.ukrajinsko-ruský konflikt znamená návrat geopolitiky do strednej Európy. Ako mení tento konflikt Európu?
Čelíme vážnej geopolitickej kríze. Na rozdiel od roku 2008 a rusko-gruzínskej vojny máme v tomto prípade dočinenia s konfliktom, ktorý rozhodne o tom, či Európska únia politicky pretrvá. Či si zachová svoju vierohodnosť voči členským štátom aj okolitému svetu.
.prečo stojí otázka tak vyhranene?
Pretože prezident Putin spochybnil dve základné zásady európskeho poriadku. Po prvé, spochybnil zásadu, podľa ktorej sa nesmú meniť hranice bez použitia vojenskej sily. Inými slovami: nejde nám o anexiu teritórií, ktoré patria k inému štátu, ani sa nesnažíme destabilizovať susedný štát, aby sme pomáhali jeho úpadku. A po druhé, spochybnil rolu Nemecka. Berlín je dnes v pozícii hlavného lídra EÚ, a teda krajiny zodpovednej za bezpečnosť Únie a členských štátov. Nemecko sa preto už nemôže pozerať na Rusko iba bilaterálne.
.európsky poriadok, že hranice sa nemenia použitím sily a bez obojstranného súhlasu, padol už pri Kosove. V čom je situácia po Kryme tak dramaticky iná?
Analógia s Kosovom je vážna, ale má aj svoje ohraničenie. Vznik Kosova znamenal ukončenie dlhotrvajúceho balkánskeho konfliktu a bol dôsledkom intervencie cudzích štátov. Pamätám si na vtedajšie diskusie, kde znela aj obava, či nejde o nebezpečný precedens, ktorý sa nemusí Európe vyplatiť. Netreba však zabúdať, že vznik Kosova bol dôsledkom veľmi krvavej politiky Slobodana Miloševiča na území Kosova. Bol to vážny morálny argument, ktorý okrem iného znamenal aj to, že Nemecko prvýkrát od konca druhej svetovej vojny podporilo nejakú vojenskú operáciu. Argument znel, že situácia napriek všetkému pripomína holokaust a Nemci nemôžu byť v takom momente pasívni. Krym je však iný prípad. Neboli tu žiadne etnické čistky, naopak, zásahy voči krymskému obyvateľstvu možno očakávať práve zo strany Rusov, čo vidieť na ich správaní voči krymským Tatarom. Ich vodcovi napríklad bránili v návrate na Krym. Nemožno zabúdať ani na to, že hoci suverenita Kosova môže vzbudzovať isté námietky, pri Kryme hovoríme o anexii. Kosovo sa nestalo súčasťou Albánska a Krym bol zase anektovaný aj proti vôli časti jeho obyvateľov.
.zástancovia nezávislého Kosova hovorili, že to nie je precedens, ale špeciálny prípad. Nemožno sa podobne pozerať aj na otázku Krymu, akurát z druhej strany? Krym bol tradične ruský a aj ukrajinský prezident Kučma povedal, že keby boli oň Rusi pri rozpade ZSSR požiadali, Ukrajina by na Krym nevzniesla nárok.
Historicky je Krym predovšetkým turecký. Historické nároky Ruska na Krym nie sú staršie, ako sú časy prvej Rzeczpospolitej, ide o 70. a 80. roky 18. storočia. Pre Rusko je to významný dejinný moment, keď najmä Katarína II. začína realizovať projekt veľkého imperiálneho Ruska, ktoré vstupuje na medzinárodnú scénu. Presne na túto tradíciu sa dnes odvoláva aj prezident Putin, keď hovorí o koncepcii Nového Ruska.
.čím je Ukrajina pre dnešné Rusko?
Je to ich geostrategický problém. Ruské nároky voči časti Ukrajiny súvisia s imperiálnym poňatím Ruska a Putinovou koncepciou. Krym je len predpokladom a začiatkom novej imperiálnej politiky a rétoriky Kremľa. Kľúčová je Ukrajina. Putin nemôže dovoliť, aby bola Ukrajina stabilným štátom a už vôbec nie, aby bola demokratickým štátom s trhovým hospodárstvom. To by bola pre Rusko katastrofa. Preto bude jeho politikou urobiť všetko, aby k tomu nedošlo.
.henry Kissinger pred časom napísal, že Západ Putina démonizuje. Ak by som sa ja opýtal jeho optikou: nevidíte Rusko hroznejšie, než reálne je?
Domnievam sa, že to, čo sa stalo s Krymom, Rusi neplánovali. Netvrdím, že niekde v šuplíkoch ruských stratégov neboli plány na anexiu Krymu. Určite boli, rovnako ako určite existujú plány na anexiu Estónska, Lotyšska, časti Litvy a možno aj časti poľského teritória. Nemyslím si však, že by Rusi boli schopní odhadnúť vývoj po nepodpísaní zmluvy o pristúpení k EÚ Janukovyčom a následný vývoj na kyjevskom Majdane. A celkom určite nepredpokladali, že Janukovyč utečie z krajiny. Myslím, že až ten jeho útek určil tú politiku, ktorú Putin odvtedy robí.
