.bolo to vo februári tohto roku, sedeli sme v novej budove SND a robili rozhovor s Romanon Polákom. Malo to byť o divadle, o hercoch, trošku o politike. Také bežné veci, o ktorých sa môžu baviť novinári s divadelným režisérom, ktorý je momentálne aj riaditeľom Činohry SND. „Je to sezóna hriechu. Skúmame teraz hriech z rôzneho uhla pohľadu,“ hovoril o aktuálnej sezóne Polák a dodal, že ju uzatvárajú projektom Desatoro. Hriech, Desatoro – to znie ako v kostole, pripomenuli sme mu a on sa len svojím láskavo ironickým spôsobom usmial a dodal: „No a čo?“
.provokácia?
Nová budova Slovenského národného divadla je dnes súčasťou veľkého obytno-nákupného centra, kam sa chodí za hriešne drahými nákupmi, kde sa v luxusných kaviarňach popíja hriešne drahá káva, vo vychytených reštauráciách sa obeduje za hriešne drahé peniaze a občas sa tu poflakovaním po obchodoch aj hriešne míňa čas.
Národné divadlo sa k tomu užívaniu života pokojne môže pripojiť a ponúkať ďalšiu možnosť, ako príjemne stráviť čas. Napríklad zábavou na ľahučkých komédiách, v ktorých si diváci môžu naživo pozrieť svojich obľúbených hercov z televíznych seriálov. Nakúpte si, dajte si v kaviarni na nábreží dobrú kávu, a potom sa príďte rozptýliť do divadla, ktoré je hneď za rohom.
Lenže to by šéfom Činohry SND nemohol byť Roman Polák. Hneď prvú divadelnú sezónu, ktorú už v pozícii šéfa plánoval so svojimi dramaturgmi, nazval sezónou hriechu. Nijako to divákom neuľahčuje. Divadlo prinieslo viacero dlhých a náročných predstavení, po ktorých neodchádzajú domov s povznesenou či príjemne uvoľnenou náladou. Bratia Karamazovovci, Budenbrookovci, Ilúzie, Karpatský triler, Madame Bovaryová, Láskavé bohyne – to všetko je hĺbkový výskum hriechov, dokonca ešte ani tá Jana Eyrová nie je len dramatickým milostným príbehom.
Polák sa rozhodol jednoznačne – lacné komédie nahradia silné príbehy. Herci, ktorí často cítia vinu za to, že si privyrábajú v primitívnych televíznych seriáloch, majú možnosť prejsť si tu očistcom a ukázať, že vedia robiť aj naozaj veľké umenie, ktoré človeka zasahuje na citlivom mieste. Polák navyše zavelil, že idú skúmať, čo nás vedie k tomu, že si často v živote zvolíme zlo, hoci tušíme, že raz nás jeho dôsledky dobehnú.
Na konci sezóny prináša navyše Národné premiéru Desatora. Pýta sa, či v našej spoločnosti existuje okrem zákonov aj niečo ako morálne dedičstvo po predkoch. „Sú tu tisícročné korene európskej civilizácie. Treba sa k nim vrátiť a povedať si, čo ešte platí,“ tvrdí Roman Polák.
Pod konečným výsledkom predstavenia cítiť rukopis Daniela Majlinga, výrazného divadelného dramaturga, za ktorým sú skvelé projekty v nitrianskom divadle, v SND či v Dejvickom divadle v Prahe. Aj Daniel Majling bol najprv prekvapený tým, ako provokatívne riaditeľ Činohry nastavil túto sezónu v SND. Pritom vie, že Polák bol vždy provokatér a burič. „Pýtal som sa ho, či dnes je morálka to jediné, čím sa dá ešte šokovať,“ hovorí Daniel Majling.
A potom sa Daniel Majling na chvíľu zamyslí a s úsmevom pripomenie historku zo svojich študentských čias: „Lasica nám raz na autorskom seminári povedal, ako ho pobavila správa o nejakom chlapíkovi v Paríži, ktorý v nejakej galérii kričal ,Boh je! Boh je!´ Voľakedy Nietzsche šokoval tým, že Boh je mŕtvy, dnes to je naopak.“
Naozaj je šokujúce, keď sa pripomenie, že v našej civilizácii existuje už tritisíc rokov aj niečo také ako Desatoro? Nie je to nadbiehanie divákovi s použitím náboženských symbolov? Nie je to lacné moralizovanie? Môžeme uveriť tomu, že sa divadelní umelci vydali úprimne hľadať otázku, či je hriech stále hriechom a či je Desatoro stále funkčným morálnym kódexom?
