Posledné roky mávam intenzívny pocit, že Slovensku dominuje akási druhá trieda, béčko. Vidím to v médiách, v politike, ešte aj hokeju šéfuje namiesto Širokého akýsi Nemeček a ani súdom už nebude škodiť Harabin, ale nejaký jeho odvar. Béčko pritom nie je vždy zlé, niekedy sa aj snaží a všeličo zlepší, ale pravidelne je príšerne nudné.
Tento pocit sa mi vrátil, keď som sledoval tlačovku dvoch politikov, ktorí ohlásili svoj odchod z SDKÚ. Dvaja lídri, ktorí patrili dve desaťročia k prvej lige, dostávali najmä druholigové otázky. Či sa ešte nevrátia, či nepôjdu na snem SDKÚ, či ich Frešo neprehováral a či nemali odísť po prevalení Gorily. Aj väčšina následných komentárov bola pomerne jednoduchá – autori ocenili reformný vklad oboch lídrov a súčasne odsúdili ich podiel na skazení politiky. Mimochodom, kto tu ešte dnes tuší, že Zajacovu reformu zdravotníctva zabrzdil v jej finále Dzurinda, že školstvo sa v jeho vládach veľmi nezmenilo a že aj posledné antikorupčné aktivity robila Iveta Radičová skôr proti nemu, než s jeho podporou?
Ale tieto béčkové spory patria inam. To, čo je pri predbežnom odchode oboch zaujímavých lídrov naozaj podstatné, je otázka, stará takmer 20 rokov. Vtedy, v čase primitívneho mečiarizmu, sa v reformnej časti Slovenska viedla polemika, ktorá rozhodla aj o dnešku. Zjednodušene by sa vtedajší spor dal opísať nasledovne: Môže opozícia pri snahe o nemečiarovské Slovensko použiť mečiarovské metódy?
Videl som to vtedy veľmi zblízka: Už v roku 1996 sa sformoval tábor politikov a novinárov okolo Mikuláša Dzurindu, ktorý bol netrpezlivý, a najmä si nemyslel, že mečiarizmus treba nevyhnutne poraziť férovo. A nehovorím len o predvolebných sľuboch o dvojnásobných platoch. Hovorím skôr o spôsoboch. Dnes sa zdá vtedajší spor medzi Dzurindom na jednej strane a KDH s DS na druhej o podobu pravice málo významný, jeho neférové riešenie však viedlo k dnešku oveľa významnejšie, než všetky kauzy Dzurindových vlád vrátane celej Gorily. Mimochodom, v prvých rokoch tohto definičného sporu bol Ivan Mikloš v opačnom tábore ako Dzurinda, takže v čase kauzy Nafta Gbely dokonca sám hovoril o mečiarovských spôsoboch nového premiéra.
Nechcem tu teraz pitvať minulosť. Poviem len, že práve vtedy, na úsvite dnešného stavu pravice, sa o všetkom rozhodlo. A keďže Dzurindovo rozhodnutie vtedy posvätili kľúčoví mienkotvorci vrátane politológov, sociológov a médií, nasledovala definícia reformnej politiky smerom k faulom ako akceptovanej podstate politického života.
Dzurindova éra bola, samozrejme, v mnohom úspešná, a je neporovnateľná s Mečiarom či Ficom. Toto nie je hodné polemiky. Ale spôsoby, pre ktoré sa Dzurinda na samom začiatku slobodne rozhodol, predurčili nielen SDKÚ, ale aj celú pravicu k ich dnešnému stavu, keď nikto nikomu neverí, lídri sú zdiskreditovaní a keďže si nevychovali nástupcov, máme tu béčkovú dobu nudy.
Teraz mnohých prekvapím – neviem, či sa Slovensku dalo vládnuť férovo, takže neviem, či Dzurindova cesta nebola efektívnejšia. Len dúfam. Ale až toto je skutočná otázka, hodná kalibru a dosahu Dzurindu s Miklošom.
Tento pocit sa mi vrátil, keď som sledoval tlačovku dvoch politikov, ktorí ohlásili svoj odchod z SDKÚ. Dvaja lídri, ktorí patrili dve desaťročia k prvej lige, dostávali najmä druholigové otázky. Či sa ešte nevrátia, či nepôjdu na snem SDKÚ, či ich Frešo neprehováral a či nemali odísť po prevalení Gorily. Aj väčšina následných komentárov bola pomerne jednoduchá – autori ocenili reformný vklad oboch lídrov a súčasne odsúdili ich podiel na skazení politiky. Mimochodom, kto tu ešte dnes tuší, že Zajacovu reformu zdravotníctva zabrzdil v jej finále Dzurinda, že školstvo sa v jeho vládach veľmi nezmenilo a že aj posledné antikorupčné aktivity robila Iveta Radičová skôr proti nemu, než s jeho podporou?
Ale tieto béčkové spory patria inam. To, čo je pri predbežnom odchode oboch zaujímavých lídrov naozaj podstatné, je otázka, stará takmer 20 rokov. Vtedy, v čase primitívneho mečiarizmu, sa v reformnej časti Slovenska viedla polemika, ktorá rozhodla aj o dnešku. Zjednodušene by sa vtedajší spor dal opísať nasledovne: Môže opozícia pri snahe o nemečiarovské Slovensko použiť mečiarovské metódy?
Videl som to vtedy veľmi zblízka: Už v roku 1996 sa sformoval tábor politikov a novinárov okolo Mikuláša Dzurindu, ktorý bol netrpezlivý, a najmä si nemyslel, že mečiarizmus treba nevyhnutne poraziť férovo. A nehovorím len o predvolebných sľuboch o dvojnásobných platoch. Hovorím skôr o spôsoboch. Dnes sa zdá vtedajší spor medzi Dzurindom na jednej strane a KDH s DS na druhej o podobu pravice málo významný, jeho neférové riešenie však viedlo k dnešku oveľa významnejšie, než všetky kauzy Dzurindových vlád vrátane celej Gorily. Mimochodom, v prvých rokoch tohto definičného sporu bol Ivan Mikloš v opačnom tábore ako Dzurinda, takže v čase kauzy Nafta Gbely dokonca sám hovoril o mečiarovských spôsoboch nového premiéra.
Nechcem tu teraz pitvať minulosť. Poviem len, že práve vtedy, na úsvite dnešného stavu pravice, sa o všetkom rozhodlo. A keďže Dzurindovo rozhodnutie vtedy posvätili kľúčoví mienkotvorci vrátane politológov, sociológov a médií, nasledovala definícia reformnej politiky smerom k faulom ako akceptovanej podstate politického života.
Dzurindova éra bola, samozrejme, v mnohom úspešná, a je neporovnateľná s Mečiarom či Ficom. Toto nie je hodné polemiky. Ale spôsoby, pre ktoré sa Dzurinda na samom začiatku slobodne rozhodol, predurčili nielen SDKÚ, ale aj celú pravicu k ich dnešnému stavu, keď nikto nikomu neverí, lídri sú zdiskreditovaní a keďže si nevychovali nástupcov, máme tu béčkovú dobu nudy.
Teraz mnohých prekvapím – neviem, či sa Slovensku dalo vládnuť férovo, takže neviem, či Dzurindova cesta nebola efektívnejšia. Len dúfam. Ale až toto je skutočná otázka, hodná kalibru a dosahu Dzurindu s Miklošom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.