.ukazuje sa však, že Rusko je skôr slabé a ďalej sa svojou politikou oslabuje. Všetky európske susedné štáty Ruska, s istou výnimkou Bieloruska, sú viac alebo menej otvorene protiruské. A Rusko je síce schopné robiť problémy v dvoch regiónoch na východe Ukrajiny, ale zrejme nič viac.
Rusko je celkom určite slabý štát, nie je to Sovietsky zväz ani žiadna superveľmoc a Vladimír Putin je v defenzíve. Dobrou tradíciou ruskej politiky je však schopnosť premeniť svoje slabosti na silu. Zdá sa mi, že po tom, ako sa ukázalo, že Blitzkrieg na Ukrajine nie je možný a odpor obyvateľstva je dosť veľký, bude jeho cieľom dlhodobá destabilizácia Ukrajiny. Poukazovať na to, že nič také ako ukrajinský štát neexistuje, že Ukrajinci si nedokážu vládnuť, že sú nezodpovední a niekedy nebezpeční. Druhým Putinovým cieľom bude snaha podkopať jednotu a vierohodnosť Európskej únie.
.ako to bude robiť?
Bude sa snažiť o obnovenie starých rozporov medzi európskymi štátmi. Pokúsi sa európske štáty rozdeliť na tie, ktoré sú ochotné spolupracovať s Ruskom nez ohľadu na to, aké je a tie, ktoré sa nebudú vo vzťahu k Rusku vzdávať všetkých svojich zásad. Potom EÚ nebude schopná politicky fungovať. Putin chce totiž evidentne predefinovať vzťahy medzi Európou a Ruskom, a Nemci v tom hrajú kľúčovú rolu. Vidieť to na tom, ako sa vo svojich vystúpeniach priamo prihovára Nemecku, napríklad tým, ako spomína na postoj Moskvy pri zjednocovaní Nemecka a podobne.
.ako to mení Nemecko?
Putin Nemcov pozná, vie, že majú problém sami so sebou a vie, že majú špeciálny záujem o rusko-nemeckú spoluprácu. Tá nemá iba ekonomické opodstatnenie, Rusko pre nich nie je iba exportným trhom. Vážnou otázkou je energia, obzvlášť import plynu, to sú tvrdé dáta a jasné ohraničenia politiky. Ale tá špeciálnosť súvisí s niečím iným. Nemci sa totiž pozerajú na Rusko s resentimentom svojej vlastnej veľmocenskej roly, ktorá bola zničená. Spolupráca Nemecka a Ruska mala svoje historické dôvody. Vidieť to už na začiatku 19. storočia, keď cárovi Alexandrovi mimoriadne záležalo na vzniku silného nemeckého štátu v strede Európy. Ten vzťah bol obojstranný. Bismarck tomu rozumel a vedel rozohrať s Rusmi hry a získať z nich niečo pre Nemecko.
.po druhej svetovej vojne však Rusi Nemecko rozdelili na dva štáty.
Takýto charakter vzťahov skončil v roku 1945. Nemci prestali byť veľmocou, Rusi sa v tom chceli utvrdiť, Nemecko bolo rozdelené a západná časť mala charakter obchodného štátu. Putin tomu rozumie a vie, že to pretrváva v istom zmysle dodnes. Nemecko je na jednej strane najbohatším a ekonomicky najdôležitejším štátom v Európe, no na strane druhej, z bezpečnostnej perspektívy je najslabším článkom architektúry EÚ.
.prečo sú slabí? Veď Nemci robia pomerne čitateľnú a racionálnu zahraničnú politiku.
Slabí sú preto, že nedokážu prekonať dedičstvo zničenej veľmoci. Preto o sebe radi hovoria, že sú spoločenstvom posthistorickým a postheroickým, tvrdia, že vojenské konflikty patria do minulosti, s Ruskom sa treba nejako dohodnúť. Je to tak preto, že Nemci si sami vybudovali svoj štát tak, aby nebol schopný viesť konflikt s nikým. A celkom určite nie s Ruskom. Putin to vie, a preto si myslí, že vo svojich nárokoch voči strednej a východnej Európe môže zájsť ďalej bez toho, aby vyvolal reakciu. Platí, že môže zájsť tak ďaleko, pokiaľ nevyvolá reakciu zo strany USA. Američania a anglosaský svet sú jediní, kto dokáže nakresliť a vymáhať hranicu, pokiaľ môže Rusko zájsť. Nemci sú bohaté obchodné spoločenstvo, ale tohto nie sú schopní.
