Triumfálne nekrológy zvyčajne nepresiahnu zoznam zločinov, majetku a prezývok dotyčného zloducha. Ich autori však zároveň predstierajú, že ho dobre poznali, hoci za jeho života by sa k nemu mnohí neodvážili ani len priblížiť. Minulý týždeň odsúdil Špecializovaný trestný súd v Pezinku Juraja Ondrejčáka alias Piťa na 18 rokov odňatia slobody. Obvinenia: riadenie zločineckej skupiny, nedovolené ozbrojovanie a poškodzovanie cudzej veci. Ondrejčák sa odvolal, no ešte skôr, ako povie posledné slovo Najvyšší súd, ho azda môžeme označiť za gangstra.
.identita mafiána
Je to jedna z vecí, ktorú som si u Ondrejčáka všimol – že je gangstrom nesmierne rád, užíva si auru nebezpečenstva, teatrálne spôsoby, hrozivé autá, zbrane a spoločnosť surových ľudí. Býval agresívny, často reagoval zastrašovaním. Keď som sa ho raz opýtal, či je za vraždami, ktoré sa v roku 1999 stali v Irish Pube, odvetil, nech napíšem, čo chcem: „Nič ti neurobím,“ vyhlásil štýlom Krstného otca. „Ale môj syn ti to nikdy nezabudne.“ Iní gangstri, s ktorými som sa stretol – najmä tí starší – zjavne pokladali organizovaný zločin za remeslo. Za obživu, ktorá pritom nemusí ovplyvniť všetky ich vzťahy, alebo prifarbiť každý rozhovor. U Ondrejčáka to bolo iné – dom s trojmetrovými múrmi, gorila pri bráne, krčma s mečmi na stene, nepriestrelný čierny mercedes, zelený vojenský bentley, a tak ďalej, a tak ďalej. Všetko to kričalo: Nie je to len moja robota, je to moja identita. Som taký.
Takáto oddanosť zločinu si vyžaduje aj vnútornú filozofiu, ktorá existencii gangstra prepožičiava formu i význam. Aj tým sa Ondrejčák líšil od iných gangsterských bosov. S časťou z nich sedel vo väzení ešte za komunizmu a nemal ilúzie o ich výnimočnosti. Piťovo vnímanie samého seba spočívalo na dvoch pilieroch. Prvým bola povesť „človeka z ľudu“. Hoci pochádza zo stredostavovskej rodiny (matka – úradníčka na ministerstve obrany, otec – predstaviteľ ministerstva poľnohospodárstva), svoj gang označoval za bandu chalanov, čo vyrástli na lamačských uliciach, radi spolu popíjali a fajčili trávu. Čo sa týka ostatných gangstrov, tí, ktorí mu neželali smrť, o ňom hovorili s úctou ako o človeku, ktorý drží slovo. Ondrejčák podľa všetkého rozoznával správne a nesprávne spôsoby vraždenia ľudí. Pamätám si na rozhovor, inšpirovaný správou o mužovi, ktorého zastrelili pred jeho deťmi. Ondrejčák pokrútil hlavou a povedal, že čestné by bolo, keby toho muža zavolali na krátku prechádzku do záhrady...
Druhý pilier Piťovej identity, či aspoň identity jeho gangu, sa spájal so skinheadsko-neonacistickým rasizmom. Nespomínam si presne, aké mal tetovanie – maria sa mi nejaké náhrobné kamene a čarodejnícke klobúky – ale tak ako výzdoba jeho pubu Trojka, aj ono vychádzalo z nordicko-keltských námetov, ktoré obľubuje celý tábor „white power“. Nebol to svet, do ktorého by pozývali cudzích ľudí – a najmä novinárov – preto sa nebudem tváriť, že by som mu rozumel. No intuitívne mi to dáva zmysel – ak sa človek živí vydieraním prostitútok a drogových dílerov, potrebuje pevnú identitu, aby mohol chodiť so zdvihnutou hlavou.
