To, že čas beží, dávno vieme. Dávno vieme, že Vianoce sú čoraz častejšie. Ach, aké ťažké je zvyknúť si na to. Vlastne sa to ani nedá. Len čo si zvyknete, beh času sa zase zrýchli a aby ste si znova zvykali a len čo si zvyknete...Bude to päť rokov, čo nás opustil Julo Satinský. Už päť. Dá sa povedať, že je to také malé jubileum?
Ale ak je to jubileum, čo máme oslavovať? Že čas beží?
Prvý raz som ho videl v Pionierskom paláci, niekedy v päťdesiatom treťom, bol tam pečený-varený, ústredná postava, všetci sa okolo neho krútili. Hral v pásme o Dedovi Mrázovi a dvanástich mesiačikoch mesiac marec. „Keď roztopia už lúče slnka snehuliakov, čo deti nastavali,“ recitoval a všetci boli dojatí a tlieskali. Hral som mesiac jún a ostal som v jeho tieni.
Po rokoch, v päťdesiatom siedmom, som ležal doma s predstieranou chrípkou, lebo sa mi nechcelo ísť do školy. Niekto zvonil. Pred dverami Julo. Prišiel ma prehovárať, aby som sa obliekol a zúčastnil sa okresného kola recitačných pretekov. Prehovoril ma a preteky sme vyhrali. Ja v poézii, on v próze. Finále bolo na Orave. Hviezdoslavov Kubín.
Aj tam sme to vyhrali. Ale to ani nebolo také dôležité. Dôležitejšie bolo, že sme každý večer na ubytovni zabávali ostatných súťažiacich improvizovanými dialógmi. Mali sme úspech, všetci sa smiali.
A potom prechádzky popri Dunaji a nekonečné improvizácie, zatiaľ bez publika. A mládežnícke predpoludnia v Tatre, a Lásky hra osudná bratov Čapkovcov na VŠMU, kam nás obsadil režisér Mikulík, hoci sme neštudovali herectvo. A Vojenský umelecký súbor a kabaretné pásmo Poprava sa nekoná (nenávidím termín „pásmo“). A tri roky dramaturgovania v televízii, počas ktorých sme stihli dokázať, že úradníci z nás nebudú. A predstavenie Večer pre dvoch v Dome československo-sovietskeho priateľstva, a potom už vyvrcholenie prvej dekády nášho profesionálneho života – Divadlo na korze. A účasť v Horníčkových Hovoroch H s kolujúcou haluškou. A „vriaci kotol v Semafore“, ako to napísali o našom pražskom predstavení v Smene. A Večerní Brno a opereta Novej scény a jej činohra a Štúdio S a desiatky, stovky ľudí, s ktorými sme prišli do styku a státisíce (ozaj, koľko ich bolo) divákov, ktorí sa na nás prišli pozrieť a tetky v Čiernom Balogu, čo sedeli v prvej rade a smiali sa na scénke o dojení a...
...a je to už päť rokov, čo Julo odišiel a ja mám pocit, že je stále tu. Ten pocit hraničí s istotou.
Ale ak je to jubileum, čo máme oslavovať? Že čas beží?
Prvý raz som ho videl v Pionierskom paláci, niekedy v päťdesiatom treťom, bol tam pečený-varený, ústredná postava, všetci sa okolo neho krútili. Hral v pásme o Dedovi Mrázovi a dvanástich mesiačikoch mesiac marec. „Keď roztopia už lúče slnka snehuliakov, čo deti nastavali,“ recitoval a všetci boli dojatí a tlieskali. Hral som mesiac jún a ostal som v jeho tieni.
Po rokoch, v päťdesiatom siedmom, som ležal doma s predstieranou chrípkou, lebo sa mi nechcelo ísť do školy. Niekto zvonil. Pred dverami Julo. Prišiel ma prehovárať, aby som sa obliekol a zúčastnil sa okresného kola recitačných pretekov. Prehovoril ma a preteky sme vyhrali. Ja v poézii, on v próze. Finále bolo na Orave. Hviezdoslavov Kubín.
Aj tam sme to vyhrali. Ale to ani nebolo také dôležité. Dôležitejšie bolo, že sme každý večer na ubytovni zabávali ostatných súťažiacich improvizovanými dialógmi. Mali sme úspech, všetci sa smiali.
A potom prechádzky popri Dunaji a nekonečné improvizácie, zatiaľ bez publika. A mládežnícke predpoludnia v Tatre, a Lásky hra osudná bratov Čapkovcov na VŠMU, kam nás obsadil režisér Mikulík, hoci sme neštudovali herectvo. A Vojenský umelecký súbor a kabaretné pásmo Poprava sa nekoná (nenávidím termín „pásmo“). A tri roky dramaturgovania v televízii, počas ktorých sme stihli dokázať, že úradníci z nás nebudú. A predstavenie Večer pre dvoch v Dome československo-sovietskeho priateľstva, a potom už vyvrcholenie prvej dekády nášho profesionálneho života – Divadlo na korze. A účasť v Horníčkových Hovoroch H s kolujúcou haluškou. A „vriaci kotol v Semafore“, ako to napísali o našom pražskom predstavení v Smene. A Večerní Brno a opereta Novej scény a jej činohra a Štúdio S a desiatky, stovky ľudí, s ktorými sme prišli do styku a státisíce (ozaj, koľko ich bolo) divákov, ktorí sa na nás prišli pozrieť a tetky v Čiernom Balogu, čo sedeli v prvej rade a smiali sa na scénke o dojení a...
...a je to už päť rokov, čo Julo odišiel a ja mám pocit, že je stále tu. Ten pocit hraničí s istotou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.