.nemci sú však štátom, ktorý sa najviac poučil z dejín. Dnešná situácia sa podobá na stav po prvej krymskej vojne, keď sa Rusi dostali do ostrého sporu s Anglickom a Franúzskom a, pre ktorý sa skončila industrializácia krajiny a nastúpila tvrdšia autokracia. Rusko bolo potom oveľa radikálnejšie a pre Európu nebezpečnejšie. Nechcú niečomu podobnému Nemci predísť tým, že odporujú radikálnym sankciám?
Dejinám to celkom určite zodpovedá. Táto rola však nezodpovedá politickej role a zodpovednosti, ktorú má dnešné Nemecko. Nemci sú dnes v EÚ a NATO a nie sú tam iba s USA a západnými štátmi, ale aj so stredoeurópskymi štátmi. A to zásadne mení situáciu, osobitne vtedy, keď máme dočinenia s agresívnou politikou Ruska. Nemci stoja pred voľbou, či dokážu byť vierohodnými partnermi svojich spojencov alebo si vyberú inú cestu založenú na vzťahoch s Ruskom. Poľsko napríklad v poslednom čase výrazne investuje do obrany a prechádzame istou revolúciou v armáde a teritoriálnej bezpečnosti krajiny. Čo to však znamená? To, že poľskí obyvatelia v značnom stupni dnes prispievajú do bezpečnosti Nemecka. Nemeckí obyvatelia sa môžu cítiť oveľa bezpečnejšie a pokojnejšie, pretože im vďaka Poľsku nič nebezpečné nehrozí. A z toho vyplýva otázka: Čo za to?
.a čo za to?
Nemám nič proti tomu, že Poľsko bude prispievať na obranu Nemecka, ale pod podmienkou, že Nemci budú ochotní zmeniť svoj postoj voči bezpečnosti v tomto regióne, obzvlášť vo vzťahu k Rusku.
.v čom je dnes nemecká politika voči Rusku reálne pre Poľsko nebezpečná?
V tom, že keby vypukol regionálny konflikt medzi Ruskom a pobaltskými štátmi či Fínskom, možno tiež Poľskom či Slovenskom, potom by sa nedalo spoliehať na to, že Nemci budú stáť na našej strane.
.prečo si to myslíte, veď je tu článok 5 zmluvy o NATO, ten zaväzuje aj Nemecko.
Nikto to však dodnes nepreveril v konkrétnej situácii. Chcel by som ešte pripomenúť, že keď vypukla vojna v Iraku a keď sa Turecko odvolávalo na článok 5 Atlantickej zmluvy a žiadalo spoločné rozhodnutie NATO a zvýšilo svoju prítomnosť na východnej hranici Turecka, boli to Nemci, kto to storpédoval.
.iba Nemci?
Iba Nemci. Francúzsko bolo vtedy ešte mimo vojenskej spolupráce v NATO. Ale problém sa týka aj nás. Najmä keď z Nemecka počuť hlasy, že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s dodatočným rozložením vojsk NATO v štátoch strednej Európy, vraj by to znamenalo porušenie dohôd s Ruskom.
.kto to hovorí?
Minister zahraničných vecí Steinmeier. Spomínam to preto, že takéto výroky vedú prirodzene k otázke, na čo a na koho sa naše štáty vo vyhrotenej situácii konfliktu s Ruskom môžu spoľahnúť. Čo by urobili Nemci v prípade takého konfliktu? A Putin o tom vie, preto to využíva. Varuje pritom Nemcov, že ak by svoj postoj k Rusku chceli zmeniť, zničili by tým desaťročnú prácu na budovaní vzájomnej dôvery.
.nie je to skôr tak, že Nemci sa usilujú o stredovú pozíciu medzi protiruským Poľskom a, povedzme, Maďarskom či Talianskom, ktoré sú najviac proruské? Napokon, podporili otvorenie európskych trhov pre Ukrajinu, čo je pre Kyjev veľká podpora a Nemecko dnes nesie na svojich pleciach celú eurozónu.
Nemci nehovoria jedným hlasom, sú tam, samozrejme, aj silné proatlantické postoje. V Berlíne tiež vládne veľká koalícia, čo znamená, že Steinmeier a Merkelová nemajú identické postoje. Vidieť však, že v čase krízy Nemci prirodzene preberajú skôr rolu advokáta Ruska v EÚ, než advokáta záujmov svojich východných susedov. Vidieť to aj na politike voči Ukrajine. Nemecká pozícia, ktorou ovplyvňuje aj EÚ, je, že Európa musí byť schopná kvôli stabilite Ukrajiny urobiť nejaké ústupky voči Rusku. Berlínu však pri tom nejde o dianie na Ukrajine, tá je pre nich skôr nezaujímavá, myslia pritom na Putina a Rusko. Frank-Walter Steinmeier sa jednoducho snaží dostať vzťahy s Putinom na úroveň, na akej boli pred Krymom. A ja si myslím, že po tom, čo sa stalo, to nie je možné. Nemožno sedieť pri stole s niekým, kto pred chvíľou vytiahol pištoľ a strieľal do ľudí. A to považujem za hlavný problém nemeckej politiky dnes. Berlín by chcel všetko vrátiť späť, akoby sa nič nestalo. Lenže tak, ako malo konzekvencie Kosovo, tak bude mať aj Krym a to, čo sa deje na východnej Ukrajine.
