Voľby a mýty

Keď v malej dedinke Astej (alebo Asztély) neďaleko Berehova na Zakarpatskej Ukrajine ukončí volebná komisia spočítavanie, výsledok dve tretiny hlasov pre Petra Porošenka nikoho z jej členov neprekvapí. Ak sa dá niečo z tvárí členov volebnej komisie vyčítať, tak je to radosť, že to už majú konečne za sebou a všetko dobre dopadlo. Podobný výsledok všetci čakali a jeho bezprostredné komentovanie sa tak obmedzí akurát na vtipkovanie na tému, že novozvolený prezident – cukrovinkový kráľ – by mal teraz všetkým miestnym obyvateľom poslať po čokoláde.
Napriek tomu, že ukrajinské prezidentské voľby dopadli podľa očakávania, ich výsledky spochybnili niekoľko dnes pomerne populárnych mýtov o tejto krajine.
Tým prvým je, že Ukrajina ako štát nefunguje. Existuje dokonca časť ľudí, ktorá týmto argumentom ospravedlňuje jej prípadný rozpad  či rozdelenie. Iste, fungovanie ukrajinského štátu má ďaleko od ideálu a viaceré jeho inštitúcie, najmä armáda a polícia, sú vo veľkých problémoch. Na druhej strane, zorganizovanie volieb v čase občianskej vojny je predsa len prejavom istej sily štátu. Voľby prebehli bezproblémovo a s výnimkou dvoch regiónov, kde sa skutočne bojuje, sa hlasovalo aj na územiach na východ od Dnepra. Volebné komisie pracovali bezproblémovo, dodržané boli všetky atribúty demokratického hlasovania a voľby boli dobre zabezpečené aj po technickej a bezpečnostnostnej stránke. Členovia volebných komisií si až úzkostlivo dávali pozor, aby ich prácu nemohol nikto spochybniť. Nefungujúci štát by voľby na takejto úrovni nedokázal zabezpečiť.
Výsledky volieb tiež vyvrátili ďalší rozšírený mýtus, že západnú Ukrajinu kontrolujú extrémisti a radikálni nacionalisti. Ukázalo sa, že aj keď tieto prúdy zohrali v revolúcii Euromajdanu svoju úlohu, ich reálna politická sila je nízka. Prezidentský kandidát Pravého sektora Dmytro Jaroš nezískal vo voľbách ani jedno percento hlasov a šéf západoukrajinskej nacionalistickej strany Sloboda a jeden z lídrov Euromajdanu Oleh Tjahnybok  len niečo viac ako jedno percento hlasov. Presvedčivé víťazstvo Porošenka už v prvom kole volieb je naopak dôkazom, že väčšina Ukrajincov chce na čele štátu vidieť konsenzuálneho politika, ktorý bude prijateľný nielen pre západ krajiny, ale aj pre ľudí vo východných regiónoch.
S ďalším mýtom sa krátko pred ukrajinskými voľbami zahral maďarský premiér Viktor Orbán, keď vyhlásil, že Maďarsko podporuje požiadavky miestnej približne dvestotisícovej maďarskej komunity na autonómiu. Problém je, že s takouto požiadavkou nikto z ukrajinských Maďarov neprišiel a Orbánovu iniciatívu tu všetci vnímajú len ako gesto pre domáce publikum. Je pravda, že mnohí Maďari na juhu Zakarpatska sa na aktivity nacionalistov počas Euromajdanu pozerali s istými obavami. To sa zrejme podpísalo aj na nižšej volebnej účasti v obciach a mestečkách tesne pri maďarskej hranici, aj keď aj tu sa na voľbách zúčastnila približne polovica voličov. Takisto platí, že mnohí z obyvateľov Berehova  či Vinohradova využili možnosť získať maďarské občianstvo, aj keď to ukrajinské zákony zakazujú. Všetci však vedia, že domáhať sa autonómie v situácii, keď štát vedie vojnu s proruskými separatistami, by bol veľmi zlý nápad. Ani jedna z dvoch maďarských politických strán na Zakarpatsku počas predvolebnej kampane tému autonómie neotvorila. Jedna z týchto strán otvorene podporovala Porošenka, ktorému dala svoj hlas aj veľká väčšina hlasujúcich Maďarov.Urobili tak s nádejou, že práve tento prezident zlepší ich život. Aj keď v minulosti sa už toľkokrát sklamali.