.domáca úloha
Desať prikázaní, desať dvadsaťminútových inscenácií, jedenásť režisérov jednej generácie, sedem priestorov, päť hodín v jednom divadle. Už toto samotné by stačilo na to, aby sme Desatoro, ktorým vrcholí „sezóna hriechu” v SND, označili za projekt hodný pozornosti. Aj projekt ambiciózny: skúšať a pripraviť naraz desať inscenácií, v ktorých sa striedajú herci, divadelné formy a priestory (od podzemnej kuchyne až po Modrý salón na najvyššom poschodí) je náročné. A aj projekt riskantný: nie je umelecká výpoveď o božích príkazoch, ktorá nebolo nikdy jednoduchá, v dnešnej dobe takmer nemožná? Teda bez toho, aby produkt poklesol k žánrovému „náboženskému divadlu” alebo sa utopil v zradných vodách postmoderného sarkazmu?
Samozrejme, desať božích prikázaní je vzrušujúca téma. „Dogma je dráma,” napísala pred takmer 100 rokmi anglická autorka detektívok a prekladateľka Danteho, jedna z prvých teologičiek s univerzitným titulom Dorothy Sayersová. Tvrdila, že tí, čo v kostole počas bohoslužieb zaspávajú, v skutočnosti ničomu nerozumejú.
Roman Polák oslovil na Desatoro dramaturga Daniela Majlinga. Každý oslovený režisér mal ponúknuť sedem strán textu a dostať 20 minút divadelného času.
„Chvíľu trvalo, kým sa našlo, čo to má vlastne byť. Viacerí chceli písať analýzu toho, čo to všetko znamená. No za 20 minút sa analýza nedá urobiť,“ spomína Daniel Majling. A potom urobil niečo, čo bežne nezvyknú dramaturgovia robiť. Poslal osloveným režisérom teologické knihy od Beneša a Hellera, ale aj texty kritické, napríklad Nietzscheho Genealógiu morálky či Freudovu štúdiu Mojžiš a monoteizmus. Dostali domácu úlohu naštudovať si to. „Od tých, ktorí pochádzajú zo sekulárneho prostredia, sme chceli, aby to zobrali vážne a po tom, ako sa zoznámia s kľúčovými textami, povedia, čo si naozaj myslia,“ dodáva dramaturg.
Všetci oslovení divadelníci pôsobia mimo SND, sú výraznými tvorcami s rôznou poetikou a patria k jednej generačnej skupine. Až na jednu výnimku sa všetci stretli na Divadelnej fakulte VŠMU – najmladší Lukáš Brutovský bol v prvom ročníku, kým Anna Petrželková bola v poslednom, ostatní medzi nimi. Majling si ich nevyberal podľa toho, či sú veriaci, alebo neveriaci. Vedel, že veriaci, ktorý má „registračku k cirkvi“, je iba režisér Kamil Žiška. No prekvapilo ho, keď na prvom stretnutí zistil, že niektorí režiséri ani nevedeli, ktoré sú Božie prikázania. Dal im za úlohu vybrať si jedno prikázanie a divadelnými prostriedkami povedať, čo pre nich znamená. Traja režiséri boli pripravení zobrať si tie, o ktoré záujem nebude. Predpokladalo sa, že ladom ostanú ležať prvé dve prikázania (Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal a Nevezmeš Božie meno nadarmo). To sa aj potvrdilo. A najväčší záujem bol o štvrté prikázanie (Cti otca svojho i matku svoju).
.žiadny infinitív
Pre oslovených divadelníkov to bola zrejme väčšia výzva, ako si niektorí na začiatku uvedomovali. Majling hneď odmietol scénky, ktoré pripomínali anekdotu. „Počas čítačiek sme sa bavili o tom, v čom je Desatoro ešte stále živým nervom aj pre sekulárneho človeka,” hovorí. „Lebo kým ten hrad zbúrame, mali by sme zistiť, či pri tom náhodou nevykopneme nejakú priečku a nezrúti sa nám to celé.”
Pokušenie urobiť prikázanie sarkasticky tu bolo tiež, ale, ako hovorí najmladší zo zúčastnených režisérov Lukáš Brutovský, „bola by to príliš ľahká a lacná cesta, ktorá väčšinou dobre nedopadne. A bolo by to voči samotnej téme aj neslušné. Nikto z nás to tak neurobil. Všetci sme to zobrali vážne.”
Brutovský inscenoval prikázanie Nezosmilníš. Dramaturg Majling hovorí, že Lukáš bol k téme veľmi otvorený, hoci nie je ani pokrstený a nehlási sa k žiadnej cirkvi. Nezaujímalo ho ani nejaké náboženské pozadie príkazu Nezosmilníš, ale bol zvedavý, či náhodou monogamia nie je stav, v ktorom je človek šťastnejší. A postavil sa vraj k tomu úplne vecne a pragmaticky.