.británia a Francúzsko sú v tejto situácii najmä ticho. Prečo nereagujú na vývoj Ruska, ale aj Nemecka?
Francúzsko je extrémne slabé. Nielen vinou vážnej hospodárskej krízy, ale aj hlbšej krízy, v ktorej sa tento štát ocitol a nevie si pomôcť. Mocenský úpadok francúzskeho postavenia tomu zodpovedá. Francúzsko je dnes buď odkázané na Nemecko, alebo štáty južnej Európy. Francúzsko môže stavať na tandeme s Nemcami alebo budovať koalíciu so Španielskom, Talianskom či Portugalskom. Paríž nemá iné možnosti. Dnes sa zdá, že myslia skôr na juh.
.a prečo mlčí Londýn?
Veľká Británia sa čoraz viac dištancuje nielen od eurozóny, ale od celej EÚ. Ťažko povedať, ako dopadne referendum v roku 2017 o vystúpení Británie z EÚ, ale možno to bude prvý prípad vystúpenia z Únie. V každom prípade je Británia zaujatá najmä sama sebou. To, čo dnes robia Nemci, nie je pre nich existenčne dôležité. Na rozdiel od krajín v strednej Európe.
.poľský minister zahraničných vecí Sikorski a Tuskova vláda boli pred Krymom veľmi pronemeckí a súčasne proruskí, najmä na poľské pomery. Ako zmenila Poľsko táto kríza?
Zmena je zásadná. Voči Rusku máme rozhodnú politiku, veľmi silno sa angažujeme na Ukrajine, investujeme viac do teritoriálnej obrany a poľsko-nemecké vzťahy sa komplikujú. V poslednom čase sa najmä v energetických otázkach nemecké a poľské záujmy čoraz viac rozchádzajú. Projekt energetickej únie, navrhnutý premiérom Tuskom, politické kruhy v Berlíne nijako výrazne nevítajú a hospodárske kruhy ho považujú za nezlúčiteľný so záujmami nemeckého hospodárstva. Na okraj by som už iba dodal, že poľsko-ruské zblíženie po smolenskej katastrofe malo charakter skôr taktický, nie strategický. Nikto to nebral až tak vážne, azda len novinári denníka Gazeta Wyborcza, ktorí navrhovali, aby sme 9. mája zapaľovali sviečky na hroboch sovietskych vojakov.
.v strednej Európe rastú rozdiely medzi Poľskom a zvyšnými krajinami V4. Maďarsko je otvorene proruské, Česko a Slovensko sú neutrálne. Čo môžu podobné rozdiely znamenať pre budúcnosť strednej Európy?
Mám skôr pesimistický pocit. Vo Vyšehrade existuje a posilňuje sa istý kultúrny sentiment, máme napokon spoločné historické skúsenosti. Spájajú nás spoločné záujmy voči EÚ, najmä v otázke fondov, spoločné infraštrukturálne projekty v pohraničí či otázky energetickej spolupráce. Ale okrem toho sa posilňujú rozdiely medzi Poľskom a zvyšnými štátmi Vyšehradu. Vidieť to na politike voči Rusku, na spolupráci našich armád či na niektorých energetických otázkach. Maďarsko má svoju vlastnú pragmatickú politiku, ktorá ich približuje viac k Berlínu, než Varšave. Česko sa čoraz viac oddáva vlastnej predstave o splendid isolation, neochote angažovať sa. Slovensko tiež nie je ochotné viac sa angažovať. Dôsledkom takéhoto vývoja môže byť to, že Poľsko sa čoraz viac bude orientovať na svojich severných susedov v Pobaltí a Škandinávii, s ktorými si budeme lepšie rozumieť.
Marek Cichocki/
Poľský filozof, historik a vydavateľ. Narodil sa v roku 1966 vo Varšave, na Varšavskej univerzite vyštudoval germanistiku a filozofiu. Do smrti Lecha Kaczynského bol jeho poradcom a hlavným vyjednávačom pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy. Napísal viacero kníh, o. i. Problémy politickej jednoty v Európe (2012) či Moc a pamäť (2005). Prednáša na Varšavskej univerzite, vedie think-tank Centrum Europejske Natolin a pôsobí v časopisoch Teologia Polityczna (vychádza raz ročne ako tematický almanach) a Nowa Europa, ktoré aj založil. V minulosti spolu s Dariuszom Gawinom a Dariuszom Karlowiczom moderoval televíznu diskusiu na TVP Kultura Tretí pohľad. Žije vo Varšave.