Piťo však zároveň pohŕdal mainstreamovou spoločnosťou, najmä politikmi a slovenskou elitou. „Každý kradne,“ povznesene vravieval. „Nebuď naivný.“ Spoločnosť predstierala, že ho nenávidí, no Ondrejčák mi raz prezradil, že nejeden oligarcha má záujem o jeho služby, aj tí z „všetkých troch (hlavných) finančných skupín“. A hoci na vysokú spoločnosť sa Piťo pozeral zvysoka, očividne sa do nej túžil zaradiť. Na „univerzite“ v Sládkovičove vyštudoval právo a chystal sa na doktorandskú prácu (téma: úkladná vražda). Zabránilo mu v tom zatknutie v roku 2011. Chodil na spoločenské podujatia, hoci zväčša v utajení. Právnik Ernest Valko mi raz povedal, že na oslavu tridsiatych narodenín spoločného známeho sa Ondrejčák prešmykol zadnými dvierkami, a „potichu ako líška“ vkĺzol medzi hostí, kde boli profesori práva, sudcovia, prokurátori a mediálne známi advokáti.
.vyššie kruhy
Mal dosť dobrodincov, sponzorov a známych aj v najvyšších poschodiach slovenskej spoločnosti. Bol medzi nimi podnikateľ Ivan Kmotrík (Ondrejčák tvrdil, že na jeho pokyn urobil okrem iného poriadok na futbalovom štadióne Slovana), Ladislav Rehák (Ondrejčák bol v kontakte najmä s Rehákovými synmi Martinom a Jurajom), Marián Kočner (jeho meno bolo uvedené medzi „piťovcami“ na takzvanom mafiánskom zozname, ktorý v roku 2012 unikol z prostredia polície), ale aj uznávaní právnici ako Ernest Valko, Peter Filip či Zoroslav Kollár (aj ten bol na zozname z roku 2012). Aj kontakty na niektorých vplyvných ľudí zrejme vysvetľujú, prečo zostal Ondrejčák tak dlho na slobode, hoci sa netajil, že je gangster. A prečo musel prísť odhodlaný tím vyšetrovateľov pod vedením Rudolfa Cádru, zástupcu riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite z éry Daniela Lipšica, aby ho dostal. A prečo sa polícia musela uchýliť k úskokom, aby prípad nedozorovala Generálna prokuratúra pod vedením Dobroslava Trnku, ktorá podľa všetkého držala nad Piťom ochrannú ruku.
Osemnásť rokov je dlhý čas, takže ide o veľké víťazstvo polície aj špeciálnej prokuratúry. Nepochybujem, že Ondrejčákov pád oslávia mnohí: a vzhľadom na to, čím bol a čo reprezentoval, je to aj pochopiteľné. No nie všetci, ktorí sa tešia, majú na to aj právo – myslím hlavne politikov, ktorí chceli znovuzvolenie Trnku, ale aj policajtov, ktorí by radi Ondrejčáka naďalej ignorovali, keby im to Cádra neznemožnil.
.autor je investigatívny novinár
.identita mafiána
Je to jedna z vecí, ktorú som si u Ondrejčáka všimol – že je gangstrom nesmierne rád, užíva si auru nebezpečenstva, teatrálne spôsoby, hrozivé autá, zbrane a spoločnosť surových ľudí. Býval agresívny, často reagoval zastrašovaním. Keď som sa ho raz opýtal, či je za vraždami, ktoré sa v roku 1999 stali v Irish Pube, odvetil, nech napíšem, čo chcem: „Nič ti neurobím,“ vyhlásil štýlom Krstného otca. „Ale môj syn ti to nikdy nezabudne.“ Iní gangstri, s ktorými som sa stretol – najmä tí starší – zjavne pokladali organizovaný zločin za remeslo. Za obživu, ktorá pritom nemusí ovplyvniť všetky ich vzťahy, alebo prifarbiť každý rozhovor. U Ondrejčáka to bolo iné – dom s trojmetrovými múrmi, gorila pri bráne, krčma s mečmi na stene, nepriestrelný čierny mercedes, zelený vojenský bentley, a tak ďalej, a tak ďalej. Všetko to kričalo: Nie je to len moja robota, je to moja identita. Som taký.
Takáto oddanosť zločinu si vyžaduje aj vnútornú filozofiu, ktorá existencii gangstra prepožičiava formu i význam. Aj tým sa Ondrejčák líšil od iných gangsterských bosov. S časťou z nich sedel vo väzení ešte za komunizmu a nemal ilúzie o ich výnimočnosti. Piťovo vnímanie samého seba spočívalo na dvoch pilieroch. Prvým bola povesť „človeka z ľudu“. Hoci pochádza zo stredostavovskej rodiny (matka – úradníčka na ministerstve obrany, otec – predstaviteľ ministerstva poľnohospodárstva), svoj gang označoval za bandu chalanov, čo vyrástli na lamačských uliciach, radi spolu popíjali a fajčili trávu. Čo sa týka ostatných gangstrov, tí, ktorí mu neželali smrť, o ňom hovorili s úctou ako o človeku, ktorý drží slovo. Ondrejčák podľa všetkého rozoznával správne a nesprávne spôsoby vraždenia ľudí. Pamätám si na rozhovor, inšpirovaný správou o mužovi, ktorého zastrelili pred jeho deťmi. Ondrejčák pokrútil hlavou a povedal, že čestné by bolo, keby toho muža zavolali na krátku prechádzku do záhrady...