„Vďaka štúdiu literatúry som objavil jednu zaujímavú vec,” rozhovorí sa Lukáš Brutovský. „Mnohí neveriaci ľudia si Desatoro vysvetľujú ako kódex nejakých zákazov a príkazov, ktoré sú pochopiteľné pre spoločnosť a ku ktorým sa len neskôr pridalo niečo náboženské. Ale ja som vďaka Danovi, ktorý nás nútil naštudovať si to, zistil, že v origináli Biblia nepoužíva infinitív. Nie sú to teda hrozby, ale skôr ide o zmluvu s Bohom. Ak ma budeš akceptovať ako svojho jediného Boha, tak sa dostaneš do sveta, v ktorom nebudeš musieť smilniť, vraždiť či kradnúť. Teda nie nejaké rozkazy z nebies, ale skôr zmluva. Dá sa s tým vyrovnať aj takto, nielen z náboženského či právneho hľadiska.”
Jeho predstavenie o „smilnení“ predstavuje akýsi bizarný kabaret. „Je to pikantné prikázanie v tom, že jeho prestupovanie už pikantným nie je,” hovorí Brutovský. „Deje sa to stále a všade okolo nás. Smilnenie je častou témou divadelných hier, diváci sa na to radi chodia dívať, čítajú bulvárnu tlač. Vedeli sme, že sa nemôžeme zahĺbiť do nejakých zásadných dišpút, a tak sme pristúpili k takejto kabaretnej úprave. Chceli sme ľuďom ponúknuť to, na čom sa oni sami tak radi zabávajú. Lenže tu sa to týka ich samotných.“ Jeho inscenácia graduje až k tomu, že začneme uvažovať nad tým, či by prípadné dodržiavanie tohto prikázania nemohlo viesť k spokojnejšiemu, vyrovnanejšiemu, naplnenejšiemu životu. V závere vidíme fotografiu známej pornoherečky. Do toho znejú hrozné biblické tresty za rôzne druhy smilnenia. A na samom konci krásna veta Jána Pavla II.
.som tvoj Pán
Talentovaná divadelníčka Sláva Daubnerová nosí na krku výrazný zlatý krížik, ale hovorí, že je to iba jej amulet. Aj ona dostala pozvanie k projektu Desatora, hoci kamenné divadlá dlho neboli jej „šálkou kávy“. No dnes už cíti aj isté limity nezávislého divadla. Priznáva, že na začiatku boli všetci režiséri dosť skeptickí, či to bude fungovať. „Ale keď sme videli výsledný tvar, boli sme príjemne prekvapení. Skladačka mala zmysel.“ Sláva Daubnerová dostala štvrté prikázanie, o ktoré bol najväčší záujem medzi tvorcami, a ktoré hovorí o vzťahu k rodičom. V tom čase práve prežívali v rodine stratu príbuzného, a tak sa inšpirovala osobnou skúsenosťou.
„Dobré je, že sa človek môže vyjadriť k niečomu, čo nás obklopuje. A nedá sa pritom zviazať moralizovaním, ale hľadá, s čím to prikázanie súvisí v našom každodennom živote.”
O čosi ťažšiu úlohu mala Alexandra Petrželková, brnianska rodáčka, ktorá dostala prvé prikázanie JA SOM Pán, Boh tvoj. Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal! Na scéne sú traja herci. Jednoduchou pantomimickou skratkou vystihujú drámu skrytú za Bohom, o ktorého bojujeme a keď to nejde, tak si vyrobíme malé modly. Nakoniec sa nám všetko stratí medzi prstami ako piesok, ktorý je jedinou rekvizitou tejto inscenácie. A Boh sa odmlčí. „Vidím ve své zemi okolo sebe zmatení, ktoré vládne všemu. Naprostou dezorientaci,“ tvrdí Anna Petrželková v programovou bulletine Desatora. „Lidé, co nerezignovali a neizolovali se úplně, protože i takových je mnoho, sa upínají k různým esoterikám, nesmyslným návodům na život, k ozvěnám východních náboženství, i životospráva stává se kultem svého druhu. Je to směšné. Nicméně to svědčí o jistém hladu po hodnotách, lidé hledají, k čemu by se mohli upnout – směrovať své životy.”
Podobne komplikované je prikázanie o tom, že nevezmeš meno Božie nadarmo. Je pochopiteľné, že práve toto prikázanie ostalo režisérovi, ktorý sa hlási k viere i cirkvi. Aj on mal však problém, ako prikázanie stvárniť. „Myslel som si, že Nevezmeš meno Božie nadarmo budem koncipovať o ľuďoch, ktorí dali prísahu na Božie meno a nejakým spôsobom ju porušili. Ale to nebol celkom presný význam a Dano Majling ma postupne korigoval,” priznáva Kamil Žiška. Spolu hľadali konkrétnu osobu, ktorá v mene Božom nehovorila, ale konala. Vybrali si blahoslavenú sestru Zdenku, ktorá v v roku 1952 pomohla ujsť z väzenia kňazovi a bohoslovcom. Komunisti ju za to umučili.
