení. „Priznal som si, že som o sebe zmýšľal príliš dobre, považoval som sa za inteligentnejšieho, ako som bol,“ odpovie Matej. „Myslel som si, že sa mi v živote darilo len vďaka mojej šikovnosti, ale zistil som, že za rôzne požehnania, ktoré som dostal, môžem byť vďačný iba Bohu. Prišiel som tam k viere, keď človek zažije také veci, pochopí, že Boh ho má rád a veci sa nedejú v jeho živote náhodou.“ Matej bol síce pokrstený, ale nebol veriacim, naopak, dlho bol veľkým vyznávačom Nietzscheho. V iránskom väzení sa to zmenilo, no napriek tomu nemá byť jeho kniha nejakou evanjelizačnou príručkou. Pravdupovediac, takto tá kniha naozaj ani nefunguje.
.o biznise
Matej, ktorý získal v Banskej Bystrici bakalársky titul, nám hovorí, že je najmä biznisový človek. Rád používa anglické slová, hovorí o sebe ako o personalistovi, headhuntorovi či človeku, ktorý robí regruiment. Tvrdí, že vie robiť dobrý marketing svojej práce a vďaka nemu dokázal presvedčiť aj západné firmy, aby im rozbiehal pobočky na Slovensku. Konkrétne mená firiem nepadnú. No spomenie svoje začiatky – zháňanie slovenských brigádnikov pre Grécko, hľadanie slovenských lekárov pre nemecké nemocnice, získanie rumunských fyzioterapeutiek pre Dubaj, ale tento biznis vraj nevyšiel.
A potom prišla práca pre Irán. Headhuntovať ľudí do Iránu chodil na turistické víza, ktoré mu vybavovala slovenská cestovka, lebo na internete sa dočítal, že mu takéto víza stačia. Dnes už považuje za chybu, že sa viac nezaujímal o politickú situáciu v Iráne. „Je to ignorantské, s tým s vami súhlasím, z môjho pohľadu to bolo nezodpovedné, že som si o tej krajine nič nezistil. Myslel som si, že keď človek ide s dobrým úmyslom a dobre sa k ľuďom správa, tak mu nič nehrozí, nesnažil som sa mať predsudky.“ Je vraj úplne apolitický človek a nezaujíma ho ani miestna politická situácia, ani zahraničná politika: „Mňa Irán zaujímal iba z biznis stránky a z biznis stránky má tá krajina veľké medzery, mnohé odvetvia sú nerozvinuté, pritom je to obrovská krajina s veľkým finančným potenciálom.“
O tom, ako ho jeho biznispartner Steve zlanáril na spoluprácu, hovorí s takmer detskou úprimnosťou – nemal s ním žiadnu zmluvu a nepreveril si, či je naozaj tým, za koho sa vydával. Steve však na rozdiel od mnohých iných biznisových partnerov vždy zaplatil, čo bolo treba. „Prichádzam k presvedčeniu, že je agent, ale nemôžem to dokázať. Určite nebol tým, za koho sa vydával. Predtým sme boli v dosť aktívnom kontakte, dokonca som ho považoval takmer za priateľa, lebo mi pomohol aj pri iných veciach. Po mojom návrate z Iránu sme sa už nestretli, nekontaktoval som ho,“ vysvetľuje Matej a na našu poznámku, že ako personalista by predsa mal vedieť trošku odhadnúť ľudí, poznamená, že ak bol Steve agentom CIA, tak to bol „top level“, ktorý on nemal šancu odhaliť. Vo svojej knihe ešte dodáva, že mladého človeka vždy potešia platby v hotovosti (žiadne dane...) aj cesty do Paríža. Ale kladie si tam aj takéto otázky: Prečo mi Steve nikdy nepovedal, v akom hoteli je práve ubytovaný? Prečo mi vždy platil len v hotovosti? Prečo sa so mnou nikdy neodfotil, prečo mi nikdy neukázal fotku svojej rodiny, o ktorej tak rád a tak často hovoril? Jednu otázku vraj nedokáže uniesť: „Prečo by si seriózna spoločnosť, ktorá nepôsobí na Slovensku, najala na prácu v Iráne práve mňa?“ Jedna odpoveď sa ponúka sama: Možno práve preto, ako bezbranne a mlado Matej vyzerá. Kto by už podozrieval takého mladíka zo špionáže? No Matej v knihe sebavedomo píše, že má svoje kvality a dokázal úspešne viesť podobný projekt v Iráne. „Možno som bol jeden z lepších či dokonca jeden z vôbec najlepších konzultantov na Slovensku, pôsobiacich v tejto oblasti. Ale aj napriek tomu všetkému to nedávalo zmysel,“ píše Matej vo svojej knihe. Má pravdu, veľký zmysel to nedáva ani dnes.
