Alebo keď sa nám stretnú oči s niekým v autobuse...až keď človek vypadne za hranice ostbloku, uvedomí si, že to nie je normálne. Nehovorím teraz len o usmievavej Ázii. Je to aj celý Západ. Netuším, kde väzí problém, ale zaznamenala som ho aj u susedov v Česku, Poľsku, Bulharsku...Až keď som prišla žiť do Ruska, zbadala som odkiaľ vietor fúka. Odtiaľ. Moskva je stelesnením ľudského chladu (našťastie, ruský vidiek až tak nie). Prečo a ako sa to stalo, žeby tá okupácia? Alebo to máme geneticky spoločné? Pred týmto ľudským chladom niet takého šikovného úteku ako pred skutočnou ruskou zimou. V zime si stačí zakúriť alebo sa šuchnúť po perinu. Pred ľudským chladom však treba utekať jedine na lietadlách. Cez víkendy sa to, žiaľ, nedá, a tak v piatok večer sadáme do auta a ideme hocikam do prírody, na vidiek, k vode, do stanu...aj tento víkend tak bolo. Ubytovali sme sa v areáli pri jazere. Voda, rybári, brezy, socialistické chatky a spoločné hajzle, pred vstupom do ktorých sa treba poriadne nadýchnuť, aby človek vydržal nedýchať počas celej potreby. Cestou k nim som odrazu začula nepálčinu. Poobzerala som sa, štipla sa do ruky, ale áno, bolo to tak, predo mnou sa zrazu vynorilo 7 Nepálcov. Šesťdesiat km od Moskvy, v kempe pri jazere. „Namasté, ja som Fulmaya,” predstavila som sa, nato som zbadala sedem žiarivých úsmevov a už ma nepustili. Spoločná grilovačka, vínko a ohováranie Rusov. Zrazu som na moment zabudla, kde som, zdalo sa mi, že som asi v Nepále, niekde, kde sa ľudia usmievajú, niekde, kde sa neznámi stretnú a už sú hneď priatelia. Keby ste stretli v zahraničí Slovákov, prišli by ste k nim a povedali: „Ahoj, ja som Jožko?” Asi nie. Lebo by vás čakali primrznuté úsmevy na tvárach rozpačitých dovolenkárov. Vždy, keď som vo východnej Európe, prepadnem depke – práve kvôli tomuto. A prestanem vychádzať z domu. A keď už musím, a čaká ma mrazivý pohľad predavačky, opätujem jej ho vždy tým najteplejším pohľadom a úsmevom, akého som schopná. Možno to raz tých ľudí zmení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.