„Pomaličky sme hľadali mosty medzi jej osudom a týmto prikázaním. Pomohol mi jeden františkán, ktorý mi vysvetlil, že brať meno Božie nadarmo znamená aj zaštiťovať sa nejakými Božími myšlienkami, ak tým človek vnútorne nežije, len o tom hovorí a nie je nimi nasiaknutý. Niekedy branie mena Božieho nadarmo znamená aj formulovanie niečoho, čo v skutočnosti neprežívam a zostáva z toho potom iba ideologické konštatovanie,” tvrdí Kamil Žiška. Jeho inscenácia je umiestnená do veľkej sály Činohry, ale v opačnom garde: diváci sedia na javisku, traja herci sa pohybujú v hľadisku. Ako „obyčajní” ľudia, ktorí si kúpili lístky do divadla. Ako tí, čo o Bohu nevedia veľmi rozprávať, snažia sa len robiť to, čo vo všetkej pokore a slabosti považujú za správne. „Čo vlastne znamená konať v mene Božom? A ako je to možné, že takéto konanie väčšinou vedie k bolesti?” pýta sa sugestívne herec František Kovár.
Divadelný režisér, dramaturg, skladateľ, autor i herec Kamil Žiška chápe Desatoro v SND ako dobrú výzvu. Lebo dnes sa podľa neho umenie dostáva do takej zvláštnej fázy, v ktorej akoby len ironizovalo nejakú hodnotu a nevytvára ju. „To, že umenie by malo aj prinášať hodnoty, sa trošku vytráca. Myslím si, že v tomto je Desatoro jasné. Hovorí o tom, čo treba dosahovať. Vo svojom dôsledku to neznamená obmedzenie, ale plnosť. Plnosť života – v rámci spoločenstva, rodiny, susedských vzťahov. Prináša radosť,“ myslí si Kamil Žiška.
.knižný pokus a diskusia
Súčasťou projektu Desatoro je aj kniha s týmto názvom, ktorú aktuálne vydal Slovart. O jednotlivých prikázaniach napísali poviedky desiati spisovatelia z mladšej generácie. Tomuto projektu však niečo chýba. Odvaha ísť hlbšie? Len v poviedkach Jána Púčeka, Svetlany Žuchovej a Jaroslava Rumpliho ju cítiť. Ostatní autori (Peter Bilý, Michal Hvorecký, Dorota Nvotová, Peter Krištúfek, Peter Karpinský, Peter Getting a Zuska Kepplová) sa prikázaniami len voľne inšpirovali. Na rozdiel od divadelníkov spisovateľom chýbala reflexia. Alebo tu možno chýbal človek, ktorý by ich nútil dolovať hlbšie, neuspokojiť sa s prvotným nápadom. Divadelníci mali latku nastavenú inak. Nikto od nich nechcel, aby robili evanjelizačné predstavenie, ani aby získali vieru v Boha, ale aby neboli povrchní.
Je utorok večer a do Modrého salóna SND sa schádzajú diváci. Zaplatili si sedem eur, aby tu diskutovali spolu s bratom Filipom a Romanom Polákom (aj s moderátorom Štefanom Hríbom) o Desatore. Diskusia je vážna, občas emocionálne vypätá. Hovorí sa o dedičnom hriechu, o namyslenosti, pýche a pokore, o tom, ako milovať blížneho svojho, keď je to ťažké. A hovorí sa aj o tom, či človeku nestačí svedomie, či potrebuje aj Boha. Roman Polák otvorene hovorí, že verí v Boha, ale s cirkvou má stále problém.
Diváci, medzi ktorými sú mladí ľudia i staršie dámy, pozorne počúvajú.
„Desatoro je fundamentálny základ. Sú to mantinely, ktoré ohraničujú ľadovú plochu a ktoré ťa nemajú pustiť za ňu,“ láskavo poučuje brat Filip a pripomína, že nestačí dodržiavať Desatoro, to je len fundament. Treba byť napríklad aj tvoriví. „Áno, ty musíš na tej ľadovej ploche ešte ukázať aj hru,“ hovorí brat Filip.
Vyšla SND táto sezóna? Neotočili sa diváci chrbtom k divadlu, ktoré ich uprostred hriešne drahých obchodov, reštaurácií a kaviarní nabáda, aby rozmýšľali o hriechu a vnímali Desatoro? Prvé predbežné údaje hovoria, že Činohra SND má úspešnejšiu sezónu, ako bola tá minuloročná. Do Činohry prišlo túto sezónu už 106 932 divákov, o 10 173 viac ako vlani. A z nových predstavení je najväčší záujem práve o tie vážne hry, paradoxne, najmenší záujem je o komédiu Pán Mimo, ktorá mala osviežiť repertoár niečím ľahším a menej náročným. Čo to o nás hovorí? Že nás hriech zaujíma? Priťahuje? Alebo že chceme vidieť a počuť, aké má následky?