Čelíme vážnej geopolitickej kríze. Na rozdiel od roku 2008 a rusko-gruzínskej vojny máme v tomto prípade dočinenia s konfliktom, ktorý rozhodne o tom, či Európska únia politicky pretrvá. Či si zachová svoju vierohodnosť voči členským štátom aj okolitému svetu.
.prečo stojí otázka tak vyhranene?
Pretože prezident Putin spochybnil dve základné zásady európskeho poriadku. Po prvé, spochybnil zásadu, podľa ktorej sa nesmú meniť hranice bez použitia vojenskej sily. Inými slovami: nejde nám o anexiu teritórií, ktoré patria k inému štátu, ani sa nesnažíme destabilizovať susedný štát, aby sme pomáhali jeho úpadku. A po druhé, spochybnil rolu Nemecka. Berlín je dnes v pozícii hlavného lídra EÚ, a teda krajiny zodpovednej za bezpečnosť Únie a členských štátov. Nemecko sa preto už nemôže pozerať na Rusko iba bilaterálne.
.európsky poriadok, že hranice sa nemenia použitím sily a bez obojstranného súhlasu, padol už pri Kosove. V čom je situácia po Kryme tak dramaticky iná?
Analógia s Kosovom je vážna, ale má aj svoje ohraničenie. Vznik Kosova znamenal ukončenie dlhotrvajúceho balkánskeho konfliktu a bol dôsledkom intervencie cudzích štátov. Pamätám si na vtedajšie diskusie, kde znela aj obava, či nejde o nebezpečný precedens, ktorý sa nemusí Európe vyplatiť. Netreba však zabúdať, že vznik Kosova bol dôsledkom veľmi krvavej politiky Slobodana Miloševiča na území Kosova. Bol to vážny morálny argument, ktorý okrem iného znamenal aj to, že Nemecko prvýkrát od konca druhej svetovej vojny podporilo nejakú vojenskú operáciu. Argument znel, že situácia napriek všetkému pripomína holokaust a Nemci nemôžu byť v takom momente pasívni. Krym je však iný prípad. Neboli tu žiadne etnické čistky, naopak, zásahy voči krymskému obyvateľstvu možno očakávať práve zo strany Rusov, čo vidieť na ich správaní voči krymským Tatarom. Ich vodcovi napríklad bránili v návrate na Krym. Nemožno zabúdať ani na to, že hoci suverenita Kosova môže vzbudzovať isté námietky, pri Kryme hovoríme o anexii. Kosovo sa nestalo súčasťou Albánska a Krym bol zase anektovaný aj proti vôli časti jeho obyvateľov.
.zástancovia nezávislého Kosova hovorili, že to nie je precedens, ale špeciálny prípad. Nemožno sa podobne pozerať aj na otázku Krymu, akurát z druhej strany? Krym bol tradične ruský a aj ukrajinský prezident Kučma povedal, že keby boli oň Rusi pri rozpade ZSSR požiadali, Ukrajina by na Krym nevzniesla nárok.
Historicky je Krym predovšetkým turecký. Historické nároky Ruska na Krym nie sú staršie, ako sú časy prvej Rzeczpospolitej, ide o 70. a 80. roky 18. storočia. Pre Rusko je to významný dejinný moment, keď najmä Katarína II. začína realizovať projekt veľkého imperiálneho Ruska, ktoré vstupuje na medzinárodnú scénu. Presne na túto tradíciu sa dnes odvoláva aj prezident Putin, keď hovorí o koncepcii Nového Ruska.
.čím je Ukrajina pre dnešné Rusko?
Je to ich geostrategický problém. Ruské nároky voči časti Ukrajiny súvisia s imperiálnym poňatím Ruska a Putinovou koncepciou. Krym je len predpokladom a začiatkom novej imperiálnej politiky a rétoriky Kremľa. Kľúčová je Ukrajina. Putin nemôže dovoliť, aby bola Ukrajina stabilným štátom a už vôbec nie, aby bola demokratickým štátom s trhovým hospodárstvom. To by bola pre Rusko katastrofa. Preto bude jeho politikou urobiť všetko, aby k tomu nedošlo.
.henry Kissinger pred časom napísal, že Západ Putina démonizuje. Ak by som sa ja opýtal jeho optikou: nevidíte Rusko hroznejšie, než reálne je?
Domnievam sa, že to, čo sa stalo s Krymom, Rusi neplánovali. Netvrdím, že niekde v šuplíkoch ruských stratégov neboli plány na anexiu Krymu. Určite boli, rovnako ako určite existujú plány na anexiu Estónska, Lotyšska, časti Litvy a možno aj časti poľského teritória. Nemyslím si však, že by Rusi boli schopní odhadnúť vývoj po nepodpísaní zmluvy o pristúpení k EÚ Janukovyčom a následný vývoj na kyjevskom Majdane. A celkom určite nepredpokladali, že Janukovyč utečie z krajiny. Myslím, že až ten jeho útek určil tú politiku, ktorú Putin odvtedy robí.
