Veľký príbeh. Kdesi v Tichomorí sa prebudí veľká hmyzoidná potvora, monštruózna, biblický Leviathan vedľa nej vyzerá ako také šteňa. Hnusica je to, náramná a žere rádioaktivitu. Hneď na začiatku vycucne jadrovú elektráreň ako takú ustricu, to len aby všetkým nám divákom bolo jasné, že ten film je všetko možné, len nie naozaj. A už sú tie potvory dve, tri a zrazu je nám – ľudstvu – jasné, že je na čase hodiť do ringu uterák. Stretli sme sa s čímsi, za čo možno môžeme, ale celkom nás to presahuje. Spustili sme procesy, o ktorých dôsledkoch nemáme ani potuchy, procesy, ktoré nedokážeme ani kontrolovať, ani zastaviť. Ešteže máme Prírodu, ktorá nás v tom nenechá. Prebudí sa Godzilla a poďho regulovať, namieri si to rovno do San Franciska, kde si to s tými troma potvorami rozdá. Trolinka jej pomôžeme, nech nie sme vyslovene v úlohe štatistov, ale ťažisko je na nej. Je to epický súboj, obrovský, megagigantické monštrá sa márnia, San Francisko sa mení na ruiny. Vidíme hŕstky zachránených ľudí, ale z tých obrazov je jasné, že sa umieralo po desaťtisícoch, ale je to celkom jedno, lebo keď ide o prežitie druhu, smrť jedného sa neráta, aj keby tých jedných bolo hneď milión. A hoci toto sa mi vôbec nepáči, viem, že na tom vlastne nezáleží. Ak ten film o čomsi nie je, tak o tom, akú treba za prežitie druhu zaplatiť cenu.
Podstatné je, že Godzilla vyhrá. Takúto ju môžeme mať radi, je dobojované, prežili sme, Godzilla sa vracia do ležoviska, keď ju budeme potrebovať, príde nás zachrániť znova. Sme v bezpečí a ja vlastne neviem, či je dobre, alebo nie, že je to tak len vo filme.
Podstatné je, že Godzilla vyhrá. Takúto ju môžeme mať radi, je dobojované, prežili sme, Godzilla sa vracia do ležoviska, keď ju budeme potrebovať, príde nás zachrániť znova. Sme v bezpečí a ja vlastne neviem, či je dobre, alebo nie, že je to tak len vo filme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.