.provokácia?
Nová budova Slovenského národného divadla je dnes súčasťou veľkého obytno-nákupného centra, kam sa chodí za hriešne drahými nákupmi, kde sa v luxusných kaviarňach popíja hriešne drahá káva, vo vychytených reštauráciách sa obeduje za hriešne drahé peniaze a občas sa tu poflakovaním po obchodoch aj hriešne míňa čas.
Národné divadlo sa k tomu užívaniu života pokojne môže pripojiť a ponúkať ďalšiu možnosť, ako príjemne stráviť čas. Napríklad zábavou na ľahučkých komédiách, v ktorých si diváci môžu naživo pozrieť svojich obľúbených hercov z televíznych seriálov. Nakúpte si, dajte si v kaviarni na nábreží dobrú kávu, a potom sa príďte rozptýliť do divadla, ktoré je hneď za rohom.
Lenže to by šéfom Činohry SND nemohol byť Roman Polák. Hneď prvú divadelnú sezónu, ktorú už v pozícii šéfa plánoval so svojimi dramaturgmi, nazval sezónou hriechu. Nijako to divákom neuľahčuje. Divadlo prinieslo viacero dlhých a náročných predstavení, po ktorých neodchádzajú domov s povznesenou či príjemne uvoľnenou náladou. Bratia Karamazovovci, Budenbrookovci, Ilúzie, Karpatský triler, Madame Bovaryová, Láskavé bohyne – to všetko je hĺbkový výskum hriechov, dokonca ešte ani tá Jana Eyrová nie je len dramatickým milostným príbehom.
Polák sa rozhodol jednoznačne – lacné komédie nahradia silné príbehy. Herci, ktorí často cítia vinu za to, že si privyrábajú v primitívnych televíznych seriáloch, majú možnosť prejsť si tu očistcom a ukázať, že vedia robiť aj naozaj veľké umenie, ktoré človeka zasahuje na citlivom mieste. Polák navyše zavelil, že idú skúmať, čo nás vedie k tomu, že si často v živote zvolíme zlo, hoci tušíme, že raz nás jeho dôsledky dobehnú.
Na konci sezóny prináša navyše Národné premiéru Desatora. Pýta sa, či v našej spoločnosti existuje okrem zákonov aj niečo ako morálne dedičstvo po predkoch. „Sú tu tisícročné korene európskej civilizácie. Treba sa k nim vrátiť a povedať si, čo ešte platí,“ tvrdí Roman Polák.
Pod konečným výsledkom predstavenia cítiť rukopis Daniela Majlinga, výrazného divadelného dramaturga, za ktorým sú skvelé projekty v nitrianskom divadle, v SND či v Dejvickom divadle v Prahe. Aj Daniel Majling bol najprv prekvapený tým, ako provokatívne riaditeľ Činohry nastavil túto sezónu v SND. Pritom vie, že Polák bol vždy provokatér a burič. „Pýtal som sa ho, či dnes je morálka to jediné, čím sa dá ešte šokovať,“ hovorí Daniel Majling.
A potom sa Daniel Majling na chvíľu zamyslí a s úsmevom pripomenie historku zo svojich študentských čias: „Lasica nám raz na autorskom seminári povedal, ako ho pobavila správa o nejakom chlapíkovi v Paríži, ktorý v nejakej galérii kričal ,Boh je! Boh je!´ Voľakedy Nietzsche šokoval tým, že Boh je mŕtvy, dnes to je naopak.“
Naozaj je šokujúce, keď sa pripomenie, že v našej civilizácii existuje už tritisíc rokov aj niečo také ako Desatoro? Nie je to nadbiehanie divákovi s použitím náboženských symbolov? Nie je to lacné moralizovanie? Môžeme uveriť tomu, že sa divadelní umelci vydali úprimne hľadať otázku, či je hriech stále hriechom a či je Desatoro stále funkčným morálnym kódexom?
.domáca úloha
Desať prikázaní, desať dvadsaťminútových inscenácií, jedenásť režisérov jednej generácie, sedem priestorov, päť hodín v jednom divadle. Už toto samotné by stačilo na to, aby sme Desatoro, ktorým vrcholí „sezóna hriechu” v SND, označili za projekt hodný pozornosti. Aj projekt ambiciózny: skúšať a pripraviť naraz desať inscenácií, v ktorých sa striedajú herci, divadelné formy a priestory (od podzemnej kuchyne až po Modrý salón na najvyššom poschodí) je náročné. A aj projekt riskantný: nie je umelecká výpoveď o božích príkazoch, ktorá nebolo nikdy jednoduchá, v dnešnej dobe takmer nemožná? Teda bez toho, aby produkt poklesol k žánrovému „náboženskému divadlu” alebo sa utopil v zradných vodách postmoderného sarkazmu?