.ukazuje sa však, že Rusko je skôr slabé a ďalej sa svojou politikou oslabuje. Všetky európske susedné štáty Ruska, s istou výnimkou Bieloruska, sú viac alebo menej otvorene protiruské. A Rusko je síce schopné robiť problémy v dvoch regiónoch na východe Ukrajiny, ale zrejme nič viac.
Rusko je celkom určite slabý štát, nie je to Sovietsky zväz ani žiadna superveľmoc a Vladimír Putin je v defenzíve. Dobrou tradíciou ruskej politiky je však schopnosť premeniť svoje slabosti na silu. Zdá sa mi, že po tom, ako sa ukázalo, že Blitzkrieg na Ukrajine nie je možný a odpor obyvateľstva je dosť veľký, bude jeho cieľom dlhodobá destabilizácia Ukrajiny. Poukazovať na to, že nič také ako ukrajinský štát neexistuje, že Ukrajinci si nedokážu vládnuť, že sú nezodpovední a niekedy nebezpeční. Druhým Putinovým cieľom bude snaha podkopať jednotu a vierohodnosť Európskej únie.
.ako to bude robiť?
Bude sa snažiť o obnovenie starých rozporov medzi európskymi štátmi. Pokúsi sa európske štáty rozdeliť na tie, ktoré sú ochotné spolupracovať s Ruskom nez ohľadu na to, aké je a tie, ktoré sa nebudú vo vzťahu k Rusku vzdávať všetkých svojich zásad. Potom EÚ nebude schopná politicky fungovať. Putin chce totiž evidentne predefinovať vzťahy medzi Európou a Ruskom, a Nemci v tom hrajú kľúčovú rolu. Vidieť to na tom, ako sa vo svojich vystúpeniach priamo prihovára Nemecku, napríklad tým, ako spomína na postoj Moskvy pri zjednocovaní Nemecka a podobne.
.ako to mení Nemecko?
Putin Nemcov pozná, vie, že majú problém sami so sebou a vie, že majú špeciálny záujem o rusko-nemeckú spoluprácu. Tá nemá iba ekonomické opodstatnenie, Rusko pre nich nie je iba exportným trhom. Vážnou otázkou je energia, obzvlášť import plynu, to sú tvrdé dáta a jasné ohraničenia politiky. Ale tá špeciálnosť súvisí s niečím iným. Nemci sa totiž pozerajú na Rusko s resentimentom svojej vlastnej veľmocenskej roly, ktorá bola zničená. Spolupráca Nemecka a Ruska mala svoje historické dôvody. Vidieť to už na začiatku 19. storočia, keď cárovi Alexandrovi mimoriadne záležalo na vzniku silného nemeckého štátu v strede Európy. Ten vzťah bol obojstranný. Bismarck tomu rozumel a vedel rozohrať s Rusmi hry a získať z nich niečo pre Nemecko.
.po druhej svetovej vojne však Rusi Nemecko rozdelili na dva štáty.
Takýto charakter vzťahov skončil v roku 1945. Nemci prestali byť veľmocou, Rusi sa v tom chceli utvrdiť, Nemecko bolo rozdelené a západná časť mala charakter obchodného štátu. Putin tomu rozumie a vie, že to pretrváva v istom zmysle dodnes. Nemecko je na jednej strane najbohatším a ekonomicky najdôležitejším štátom v Európe, no na strane druhej, z bezpečnostnej perspektívy je najslabším článkom architektúry EÚ.
.prečo sú slabí? Veď Nemci robia pomerne čitateľnú a racionálnu zahraničnú politiku.
Slabí sú preto, že nedokážu prekonať dedičstvo zničenej veľmoci. Preto o sebe radi hovoria, že sú spoločenstvom posthistorickým a postheroickým, tvrdia, že vojenské konflikty patria do minulosti, s Ruskom sa treba nejako dohodnúť. Je to tak preto, že Nemci si sami vybudovali svoj štát tak, aby nebol schopný viesť konflikt s nikým. A celkom určite nie s Ruskom. Putin to vie, a preto si myslí, že vo svojich nárokoch voči strednej a východnej Európe môže zájsť ďalej bez toho, aby vyvolal reakciu. Platí, že môže zájsť tak ďaleko, pokiaľ nevyvolá reakciu zo strany USA. Američania a anglosaský svet sú jediní, kto dokáže nakresliť a vymáhať hranicu, pokiaľ môže Rusko zájsť. Nemci sú bohaté obchodné spoločenstvo, ale tohto nie sú schopní.
