Do prvej skupiny patria mnohí. Nájdu sa tam komunisti, socialisti a väčšina dnešných liberálov, ktorí sú presvedčení, že ľudská snaha môže napraviť všetko zlo sveta. Existuje však aj skupina ľudí, ktorých nazývam náboženskí mileniaristi, ktorí veria, že Boh má plán pre univerzálnu spásu, a keďže veci sa nevyvíjajú tak, ako by sa mali, cítia poslanie Bohu pomôcť.
Katechizmus katolíckej cirkvi takýto náboženský pohľad odmieta. Ale po minulotýždňovej návšteve pápeža Františka v Svätej zemi sa len ťažko potláča predstava, že tento muž nosí vo svojom srdci túžbu po univerzálnom spasení všetkých. A to napriek tomu, že jeho verejné vystúpenia sú úplne v súlade s doktrínou jeho cirkvi. Svätý Otec je, zdá sa, naozaj presvedčený, že dokáže svet „opraviť“. A rozhodol sa začať s časťou sveta, s ktorou si nikto nevie rady, pričom nápravu celkom isto potrebuje.
Pápežova intervencia do blízkovýchodnej politiky vychádza z hlbokého teologického presvedčenia, ktoré má prednosť pred vnímaním momentálnej reality. Zdá sa, že pápež verí, že vzpierajúcimi sa srdciami proti sebe stojacich strán môže na Blízkom východe pohnúť zázrak. Osobne na zázraky verím, ale neverím, že ich možno privolať na želanie.
.modlitba neveriacich
Ako si všimol Lee Smith, moslimský svet palestínsko-izraelský spor už dávnejšie presunul mimo svojej hlavnej oblasti záujmu. V pápežovej mysli však problémy Palestínčanov – akokoľvek benígne sú v porovnaní s problémami Sýrčanov, Iračanov či Egypťanov – stoja ako symbol chorôb tohto sveta, ktoré chce Boh vyliečiť. František si namiesto obrov vybral veterné mlyny.
Pápežovým najzvláštnejším gestom, ale možno aj najviac charakteristickým, bolo pozvanie izraelského prezidenta Šimona Peresa a šéfa Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása do Vatikánu, aby sa tam na budúci mesiac spolu pomodlili za mier.
Peres sa pritom, ako verejne povedal, nemodlí. Navyše, ak by sa aj rozhodol modliť, čo znie nepravdepodobne, nemohol by tak urobiť vo Vatikáne. Pretože Židia majú zákaz modliť sa v budovách s kresťanskými náboženskými vyobrazeniami. Navyše už nemôže hovoriť v mene štátu Izraela, keďže zo svojej prevažne ceremoniálnej prezidentskej funkcie končí v júli tohto roku. Mimo sveta zázrakov je takéto cvičenie trojnásobne zbytočné. Podľa väčšiny moslimských autorít sa rovnaký zákaz vzťahuje aj na Abbása, ktorý navyše tiež nie je nábožensky založeným človekom. Modlitebné stretnutie s Peresom a Abbásom sa tak môže premeniť na niečo, čo by sme mohli označiť prívlastkom real maravilloso.
Všetko, čo pápež robí, by malo byť videné prizmou teológie. Pápež František prináša na mínové pole blízkovýchodnej politiky čisto teologický impulz. A začína tým, že Palestínu ako jediný zo všetkých západných politikov nazýva štátom. Celých dvadsať rokov Izraelčania a predstavitelia Palestínskej samosprávy spolu s hlavnými mocnosťami sveta diskutujú o podmienkach, ktoré by mohli viesť k vzniku Palestínskeho štátu. František, zdá sa, verí, že štát vznikne, ak použije toto slovo a Palestínsku samosprávu štátom jednoducho nazve.
Z tohto pápeža vyžaruje láskavosť. Jeho gestá voči Palestínčanom boli vybalansované bezprecedentnými gestami voči Izraelčanom. Na hrob Theodora Herzla, zakladateľa sionizmu, položil veniec a holokaust nazval jedinečným zlom v dejinách. V Bergogliových vystúpeniach nenájdete ani náznak niečoho zlého voči Židom. Práve naopak. Potvrdil to aj v svojej encyklike, keď napísal, že zmluva medzi vyvoleným židovským národom a Bohom nebola nikdy vypovedaná, pretože „Božie dary a povolania sú neodvolateľné“.