.terajší život
Matej sa už podľa svojich slov nevenuje regruimentu. „Nebol z toho pasívny príjem a mňa vždy zaujímal pasívny príjem. Teda niečo urobím, a to mi potom prináša peniaze, aj keď sa už tomu nevenujem.“ Dnes sa živí vytváraním internetovej stránky v angličtine. „Vyznám sa v tom, čo tam umiestniť, aby na stránku prišli ľudia a potom tam umiestňujem reklamu,“ vysvetľuje, ale odmietne povedať, na akej konkrétnej stránke robí a poučí nás, že také veci sa nehovoria ani vlastnej matke.
Matej nám vpisuje do knihy venovanie, lúčime sa a vieme, že napriek prečítaniu jeho knihy, napriek hodinovému rozhovoru nevieme o tomto človeku viac ako predtým. Celé to akosi nedáva zmysel.
Treba sa vrátiť do vlaňajšej zimy. Pätnásteho januára prišla informácia, že v Iráne je zadržiavaný dvadsaťšesťročný Slovák a je obvinený zo špionáže. Mal vraj ako agent CIA získavať informácie o jadrovom programe Iránu.
Mladý muž sa vo videu, ktoré zverejnila iránska štátna televízia, dokoca priznal. Hovorí na ňom o Stevenovi Loganovi zo spoločnosti Prizma, ktorý ho v roku 2009 kontaktoval so záujmom o spoluprácu. „V prvých dňoch som však zistil, že jeho skutočné meno nebolo Steven Logano a že je dôstojníkom CIA s cieľom infiltrovať iránske odborné kruhy a zhromažďovať informácie o vývoji v iránskom hi-tech odvetví," rozprával po anglicky mladík z Dubnice nad Váhom v iránskej televízii.
Krátko po tom, čo sa slovenská diplomacia dozvedela o uväznenom Valúchovi, už hlásila úspech svojho vyjednávania – Matej Valúch sa vrátil na Slovensko. Minister Lajčák vyhlásil, že za tento výsledok nemuselo Slovensko zaplatiť ani euro, ani prijať žiadne záväzky voči Iránu. Zábery z pamätnej tlačovky, kde minister ukázal oslobodeného väzňa verejnosti, boli pre mnohých divákov šokujúce: samotný Matej, mladý muž drobnej postavy, pôsobil takmer detsky. Vyvrátil, že by bol špiónom, ale zase potvrdil, že robil v Iráne headhuntera. Vyzeralo to ako vtip. Headhuntera, ktorý chodí po svete regrutovať odborníkov, si predsa len predstavujeme trochu inak, ako útleho dvadsaťpäťročného chalana s vrkôčikom, ktorý pôsobí v Dubnici nad Váhom. Bez urážky.
.stretnutie
Pred uvedením Matejovej knihy na trh dostávame pozvanie na stretnutie s ním. Nie sme si istí, či chceme promovať túto knihu, ale zo zvedavosti na stretnutie ideme. Matej pôsobí aj naživo v tričku s krátkymi rukávmi veľmi chlapčenským dojmom. Dlhé vlnisté vlasy má v gumičke, človek by mu odhadoval šestnásť, no má o desať rokov viac. Na otázky odpovedá ako vzorný študent, ktorý sa na skúšku pripravil.
Pýtame sa ho, prečo mal potrebu napísať knihu. Ten nápad dostal vraj ešte na samotke v Iráne a tam si v hlave začal knihu písať. Keď vlani vo februári prišiel domov, hneď si sadol za počítač a všetky myšlienky z iránskeho väzenia prepísal do počítača. Už v júni 2013 mal knihu hotovú, ale vtedy zatkli v Iráne našich paraglajdistov, a tak bolo treba počkať, kým sa vec vyrieši.
„Kniha má viacero rozmerov,“ vysvetľuje Matej svoj autorský prístup. „Keďže ľudia si nekupujú filozofické knižky, je tam aj môj príbeh a opísané všetko to, čo sa mi v Iráne stalo. Ale to je ten najplytkejší rozmer knižky. Druhý rozmer je politický, je tam načrtnuté, prečo vznikol môj prípad a tretí rozmer je filozofický. Mal som more času, tak som napísal, na čo som v tej cele prišiel.“
Pýtame sa, na čo prišiel v tej hraničnej životnej situácii, ktorou určite bol pobyt v iránskom väzení. „Priznal som si, že som o sebe zmýšľal príliš dobre, považoval som sa za inteligentnejšieho, ako som bol,“ odpovie Matej. „Myslel som si, že sa mi v živote darilo len vďaka mojej šikovnosti, ale zistil som, že za rôzne požehnania, ktoré som dostal, môžem byť vďačný iba Bohu. Prišiel som tam k viere, keď človek zažije také veci, pochopí, že Boh ho má rád a veci sa nedejú v jeho živote náhodou.“ Matej bol síce pokrstený, ale nebol veriacim, naopak, dlho bol veľkým vyznávačom Nietzscheho. V iránskom väzení sa to zmenilo, no napriek tomu nemá byť jeho kniha nejakou evanjelizačnou príručkou. Pravdupovediac, takto tá kniha naozaj ani nefunguje.