.nemci sú však štátom, ktorý sa najviac poučil z dejín. Dnešná situácia sa podobá na stav po prvej krymskej vojne, keď sa Rusi dostali do ostrého sporu s Anglickom a Franúzskom a, pre ktorý sa skončila industrializácia krajiny a nastúpila tvrdšia autokracia. Rusko bolo potom oveľa radikálnejšie a pre Európu nebezpečnejšie. Nechcú niečomu podobnému Nemci predísť tým, že odporujú radikálnym sankciám?
Dejinám to celkom určite zodpovedá. Táto rola však nezodpovedá politickej role a zodpovednosti, ktorú má dnešné Nemecko. Nemci sú dnes v EÚ a NATO a nie sú tam iba s USA a západnými štátmi, ale aj so stredoeurópskymi štátmi. A to zásadne mení situáciu, osobitne vtedy, keď máme dočinenia s agresívnou politikou Ruska. Nemci stoja pred voľbou, či dokážu byť vierohodnými partnermi svojich spojencov alebo si vyberú inú cestu založenú na vzťahoch s Ruskom. Poľsko napríklad v poslednom čase výrazne investuje do obrany a prechádzame istou revolúciou v armáde a teritoriálnej bezpečnosti krajiny. Čo to však znamená? To, že poľskí obyvatelia v značnom stupni dnes prispievajú do bezpečnosti Nemecka. Nemeckí obyvatelia sa môžu cítiť oveľa bezpečnejšie a pokojnejšie, pretože im vďaka Poľsku nič nebezpečné nehrozí. A z toho vyplýva otázka: Čo za to?
.a čo za to?
Nemám nič proti tomu, že Poľsko bude prispievať na obranu Nemecka, ale pod podmienkou, že Nemci budú ochotní zmeniť svoj postoj voči bezpečnosti v tomto regióne, obzvlášť vo vzťahu k Rusku.
.v čom je dnes nemecká politika voči Rusku reálne pre Poľsko nebezpečná?
V tom, že keby vypukol regionálny konflikt medzi Ruskom a pobaltskými štátmi či Fínskom, možno tiež Poľskom či Slovenskom, potom by sa nedalo spoliehať na to, že Nemci budú stáť na našej strane.
.prečo si to myslíte, veď je tu článok 5 zmluvy o NATO, ten zaväzuje aj Nemecko.
Nikto to však dodnes nepreveril v konkrétnej situácii. Chcel by som ešte pripomenúť, že keď vypukla vojna v Iraku a keď sa Turecko odvolávalo na článok 5 Atlantickej zmluvy a žiadalo spoločné rozhodnutie NATO a zvýšilo svoju prítomnosť na východnej hranici Turecka, boli to Nemci, kto to storpédoval.
.iba Nemci?
Iba Nemci. Francúzsko bolo vtedy ešte mimo vojenskej spolupráce v NATO. Ale problém sa týka aj nás. Najmä keď z Nemecka počuť hlasy, že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s dodatočným rozložením vojsk NATO v štátoch strednej Európy, vraj by to znamenalo porušenie dohôd s Ruskom.
.kto to hovorí?
Minister zahraničných vecí Steinmeier. Spomínam to preto, že takéto výroky vedú prirodzene k otázke, na čo a na koho sa naše štáty vo vyhrotenej situácii konfliktu s Ruskom môžu spoľahnúť. Čo by urobili Nemci v prípade takého konfliktu? A Putin o tom vie, preto to využíva. Varuje pritom Nemcov, že ak by svoj postoj k Rusku chceli zmeniť, zničili by tým desaťročnú prácu na budovaní vzájomnej dôvery.
.nie je to skôr tak, že Nemci sa usilujú o stredovú pozíciu medzi protiruským Poľskom a, povedzme, Maďarskom či Talianskom, ktoré sú najviac proruské? Napokon, podporili otvorenie európskych trhov pre Ukrajinu, čo je pre Kyjev veľká podpora a Nemecko dnes nesie na svojich pleciach celú eurozónu.
Nemci nehovoria jedným hlasom, sú tam, samozrejme, aj silné proatlantické postoje. V Berlíne tiež vládne veľká koalícia, čo znamená, že Steinmeier a Merkelová nemajú identické postoje. Vidieť však, že v čase krízy Nemci prirodzene preberajú skôr rolu advokáta Ruska v EÚ, než advokáta záujmov svojich východných susedov. Vidieť to aj na politike voči Ukrajine. Nemecká pozícia, ktorou ovplyvňuje aj EÚ, je, že Európa musí byť schopná kvôli stabilite Ukrajiny urobiť nejaké ústupky voči Rusku. Berlínu však pri tom nejde o dianie na Ukrajine, tá je pre nich skôr nezaujímavá, myslia pritom na Putina a Rusko. Frank-Walter Steinmeier sa jednoducho snaží dostať vzťahy s Putinom na úroveň, na akej boli pred Krymom. A ja si myslím, že po tom, čo sa stalo, to nie je možné. Nemožno sedieť pri stole s niekým, kto pred chvíľou vytiahol pištoľ a strieľal do ľudí. A to považujem za hlavný problém nemeckej politiky dnes. Berlín by chcel všetko vrátiť späť, akoby sa nič nestalo. Lenže tak, ako malo konzekvencie Kosovo, tak bude mať aj Krym a to, čo sa deje na východnej Ukrajine.
