Po tom, čo Smer pohorel v dvoch voľbách, otestoval si koaličný potenciál, ktorý bude v roku 2016 zrejme naozaj potrebovať. Myšlienky na budúcnosť čiastočne vysvetľujú, prečo Smer svoju tému „reformy“ justície nepustil k vode okamžite po prezidentskej kampani, do ktorej bola vymyslená. Pritiahnuť si KDH „bližšie k telu“ a vykopať zátarasy medzi KDH a inú opozíciu (jej liberálne krídlo) je však zjavná stratégia. Smer ju nemusí premeniť na partnerstvo hneď po voľbách, pretože môžu byť aj lákavejšie možnosti, ale je predvídavé mať KDH v zálohe.
Politická pohnútka – upevniť si väzbu na Smer a získať tým pozičnú výhodu voči ostatnej opozícii – stála aj za rozhodnutím KDH. Preto dotiahli pakt do rezultatívneho konca i napriek masívnemu odporu laickej i odbornej verejnosti najmä v otázke sudcovských previerok. Samozrejme, že zabral aj ohľad na konzervatívneho voliča, ktorý podľa predstáv KDH ocení ústavné zakotvenie manželstva. Dierou tejto dvojitej kalkulácie Figeľovho vedenia môže byť nielen krátkosť pamäti voliča, ale najmä podozrenie, ktoré bude teraz dozrievať v časti Smeru, že medzi krokom proti takzvanej LGBT menšine a poklesom preferencií strany (Polis, Focus aj MVK) môže byť určitá súvislosť. Manželstvo v ústave má síce väčšinovú podporu verejnosti, to však ešte neznamená, že na „kultúrne“ ľavom krídle elektorátu Smeru nemohol nastať zosuv pôdy. Skrátka a dobre, ak Smer na ústavnom splynutí s KDH prerobil, tak si to nakoniec racionálne vyhodnotí, a pokiaľ mu o dva roky bude ležať na stole viac opcií, hlavným kritériom pri redistribúcii moci nebudú sentimentálne spomienky na objatie s Figeľom.
Niet rozumného tvora na Slovensku, ktorý by popieral, že súdnictvo potrebuje radikálnu zmenu. Tá, ku ktorej teraz KDH pomohlo Smeru, však má všetky predpoklady byť zmenou od zlého k ešte horšiemu a od katastrofálneho k apokalyptickému. Aj keby sme pripustili, že metódy pre reformu – vzhľadom na hĺbku úpadku – zostali už len neštandardné, a teda by sme skúsili zatvoriť oči nad cestou preverovania spôsobilosti výkonnou mocou, je to celé prelud. Zásadné je, že na Slovensku túto cestu očisty nielenže blokuje, ale priam karikuje „kondícia“ inštitúcií, ktoré majú previerky previesť. Skutočnosť, že stav SIS, NBÚ, Súdnej rady i Ústavného súdu nie je o nič lepší, než stav samotnej justície ako celku, vedie nie k indícii, ale rovno k jasnému záveru: sudcovia budú odteraz ešte závislejší – keďže vydierateľnejší – na tých silách a vplyvových sieťach, ktoré už dnes znižujú kredibilitu celej justície až ku dnu. V situácii, keď SIS i NBÚ sú plne v rukách Smeru a ich šéfmi sú osobné nominácie predsedu vlády, a to všetko bez elementárnej kontroly, sa na previerky dá pozerať iba jedným spôsobom: Ako na zjavný pokus vládnej strany dostať aj tie ostrovčeky v justícii, ktoré ešte nemá v moci, pod svoju kontrolu.
Politická pohnútka – upevniť si väzbu na Smer a získať tým pozičnú výhodu voči ostatnej opozícii – stála aj za rozhodnutím KDH. Preto dotiahli pakt do rezultatívneho konca i napriek masívnemu odporu laickej i odbornej verejnosti najmä v otázke sudcovských previerok. Samozrejme, že zabral aj ohľad na konzervatívneho voliča, ktorý podľa predstáv KDH ocení ústavné zakotvenie manželstva. Dierou tejto dvojitej kalkulácie Figeľovho vedenia môže byť nielen krátkosť pamäti voliča, ale najmä podozrenie, ktoré bude teraz dozrievať v časti Smeru, že medzi krokom proti takzvanej LGBT menšine a poklesom preferencií strany (Polis, Focus aj MVK) môže byť určitá súvislosť. Manželstvo v ústave má síce väčšinovú podporu verejnosti, to však ešte neznamená, že na „kultúrne“ ľavom krídle elektorátu Smeru nemohol nastať zosuv pôdy. Skrátka a dobre, ak Smer na ústavnom splynutí s KDH prerobil, tak si to nakoniec racionálne vyhodnotí, a pokiaľ mu o dva roky bude ležať na stole viac opcií, hlavným kritériom pri redistribúcii moci nebudú sentimentálne spomienky na objatie s Figeľom.
Niet rozumného tvora na Slovensku, ktorý by popieral, že súdnictvo potrebuje radikálnu zmenu. Tá, ku ktorej teraz KDH pomohlo Smeru, však má všetky predpoklady byť zmenou od zlého k ešte horšiemu a od katastrofálneho k apokalyptickému. Aj keby sme pripustili, že metódy pre reformu – vzhľadom na hĺbku úpadku – zostali už len neštandardné, a teda by sme skúsili zatvoriť oči nad cestou preverovania spôsobilosti výkonnou mocou, je to celé prelud. Zásadné je, že na Slovensku túto cestu očisty nielenže blokuje, ale priam karikuje „kondícia“ inštitúcií, ktoré majú previerky previesť. Skutočnosť, že stav SIS, NBÚ, Súdnej rady i Ústavného súdu nie je o nič lepší, než stav samotnej justície ako celku, vedie nie k indícii, ale rovno k jasnému záveru: sudcovia budú odteraz ešte závislejší – keďže vydierateľnejší – na tých silách a vplyvových sieťach, ktoré už dnes znižujú kredibilitu celej justície až ku dnu. V situácii, keď SIS i NBÚ sú plne v rukách Smeru a ich šéfmi sú osobné nominácie predsedu vlády, a to všetko bez elementárnej kontroly, sa na previerky dá pozerať iba jedným spôsobom: Ako na zjavný pokus vládnej strany dostať aj tie ostrovčeky v justícii, ktoré ešte nemá v moci, pod svoju kontrolu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.