.o biznise
Matej, ktorý získal v Banskej Bystrici bakalársky titul, nám hovorí, že je najmä biznisový človek. Rád používa anglické slová, hovorí o sebe ako o personalistovi, headhuntorovi či človeku, ktorý robí regruiment. Tvrdí, že vie robiť dobrý marketing svojej práce a vďaka nemu dokázal presvedčiť aj západné firmy, aby im rozbiehal pobočky na Slovensku. Konkrétne mená firiem nepadnú. No spomenie svoje začiatky – zháňanie slovenských brigádnikov pre Grécko, hľadanie slovenských lekárov pre nemecké nemocnice, získanie rumunských fyzioterapeutiek pre Dubaj, ale tento biznis vraj nevyšiel.
A potom prišla práca pre Irán. Headhuntovať ľudí do Iránu chodil na turistické víza, ktoré mu vybavovala slovenská cestovka, lebo na internete sa dočítal, že mu takéto víza stačia. Dnes už považuje za chybu, že sa viac nezaujímal o politickú situáciu v Iráne. „Je to ignorantské, s tým s vami súhlasím, z môjho pohľadu to bolo nezodpovedné, že som si o tej krajine nič nezistil. Myslel som si, že keď človek ide s dobrým úmyslom a dobre sa k ľuďom správa, tak mu nič nehrozí, nesnažil som sa mať predsudky.“ Je vraj úplne apolitický človek a nezaujíma ho ani miestna politická situácia, ani zahraničná politika: „Mňa Irán zaujímal iba z biznis stránky a z biznis stránky má tá krajina veľké medzery, mnohé odvetvia sú nerozvinuté, pritom je to obrovská krajina s veľkým finančným potenciálom.“
O tom, ako ho jeho biznispartner Steve zlanáril na spoluprácu, hovorí s takmer detskou úprimnosťou – nemal s ním žiadnu zmluvu a nepreveril si, či je naozaj tým, za koho sa vydával. Steve však na rozdiel od mnohých iných biznisových partnerov vždy zaplatil, čo bolo treba. „Prichádzam k presvedčeniu, že je agent, ale nemôžem to dokázať. Určite nebol tým, za koho sa vydával. Predtým sme boli v dosť aktívnom kontakte, dokonca som ho považoval takmer za priateľa, lebo mi pomohol aj pri iných veciach. Po mojom návrate z Iránu sme sa už nestretli, nekontaktoval som ho,“ vysvetľuje Matej a na našu poznámku, že ako personalista by predsa mal vedieť trošku odhadnúť ľudí, poznamená, že ak bol Steve agentom CIA, tak to bol „top level“, ktorý on nemal šancu odhaliť. Vo svojej knihe ešte dodáva, že mladého človeka vždy potešia platby v hotovosti (žiadne dane...) aj cesty do Paríža. Ale kladie si tam aj takéto otázky: Prečo mi Steve nikdy nepovedal, v akom hoteli je práve ubytovaný? Prečo mi vždy platil len v hotovosti? Prečo sa so mnou nikdy neodfotil, prečo mi nikdy neukázal fotku svojej rodiny, o ktorej tak rád a tak často hovoril? Jednu otázku vraj nedokáže uniesť: „Prečo by si seriózna spoločnosť, ktorá nepôsobí na Slovensku, najala na prácu v Iráne práve mňa?“ Jedna odpoveď sa ponúka sama: Možno práve preto, ako bezbranne a mlado Matej vyzerá. Kto by už podozrieval takého mladíka zo špionáže? No Matej v knihe sebavedomo píše, že má svoje kvality a dokázal úspešne viesť podobný projekt v Iráne. „Možno som bol jeden z lepších či dokonca jeden z vôbec najlepších konzultantov na Slovensku, pôsobiacich v tejto oblasti. Ale aj napriek tomu všetkému to nedávalo zmysel,“ píše Matej vo svojej knihe. Má pravdu, veľký zmysel to nedáva ani dnes.
.terajší život
Matej sa už podľa svojich slov nevenuje regruimentu. „Nebol z toho pasívny príjem a mňa vždy zaujímal pasívny príjem. Teda niečo urobím, a to mi potom prináša peniaze, aj keď sa už tomu nevenujem.“ Dnes sa živí vytváraním internetovej stránky v angličtine. „Vyznám sa v tom, čo tam umiestniť, aby na stránku prišli ľudia a potom tam umiestňujem reklamu,“ vysvetľuje, ale odmietne povedať, na akej konkrétnej stránke robí a poučí nás, že také veci sa nehovoria ani vlastnej matke.
Matej nám vpisuje do knihy venovanie, lúčime sa a vieme, že napriek prečítaniu jeho knihy, napriek hodinovému rozhovoru nevieme o tomto človeku viac ako predtým. Celé to akosi nedáva zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.