Druhý pilier Piťovej identity, či aspoň identity jeho gangu, sa spájal so skinheadsko-neonacistickým rasizmom. Nespomínam si presne, aké mal tetovanie – maria sa mi nejaké náhrobné kamene a čarodejnícke klobúky – ale tak ako výzdoba jeho pubu Trojka, aj ono vychádzalo z nordicko-keltských námetov, ktoré obľubuje celý tábor „white power“. Nebol to svet, do ktorého by pozývali cudzích ľudí – a najmä novinárov – preto sa nebudem tváriť, že by som mu rozumel. No intuitívne mi to dáva zmysel – ak sa človek živí vydieraním prostitútok a drogových dílerov, potrebuje pevnú identitu, aby mohol chodiť so zdvihnutou hlavou.
Piťo však zároveň pohŕdal mainstreamovou spoločnosťou, najmä politikmi a slovenskou elitou. „Každý kradne,“ povznesene vravieval. „Nebuď naivný.“ Spoločnosť predstierala, že ho nenávidí, no Ondrejčák mi raz prezradil, že nejeden oligarcha má záujem o jeho služby, aj tí z „všetkých troch (hlavných) finančných skupín“. A hoci na vysokú spoločnosť sa Piťo pozeral zvysoka, očividne sa do nej túžil zaradiť. Na „univerzite“ v Sládkovičove vyštudoval právo a chystal sa na doktorandskú prácu (téma: úkladná vražda). Zabránilo mu v tom zatknutie v roku 2011. Chodil na spoločenské podujatia, hoci zväčša v utajení. Právnik Ernest Valko mi raz povedal, že na oslavu tridsiatych narodenín spoločného známeho sa Ondrejčák prešmykol zadnými dvierkami, a „potichu ako líška“ vkĺzol medzi hostí, kde boli profesori práva, sudcovia, prokurátori a mediálne známi advokáti.
.vyššie kruhy
Mal dosť dobrodincov, sponzorov a známych aj v najvyšších poschodiach slovenskej spoločnosti. Bol medzi nimi podnikateľ Ivan Kmotrík (Ondrejčák tvrdil, že na jeho pokyn urobil okrem iného poriadok na futbalovom štadióne Slovana), Ladislav Rehák (Ondrejčák bol v kontakte najmä s Rehákovými synmi Martinom a Jurajom), Marián Kočner (jeho meno bolo uvedené medzi „piťovcami“ na takzvanom mafiánskom zozname, ktorý v roku 2012 unikol z prostredia polície), ale aj uznávaní právnici ako Ernest Valko, Peter Filip či Zoroslav Kollár (aj ten bol na zozname z roku 2012). Aj kontakty na niektorých vplyvných ľudí zrejme vysvetľujú, prečo zostal Ondrejčák tak dlho na slobode, hoci sa netajil, že je gangster. A prečo musel prísť odhodlaný tím vyšetrovateľov pod vedením Rudolfa Cádru, zástupcu riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite z éry Daniela Lipšica, aby ho dostal. A prečo sa polícia musela uchýliť k úskokom, aby prípad nedozorovala Generálna prokuratúra pod vedením Dobroslava Trnku, ktorá podľa všetkého držala nad Piťom ochrannú ruku.
Osemnásť rokov je dlhý čas, takže ide o veľké víťazstvo polície aj špeciálnej prokuratúry. Nepochybujem, že Ondrejčákov pád oslávia mnohí: a vzhľadom na to, čím bol a čo reprezentoval, je to aj pochopiteľné. No nie všetci, ktorí sa tešia, majú na to aj právo – myslím hlavne politikov, ktorí chceli znovuzvolenie Trnku, ale aj policajtov, ktorí by radi Ondrejčáka naďalej ignorovali, keby im to Cádra neznemožnil.
.autor je investigatívny novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.