.neakceptovateľný problém
Náhle nadšenie pápeža Františka pre Palestínsky štát nie je nič svojvoľné. Je to len ďalší prejav jeho mileniárnych nádejí o oživení cirkvi, ktorá zachraňuje čoraz menej jednotlivcov, ale verí tomu, že dokáže zachrániť každého. Rovnaký mesianistický univerzalizmus sme mohli vidieť v jeho novoročnom posolstve, kde odmietol trhový kapitalizmus a ukázal ochotu zjemniť niektoré doktrinálne reštrikcie, aby pod cirkevný stan prilákal viac ľudí. Niektorých konzervatívnych katolíkov, ako napríklad stĺpčekára New York Times Rossa Douthata, to straší a obávajú sa „pozdného sovietskeho scenára“, keď sovietski vládcovia pôsobili tak, že ani sami neveria tomu, čo hlásajú. Lenže pápež František napriek dojmu, ktorý z neho majú médiá, dodnes nepovedal nič, čo by protirečilo cirkevnej doktríne. Svoju cirkev však prirovnal k „poľnej nemocnici po bitke“ – a to je niečo, čím sa podstatne líši od svojich predchodcov.
Benedikt XVI. veril v špeciálnu Božiu lásku k Izraelu, ale nesnažil sa intervenovať do izraelsko-palestínskeho konfliktu. Svoju rolu totiž chápal ako duchovnú. František, naopak, politickú situáciu, v ktorej sa nachádzajú Palestínčania, označil za „neakceptovateľnú“ a zapojil sa do politického procesu. Napriek tomu by bolo chybou hovoriť o Benediktovom prístupe ako o striktne „duchovnom“ a Františkovom ako o „politickom“. Skôr ide o iné teológie.
Pre Františka je palestínsky problém „neakceptovateľný“ nie preto, že by Palestínčanov masakrovali ako v Sýrii alebo preto, že by hladovali ako v Egypte, alebo čelili neustálym teroristickým útokom ako v Iraku. S výnimkou bohatých arabských krajín v Perzskom zálive majú Arabi v Judei a Samárii najvyššiu životnú úroveň a najlepšiu úroveň zdravotníctva a vzdelania v celom arabskom svete. Trpia nepohodlím a občas čelia ponižovaniu, ale nežijú v riziku.
Palestínsky problém je pre Františka „neakceptovateľný“ preto, že reprezentuje zlyhanie sveta pozdvihnúť ľudí, považovaných za pošliapaných a potláčaných: je to dôležité skôr pre symbolickú hodnotu, nie faktický stav. Ich biedne podmienky útočia vo Františkovom ponímaní na mileniárnu víziu univerzálnej spásy. František jednoducho cíti, že musí zasiahnúť proti údajnému zlu jednoducho preto, že tam je.
Katechizmus katolíckej cirkvi takýto náboženský pohľad odmieta. Ale po minulotýždňovej návšteve pápeža Františka v Svätej zemi sa len ťažko potláča predstava, že tento muž nosí vo svojom srdci túžbu po univerzálnom spasení všetkých. A to napriek tomu, že jeho verejné vystúpenia sú úplne v súlade s doktrínou jeho cirkvi. Svätý Otec je, zdá sa, naozaj presvedčený, že dokáže svet „opraviť“. A rozhodol sa začať s časťou sveta, s ktorou si nikto nevie rady, pričom nápravu celkom isto potrebuje.
Pápežova intervencia do blízkovýchodnej politiky vychádza z hlbokého teologického presvedčenia, ktoré má prednosť pred vnímaním momentálnej reality. Zdá sa, že pápež verí, že vzpierajúcimi sa srdciami proti sebe stojacich strán môže na Blízkom východe pohnúť zázrak. Osobne na zázraky verím, ale neverím, že ich možno privolať na želanie.
.modlitba neveriacich
Ako si všimol Lee Smith, moslimský svet palestínsko-izraelský spor už dávnejšie presunul mimo svojej hlavnej oblasti záujmu. V pápežovej mysli však problémy Palestínčanov – akokoľvek benígne sú v porovnaní s problémami Sýrčanov, Iračanov či Egypťanov – stoja ako symbol chorôb tohto sveta, ktoré chce Boh vyliečiť. František si namiesto obrov vybral veterné mlyny.
Pápežovým najzvláštnejším gestom, ale možno aj najviac charakteristickým, bolo pozvanie izraelského prezidenta Šimona Peresa a šéfa Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása do Vatikánu, aby sa tam na budúci mesiac spolu pomodlili za mier.