Samozrejme, desať božích prikázaní je vzrušujúca téma. „Dogma je dráma,” napísala pred takmer 100 rokmi anglická autorka detektívok a prekladateľka Danteho, jedna z prvých teologičiek s univerzitným titulom Dorothy Sayersová. Tvrdila, že tí, čo v kostole počas bohoslužieb zaspávajú, v skutočnosti ničomu nerozumejú.
Roman Polák oslovil na Desatoro dramaturga Daniela Majlinga. Každý oslovený režisér mal ponúknuť sedem strán textu a dostať 20 minút divadelného času.
„Chvíľu trvalo, kým sa našlo, čo to má vlastne byť. Viacerí chceli písať analýzu toho, čo to všetko znamená. No za 20 minút sa analýza nedá urobiť,“ spomína Daniel Majling. A potom urobil niečo, čo bežne nezvyknú dramaturgovia robiť. Poslal osloveným režisérom teologické knihy od Beneša a Hellera, ale aj texty kritické, napríklad Nietzscheho Genealógiu morálky či Freudovu štúdiu Mojžiš a monoteizmus. Dostali domácu úlohu naštudovať si to. „Od tých, ktorí pochádzajú zo sekulárneho prostredia, sme chceli, aby to zobrali vážne a po tom, ako sa zoznámia s kľúčovými textami, povedia, čo si naozaj myslia,“ dodáva dramaturg.
Všetci oslovení divadelníci pôsobia mimo SND, sú výraznými tvorcami s rôznou poetikou a patria k jednej generačnej skupine. Až na jednu výnimku sa všetci stretli na Divadelnej fakulte VŠMU – najmladší Lukáš Brutovský bol v prvom ročníku, kým Anna Petrželková bola v poslednom, ostatní medzi nimi. Majling si ich nevyberal podľa toho, či sú veriaci, alebo neveriaci. Vedel, že veriaci, ktorý má „registračku k cirkvi“, je iba režisér Kamil Žiška. No prekvapilo ho, keď na prvom stretnutí zistil, že niektorí režiséri ani nevedeli, ktoré sú Božie prikázania. Dal im za úlohu vybrať si jedno prikázanie a divadelnými prostriedkami povedať, čo pre nich znamená. Traja režiséri boli pripravení zobrať si tie, o ktoré záujem nebude. Predpokladalo sa, že ladom ostanú ležať prvé dve prikázania (Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal a Nevezmeš Božie meno nadarmo). To sa aj potvrdilo. A najväčší záujem bol o štvrté prikázanie (Cti otca svojho i matku svoju).
.žiadny infinitív
Pre oslovených divadelníkov to bola zrejme väčšia výzva, ako si niektorí na začiatku uvedomovali. Majling hneď odmietol scénky, ktoré pripomínali anekdotu. „Počas čítačiek sme sa bavili o tom, v čom je Desatoro ešte stále živým nervom aj pre sekulárneho človeka,” hovorí. „Lebo kým ten hrad zbúrame, mali by sme zistiť, či pri tom náhodou nevykopneme nejakú priečku a nezrúti sa nám to celé.”
Pokušenie urobiť prikázanie sarkasticky tu bolo tiež, ale, ako hovorí najmladší zo zúčastnených režisérov Lukáš Brutovský, „bola by to príliš ľahká a lacná cesta, ktorá väčšinou dobre nedopadne. A bolo by to voči samotnej téme aj neslušné. Nikto z nás to tak neurobil. Všetci sme to zobrali vážne.”
Brutovský inscenoval prikázanie Nezosmilníš. Dramaturg Majling hovorí, že Lukáš bol k téme veľmi otvorený, hoci nie je ani pokrstený a nehlási sa k žiadnej cirkvi. Nezaujímalo ho ani nejaké náboženské pozadie príkazu Nezosmilníš, ale bol zvedavý, či náhodou monogamia nie je stav, v ktorom je človek šťastnejší. A postavil sa vraj k tomu úplne vecne a pragmaticky.