.británia a Francúzsko sú v tejto situácii najmä ticho. Prečo nereagujú na vývoj Ruska, ale aj Nemecka?
Francúzsko je extrémne slabé. Nielen vinou vážnej hospodárskej krízy, ale aj hlbšej krízy, v ktorej sa tento štát ocitol a nevie si pomôcť. Mocenský úpadok francúzskeho postavenia tomu zodpovedá. Francúzsko je dnes buď odkázané na Nemecko, alebo štáty južnej Európy. Francúzsko môže stavať na tandeme s Nemcami alebo budovať koalíciu so Španielskom, Talianskom či Portugalskom. Paríž nemá iné možnosti. Dnes sa zdá, že myslia skôr na juh.
.a prečo mlčí Londýn?
Veľká Británia sa čoraz viac dištancuje nielen od eurozóny, ale od celej EÚ. Ťažko povedať, ako dopadne referendum v roku 2017 o vystúpení Británie z EÚ, ale možno to bude prvý prípad vystúpenia z Únie. V každom prípade je Británia zaujatá najmä sama sebou. To, čo dnes robia Nemci, nie je pre nich existenčne dôležité. Na rozdiel od krajín v strednej Európe.
.poľský minister zahraničných vecí Sikorski a Tuskova vláda boli pred Krymom veľmi pronemeckí a súčasne proruskí, najmä na poľské pomery. Ako zmenila Poľsko táto kríza?
Zmena je zásadná. Voči Rusku máme rozhodnú politiku, veľmi silno sa angažujeme na Ukrajine, investujeme viac do teritoriálnej obrany a poľsko-nemecké vzťahy sa komplikujú. V poslednom čase sa najmä v energetických otázkach nemecké a poľské záujmy čoraz viac rozchádzajú. Projekt energetickej únie, navrhnutý premiérom Tuskom, politické kruhy v Berlíne nijako výrazne nevítajú a hospodárske kruhy ho považujú za nezlúčiteľný so záujmami nemeckého hospodárstva. Na okraj by som už iba dodal, že poľsko-ruské zblíženie po smolenskej katastrofe malo charakter skôr taktický, nie strategický. Nikto to nebral až tak vážne, azda len novinári denníka Gazeta Wyborcza, ktorí navrhovali, aby sme 9. mája zapaľovali sviečky na hroboch sovietskych vojakov.
.v strednej Európe rastú rozdiely medzi Poľskom a zvyšnými krajinami V4. Maďarsko je otvorene proruské, Česko a Slovensko sú neutrálne. Čo môžu podobné rozdiely znamenať pre budúcnosť strednej Európy?
Mám skôr pesimistický pocit. Vo Vyšehrade existuje a posilňuje sa istý kultúrny sentiment, máme napokon spoločné historické skúsenosti. Spájajú nás spoločné záujmy voči EÚ, najmä v otázke fondov, spoločné infraštrukturálne projekty v pohraničí či otázky energetickej spolupráce. Ale okrem toho sa posilňujú rozdiely medzi Poľskom a zvyšnými štátmi Vyšehradu. Vidieť to na politike voči Rusku, na spolupráci našich armád či na niektorých energetických otázkach. Maďarsko má svoju vlastnú pragmatickú politiku, ktorá ich približuje viac k Berlínu, než Varšave. Česko sa čoraz viac oddáva vlastnej predstave o splendid isolation, neochote angažovať sa. Slovensko tiež nie je ochotné viac sa angažovať. Dôsledkom takéhoto vývoja môže byť to, že Poľsko sa čoraz viac bude orientovať na svojich severných susedov v Pobaltí a Škandinávii, s ktorými si budeme lepšie rozumieť.
Marek Cichocki/
Poľský filozof, historik a vydavateľ. Narodil sa v roku 1966 vo Varšave, na Varšavskej univerzite vyštudoval germanistiku a filozofiu. Do smrti Lecha Kaczynského bol jeho poradcom a hlavným vyjednávačom pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy. Napísal viacero kníh, o. i. Problémy politickej jednoty v Európe (2012) či Moc a pamäť (2005). Prednáša na Varšavskej univerzite, vedie think-tank Centrum Europejske Natolin a pôsobí v časopisoch Teologia Polityczna (vychádza raz ročne ako tematický almanach) a Nowa Europa, ktoré aj založil. V minulosti spolu s Dariuszom Gawinom a Dariuszom Karlowiczom moderoval televíznu diskusiu na TVP Kultura Tretí pohľad. Žije vo Varšave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.