Peres sa pritom, ako verejne povedal, nemodlí. Navyše, ak by sa aj rozhodol modliť, čo znie nepravdepodobne, nemohol by tak urobiť vo Vatikáne. Pretože Židia majú zákaz modliť sa v budovách s kresťanskými náboženskými vyobrazeniami. Navyše už nemôže hovoriť v mene štátu Izraela, keďže zo svojej prevažne ceremoniálnej prezidentskej funkcie končí v júli tohto roku. Mimo sveta zázrakov je takéto cvičenie trojnásobne zbytočné. Podľa väčšiny moslimských autorít sa rovnaký zákaz vzťahuje aj na Abbása, ktorý navyše tiež nie je nábožensky založeným človekom. Modlitebné stretnutie s Peresom a Abbásom sa tak môže premeniť na niečo, čo by sme mohli označiť prívlastkom real maravilloso.
Všetko, čo pápež robí, by malo byť videné prizmou teológie. Pápež František prináša na mínové pole blízkovýchodnej politiky čisto teologický impulz. A začína tým, že Palestínu ako jediný zo všetkých západných politikov nazýva štátom. Celých dvadsať rokov Izraelčania a predstavitelia Palestínskej samosprávy spolu s hlavnými mocnosťami sveta diskutujú o podmienkach, ktoré by mohli viesť k vzniku Palestínskeho štátu. František, zdá sa, verí, že štát vznikne, ak použije toto slovo a Palestínsku samosprávu štátom jednoducho nazve.
Z tohto pápeža vyžaruje láskavosť. Jeho gestá voči Palestínčanom boli vybalansované bezprecedentnými gestami voči Izraelčanom. Na hrob Theodora Herzla, zakladateľa sionizmu, položil veniec a holokaust nazval jedinečným zlom v dejinách. V Bergogliových vystúpeniach nenájdete ani náznak niečoho zlého voči Židom. Práve naopak. Potvrdil to aj v svojej encyklike, keď napísal, že zmluva medzi vyvoleným židovským národom a Bohom nebola nikdy vypovedaná, pretože „Božie dary a povolania sú neodvolateľné“.
.neakceptovateľný problém
Náhle nadšenie pápeža Františka pre Palestínsky štát nie je nič svojvoľné. Je to len ďalší prejav jeho mileniárnych nádejí o oživení cirkvi, ktorá zachraňuje čoraz menej jednotlivcov, ale verí tomu, že dokáže zachrániť každého. Rovnaký mesianistický univerzalizmus sme mohli vidieť v jeho novoročnom posolstve, kde odmietol trhový kapitalizmus a ukázal ochotu zjemniť niektoré doktrinálne reštrikcie, aby pod cirkevný stan prilákal viac ľudí. Niektorých konzervatívnych katolíkov, ako napríklad stĺpčekára New York Times Rossa Douthata, to straší a obávajú sa „pozdného sovietskeho scenára“, keď sovietski vládcovia pôsobili tak, že ani sami neveria tomu, čo hlásajú. Lenže pápež František napriek dojmu, ktorý z neho majú médiá, dodnes nepovedal nič, čo by protirečilo cirkevnej doktríne. Svoju cirkev však prirovnal k „poľnej nemocnici po bitke“ – a to je niečo, čím sa podstatne líši od svojich predchodcov.
Benedikt XVI. veril v špeciálnu Božiu lásku k Izraelu, ale nesnažil sa intervenovať do izraelsko-palestínskeho konfliktu. Svoju rolu totiž chápal ako duchovnú. František, naopak, politickú situáciu, v ktorej sa nachádzajú Palestínčania, označil za „neakceptovateľnú“ a zapojil sa do politického procesu. Napriek tomu by bolo chybou hovoriť o Benediktovom prístupe ako o striktne „duchovnom“ a Františkovom ako o „politickom“. Skôr ide o iné teológie.
Pre Františka je palestínsky problém „neakceptovateľný“ nie preto, že by Palestínčanov masakrovali ako v Sýrii alebo preto, že by hladovali ako v Egypte, alebo čelili neustálym teroristickým útokom ako v Iraku. S výnimkou bohatých arabských krajín v Perzskom zálive majú Arabi v Judei a Samárii najvyššiu životnú úroveň a najlepšiu úroveň zdravotníctva a vzdelania v celom arabskom svete. Trpia nepohodlím a občas čelia ponižovaniu, ale nežijú v riziku.
Palestínsky problém je pre Františka „neakceptovateľný“ preto, že reprezentuje zlyhanie sveta pozdvihnúť ľudí, považovaných za pošliapaných a potláčaných: je to dôležité skôr pre symbolickú hodnotu, nie faktický stav. Ich biedne podmienky útočia vo Františkovom ponímaní na mileniárnu víziu univerzálnej spásy. František jednoducho cíti, že musí zasiahnúť proti údajnému zlu jednoducho preto, že tam je.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.