„Vďaka štúdiu literatúry som objavil jednu zaujímavú vec,” rozhovorí sa Lukáš Brutovský. „Mnohí neveriaci ľudia si Desatoro vysvetľujú ako kódex nejakých zákazov a príkazov, ktoré sú pochopiteľné pre spoločnosť a ku ktorým sa len neskôr pridalo niečo náboženské. Ale ja som vďaka Danovi, ktorý nás nútil naštudovať si to, zistil, že v origináli Biblia nepoužíva infinitív. Nie sú to teda hrozby, ale skôr ide o zmluvu s Bohom. Ak ma budeš akceptovať ako svojho jediného Boha, tak sa dostaneš do sveta, v ktorom nebudeš musieť smilniť, vraždiť či kradnúť. Teda nie nejaké rozkazy z nebies, ale skôr zmluva. Dá sa s tým vyrovnať aj takto, nielen z náboženského či právneho hľadiska.”
Jeho predstavenie o „smilnení“ predstavuje akýsi bizarný kabaret. „Je to pikantné prikázanie v tom, že jeho prestupovanie už pikantným nie je,” hovorí Brutovský. „Deje sa to stále a všade okolo nás. Smilnenie je častou témou divadelných hier, diváci sa na to radi chodia dívať, čítajú bulvárnu tlač. Vedeli sme, že sa nemôžeme zahĺbiť do nejakých zásadných dišpút, a tak sme pristúpili k takejto kabaretnej úprave. Chceli sme ľuďom ponúknuť to, na čom sa oni sami tak radi zabávajú. Lenže tu sa to týka ich samotných.“ Jeho inscenácia graduje až k tomu, že začneme uvažovať nad tým, či by prípadné dodržiavanie tohto prikázania nemohlo viesť k spokojnejšiemu, vyrovnanejšiemu, naplnenejšiemu životu. V závere vidíme fotografiu známej pornoherečky. Do toho znejú hrozné biblické tresty za rôzne druhy smilnenia. A na samom konci krásna veta Jána Pavla II.
.som tvoj Pán
Talentovaná divadelníčka Sláva Daubnerová nosí na krku výrazný zlatý krížik, ale hovorí, že je to iba jej amulet. Aj ona dostala pozvanie k projektu Desatora, hoci kamenné divadlá dlho neboli jej „šálkou kávy“. No dnes už cíti aj isté limity nezávislého divadla. Priznáva, že na začiatku boli všetci režiséri dosť skeptickí, či to bude fungovať. „Ale keď sme videli výsledný tvar, boli sme príjemne prekvapení. Skladačka mala zmysel.“ Sláva Daubnerová dostala štvrté prikázanie, o ktoré bol najväčší záujem medzi tvorcami, a ktoré hovorí o vzťahu k rodičom. V tom čase práve prežívali v rodine stratu príbuzného, a tak sa inšpirovala osobnou skúsenosťou.
„Dobré je, že sa človek môže vyjadriť k niečomu, čo nás obklopuje. A nedá sa pritom zviazať moralizovaním, ale hľadá, s čím to prikázanie súvisí v našom každodennom živote.”
O čosi ťažšiu úlohu mala Alexandra Petrželková, brnianska rodáčka, ktorá dostala prvé prikázanie JA SOM Pán, Boh tvoj. Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal! Na scéne sú traja herci. Jednoduchou pantomimickou skratkou vystihujú drámu skrytú za Bohom, o ktorého bojujeme a keď to nejde, tak si vyrobíme malé modly. Nakoniec sa nám všetko stratí medzi prstami ako piesok, ktorý je jedinou rekvizitou tejto inscenácie. A Boh sa odmlčí. „Vidím ve své zemi okolo sebe zmatení, ktoré vládne všemu. Naprostou dezorientaci,“ tvrdí Anna Petrželková v programovou bulletine Desatora. „Lidé, co nerezignovali a neizolovali se úplně, protože i takových je mnoho, sa upínají k různým esoterikám, nesmyslným návodům na život, k ozvěnám východních náboženství, i životospráva stává se kultem svého druhu. Je to směšné. Nicméně to svědčí o jistém hladu po hodnotách, lidé hledají, k čemu by se mohli upnout – směrovať své životy.”
Podobne komplikované je prikázanie o tom, že nevezmeš meno Božie nadarmo. Je pochopiteľné, že práve toto prikázanie ostalo režisérovi, ktorý sa hlási k viere i cirkvi. Aj on mal však problém, ako prikázanie stvárniť. „Myslel som si, že Nevezmeš meno Božie nadarmo budem koncipovať o ľuďoch, ktorí dali prísahu na Božie meno a nejakým spôsobom ju porušili. Ale to nebol celkom presný význam a Dano Majling ma postupne korigoval,” priznáva Kamil Žiška. Spolu hľadali konkrétnu osobu, ktorá v mene Božom nehovorila, ale konala. Vybrali si blahoslavenú sestru Zdenku, ktorá v v roku 1952 pomohla ujsť z väzenia kňazovi a bohoslovcom. Komunisti ju za to umučili.
