Ako v SND vznikalo Desatoro

S režisérkou Annou Petrželkovou sme, napríklad, najskôr chceli nájsť v prvom prikázaní (Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa) niečo všeobecne zrozumiteľné aj pre sekulárneho človeka. Chceli sme urobiť exkurz do sekulárnej kultúry a zistiť, čo všetko v nej je ovplyvnené týmto prikázaním. Napríklad moderná veda. O nej si myslíme, že voči náboženstvu stojí v opozícii a podkopáva ho. Ak hľadáme jej korene, robíme to skôr v starom Grécku. Pravdou však je, že monoteizmus silno ovplyvnil to, o čo vo vede ide. V monoteizme hviezdy, slnko, mesiac, stromy, zvieratá prestali byť uctievané ako božstvá a boli „degradované" na stvorenstvo. A práve ono hovorí o neviditeľnom Bohu, ktorý mu dáva poriadok. Hľadanie teórie všetkého si v kultúre, ktorá vychádza z polyteizmu, vieme predstaviť len sotva. A takto sme s Annou chceli hľadať ďalšie stopy prvého prikázania v sekulárnej kultúre.  Ale potom sa ma výtvarník Tom Ciller, ktorý nie je veriaci, zrazu opýtal, ktoré z prikázaní budú vychádzať z biblických príbehov. Keď som mu povedal, že žiadne, bol zaskočený – vraj on ako divák by sa chcel oboznámiť práve s duchovnou podstatou Desatora. Preto sme s Annou nakoniec inscenovali akúsi voľnú parafrázu biblického príbehu – príbeh ľudí, ktorí na púšti čakajú na zjavenie, ale je to dlhé čakanie plné neistoty, preto si svoje duchovné potreby začnú uspokojovať sami – stavaním zlatých teliat.   
Inokedy sme postupovali opačne a opúšťali sme výlučne duchovnú optiku, napríklad pri Nezabiješ. Iveta Ditte Jurčová prišla s tromi témami, ktoré sa tohto prikázania týkajú – trest smrti, interrupcie a eutanázia. Najprv sa rozhodla pre trest smrti. Chcela inscenovať konkrétny kriminálny prípad, ktorý sa odohral kdesi na východnom Slovensku a ktorý vyvolával aj túžbu po odplate. Na prvý pohľad to vyzeralo ako silná téma, ale postupom času som mal čoraz väčšie pochybnosti. Otvárať otázku trestu smrti a problematizovať ho,  znamená dávať znovu slovo krvilačným pudom v človeku. Možno polemizovať o tom, či je humánne vynakladať na väznenie nórskeho neonacistu a sériového vraha prostriedky, za ktoré by sa dali zachrániť desiatky afrických detí, ale ťažko sa dá polemizovať o príšerných historických skúsenostiach, ktoré má Európa s trestom smrti. Všetky politické obete zomreli legálne.
Po čase Iveta sama zmenila svoju tému na eutanáziu. Nezaoberala sa tým, či je asistovaná samovražda hriech, alebo nie, ale skôr tým, čo to vypovedá o paradoxoch  západnej politickej racionality. Na jednej strane zrušíme trest smrti, aby sa zabránilo riziku politického zneužitia. Na druhej strane tie najliberálnejšie krajiny vytvárajú inštitúcie na masové poskytovanie dôstojnej smrti, hoci s takouto praxou už mala západná spoločnosť  skúsenosť zneužitia – počas tretej ríše. Dovtedy musel dobrovoľný odchod z nedôstojného života „zvládnuť" každý  sám. Keď k tomu došlo, povinnosťou inštitúcií bolo preveriť, či k smrti nedošlo zavinením cudzej osoby. Dokonca aj pri prirodzenej smrti, ak sa objavili pochybnosti, či lekár urobil všetko pre záchranu života. Jasnou úlohou  bolo udržiavať občanov čo najdlhšie pri živote. Všetko, čo šlo proti tomuto záujmu, bolo postavené mimo zákona. Zrazu sa však deje niečo celkom iné a pre Ivetu to bola silná téma.
Takto by sa dalo rozprávať o hľadaní u všetkých desiatich režisérov.
.autor je dramaturg.