Český týždeň Tomáša Němečka

Triezvejší pohľad vníma, že Dzurinda mal dva dary dôležité pre politiku: po prvé schopnosť nájsť si ľudí ako Mikloš, teda odborne zdatnejších a vzdelanejších, než je on sám, a po druhé umenie rýchlo od nich nasať dáta a pretaviť ich v účinnú, hutnú, dobrú argumentačnú skratku. To vôbec nie je málo. Nikto v Česku nevedel tak pekne obhajovať regulačné poplatky v zdravotníctve či rovnú daň ako Mikuláš Dzurinda. Veď preto zožal na kongresoch ODS taký aplauz. Pred 17 rokmi som za ním šiel do Bratislavy urobiť prvý veľký rozhovor pre české médiá – vedený podivnou intuíciou, že by vtedajší hovorca opozície mohol byť raz dôležitý (už vtedy hovoril dobre, už vtedy sa dal ľahko vytočiť). Titulok v Respektu z 1. 12. 1997 znel Zlatá éra príde.
Dzurinda nebol politický architekt ako Kohl či Klaus, ani tvorca dejín ako Havel. Z českých premiérov sa k nemu blíži Mirek Topolánek – prierazný a fyzicky zdatný muž, ktorý má rád výsledky, vie strhnúť dav a neváha sa zafúľať špinavým obchodom. Obaja vedeli držať rozdrobené koalície, mali šťastie aj vytrvalosť; ale Dzurinda mal všetkého viac.
Mikloš aj Dzurinda vstupujú medzi bývalých politikov, ktorých v zahraničí vidia radšej ako doma (Blair, Kwaśniewski, Bokros), čím sa dá dnes dobre živiť. Pretože oboch už navždy sprevádza aura reformátorov. Pretože zlatá éra prišla. Pretože Dzurinda s Miklošom v roku 1998 na druhý raz založili Slovensko, teraz už ako západný štát.