„Pomaličky sme hľadali mosty medzi jej osudom a týmto prikázaním. Pomohol mi jeden františkán, ktorý mi vysvetlil, že brať meno Božie nadarmo znamená aj zaštiťovať sa nejakými Božími myšlienkami, ak tým človek vnútorne nežije, len o tom hovorí a nie je nimi nasiaknutý. Niekedy branie mena Božieho nadarmo znamená aj formulovanie niečoho, čo v skutočnosti neprežívam a zostáva z toho potom iba ideologické konštatovanie,” tvrdí Kamil Žiška. Jeho inscenácia je umiestnená do veľkej sály Činohry, ale v opačnom garde: diváci sedia na javisku, traja herci sa pohybujú v hľadisku. Ako „obyčajní” ľudia, ktorí si kúpili lístky do divadla. Ako tí, čo o Bohu nevedia veľmi rozprávať, snažia sa len robiť to, čo vo všetkej pokore a slabosti považujú za správne. „Čo vlastne znamená konať v mene Božom? A ako je to možné, že takéto konanie väčšinou vedie k bolesti?” pýta sa sugestívne herec František Kovár.
Divadelný režisér, dramaturg, skladateľ, autor i herec Kamil Žiška chápe Desatoro v SND ako dobrú výzvu. Lebo dnes sa podľa neho umenie dostáva do takej zvláštnej fázy, v ktorej akoby len ironizovalo nejakú hodnotu a nevytvára ju. „To, že umenie by malo aj prinášať hodnoty, sa trošku vytráca. Myslím si, že v tomto je Desatoro jasné. Hovorí o tom, čo treba dosahovať. Vo svojom dôsledku to neznamená obmedzenie, ale plnosť. Plnosť života – v rámci spoločenstva, rodiny, susedských vzťahov. Prináša radosť,“ myslí si Kamil Žiška.
.knižný pokus a diskusia
Súčasťou projektu Desatoro je aj kniha s týmto názvom, ktorú aktuálne vydal Slovart. O jednotlivých prikázaniach napísali poviedky desiati spisovatelia z mladšej generácie. Tomuto projektu však niečo chýba. Odvaha ísť hlbšie? Len v poviedkach Jána Púčeka, Svetlany Žuchovej a Jaroslava Rumpliho ju cítiť. Ostatní autori (Peter Bilý, Michal Hvorecký, Dorota Nvotová, Peter Krištúfek, Peter Karpinský, Peter Getting a Zuska Kepplová) sa prikázaniami len voľne inšpirovali. Na rozdiel od divadelníkov spisovateľom chýbala reflexia. Alebo tu možno chýbal človek, ktorý by ich nútil dolovať hlbšie, neuspokojiť sa s prvotným nápadom. Divadelníci mali latku nastavenú inak. Nikto od nich nechcel, aby robili evanjelizačné predstavenie, ani aby získali vieru v Boha, ale aby neboli povrchní.
Je utorok večer a do Modrého salóna SND sa schádzajú diváci. Zaplatili si sedem eur, aby tu diskutovali spolu s bratom Filipom a Romanom Polákom (aj s moderátorom Štefanom Hríbom) o Desatore. Diskusia je vážna, občas emocionálne vypätá. Hovorí sa o dedičnom hriechu, o namyslenosti, pýche a pokore, o tom, ako milovať blížneho svojho, keď je to ťažké. A hovorí sa aj o tom, či človeku nestačí svedomie, či potrebuje aj Boha. Roman Polák otvorene hovorí, že verí v Boha, ale s cirkvou má stále problém.
Diváci, medzi ktorými sú mladí ľudia i staršie dámy, pozorne počúvajú.
„Desatoro je fundamentálny základ. Sú to mantinely, ktoré ohraničujú ľadovú plochu a ktoré ťa nemajú pustiť za ňu,“ láskavo poučuje brat Filip a pripomína, že nestačí dodržiavať Desatoro, to je len fundament. Treba byť napríklad aj tvoriví. „Áno, ty musíš na tej ľadovej ploche ešte ukázať aj hru,“ hovorí brat Filip.
Vyšla SND táto sezóna? Neotočili sa diváci chrbtom k divadlu, ktoré ich uprostred hriešne drahých obchodov, reštaurácií a kaviarní nabáda, aby rozmýšľali o hriechu a vnímali Desatoro? Prvé predbežné údaje hovoria, že Činohra SND má úspešnejšiu sezónu, ako bola tá minuloročná. Do Činohry prišlo túto sezónu už 106 932 divákov, o 10 173 viac ako vlani. A z nových predstavení je najväčší záujem práve o tie vážne hry, paradoxne, najmenší záujem je o komédiu Pán Mimo, ktorá mala osviežiť repertoár niečím ľahším a menej náročným. Čo to o nás hovorí? Že nás hriech zaujíma? Priťahuje? Alebo že chceme vidieť a počuť, aké má následky?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.